ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Osvěte (čísla 8, 9, 1897) o tomto predmete sympatický článok uverejnil K. Kálal. Svoje myšlienky vykladá v troch bodoch. 1. Význam Slovenska pre český národ; 2. Úkoly vzájomnosti; 3. Či Slováci budú kedy písať po česky?

Zmysel svojho prvého bodu vyjadruje v týchto slovách: „… cokoli dobrého pro Slováky vykonáme, konáme rovněž pro sebe.“ K tomu dokladá ešte: „Ovšem první jest láska a mravní povinnost.“

Pri úkoloch vzájomnosti predkladá otázku, čím by mohol národ český prispieť k zachráneniu a povzneseniu školskej mládeže slovenskej? Detský časopis, ktorý by nahradzoval, čo škola zanedbáva, že tu je ťažké udržať; pokusy sa nevydarili. Mládež najostrejšie povznesie sa dobrým učiteľom, ale na Slovensku i „od bystrých lidí uslyšíte: Co nám takový ubožák učitel pomůže, my potřebujeme inteligence. Že národní učitelstvo každodenní prací zdvíha nejširší vrstvy lidové, že pracovníci o celém národě rozsetí největší mají možnost pohýbati masami obecenstva, toho na Slovensku nevidí. Dle toho se učitelstvu slovenskému, národem samým, totiž konfesemi a obcemi vydržovanému, dostáva nejchatrnejší mzdy (300 zl. nejobyčenejší plat učitelský, někdy jen 120 — 150 zl.) a téměř žádné mravní podpory. Ujde rok, dva i tři, a kromě učitelského měsíčníku nedočtete se v žádnem slovenském listě slov ,učitel‘ a ,škola obecná‘. U nás nemáme tušení, v jakém úpadku je slovenské učitelstvo. Na ničem nejsou stopy maďarizace tak hrozný, jako na slovenském učitelstvu; kdo chce poznati, jak záhubná je výchova odrozovací, ať pozoruje život slovenských učitelů. Nejchatrnejší vědomosti, žádná soudnost, duch odrodilý a prodajný, mravné pokleslý, nevylíčitelná lenost, nedbalost a děsná ke všemu lhostejnost i tupost, žádné sebevědomí — obraz děsný!… Na témž stupni jako učitelstvo jest i slovenské knězstvo, neboť vyšlo rovněž ze škol odrozujúcích a jest pod bezohledným poručnictvím vládní hierarchie. Ovšem výjimkyjsou jak v učitelstvu, tak i v knězstvu“… Pán Kálal je oprávnený i prísne súdiť: on už dávnejšie a horlivo zaujíma sa o túto vec. Ďalej rozpráva, ako zachránilo české učiteľstvo pred zánikom Dom a Školu, jediný orgán slovenského učiteľstva. Ujali sa ho, a to tak, že v Čechách a na Morave predplácali naň (má u nich vraj 800 odberateľov), zbierali naň peniaze na spolkových schôdzkach, i písali do neho. A na tom všetkom — ja hovorím — on má veľkú účasť.

Zaujatosti za elementárnu školu u nás, pravda, malo by byť viacej. Ale rozsúdení ľudia zato sotva povedia, že „čo nám taký bedár učiteľ pomôže, my potrebujeme inteligenciu!“ Ak niektoré naše konanie i zdá sa poukazovať na takéto chápanie, nuž i to inak treba posudzovať. Aby som podobenstvo použil, u nás je to v tejto veci ako človeku vo veľkom hlade: vystrie ruku za tým, čo nie je najprimeranejšie utíšiť hlad. Keď prešiel prvý hlad, potom sa rozhľadí lepšie, čo treba. Ale u nás nikdy neprechádza… U nás ťažko systematickejšie konať.

Otázka školská tak považovaná a v Uhorsku, kde za času maďarského panovania na všetko zavalí sa štátna moc, je veľmi ťažká otázka. Spoločnosť môže sa brániť štátnej moci, ale slovenskej spoločnosti (okrem 2-3 mestečiek) ešte niet — tu sú len jednotlivci. Tí ešte dosť vykonali, kde pri slabosti činiteľov a rozličnej zrade obránili elementárnu školu v rukách konfesie. V rukách konfesie totiž je ešte ako-tak chránená pred štátom a jeho maďarizáciou.^[14] Ináč nevyhováram, neospravedlňujem, len vysvetľujem.

Pán Kálal obšírnejšie rozpráva, čo vykonalo české učiteľstvo za česko-slovenskú vzájomnosť. Všetko samé pekné, úctyhodné činy. Že niekde nebolo výsledku, nie sú na vine horliví českí učitelia. Tak vraj bolo uznesené požiadať istého pražského kníhkupca, aby knižka pričinením pražských kníhkupcov ako prv, tak ani teraz sa nepredáva.

Prostredníctvom učiteľstva boli asi dvadsiatim slovenským učňom obstarané miesta u dobrých českých majstrov. Nepraktické. Možno, že pre chudobných chlapcov by to bola dobrá pomoc; ale taký šuhaj, práve že chudobný, keď sa raz vyučí tak ďaleko, veru nevráti sa viac domov — alebo nevrátilo by sa z nich veľmi značné percento. A Česi predsa majú dosť takých ľudí i sami — takého prírastku od nás nepotrebujú. Takým dokazovaním vzájomnosti možno i pomohlo by sa patričnému jednotlivcovi, ale spoločnosť slovenská, Slováci ako celok nemali by z toho prospech.

Vedeli by sme my ukázať praktickejší úkol vzájomnosti. Nielen v Čechách, i na Morave je už hodne takých ľudí, ktorí sú skúsení poľní hospodári a majú k tomu i kapitálik — len nemajú doma na čom hospodáriť a o prenájom nevedia, kam sa obrátiť. Ktorí z nich dosiaľ prišli k nám, sú i sami spokojní, i pre patričné obce a kraje slovenské konajú takú službu, o intenzívnosti ktorej kabinetní apoštolovia vzájomnosti česko-slovenskej nemajú ani zdania. Majetkov, čakajúcich na slušných árendátorov, na Slovensku práve teraz je viacej. Árendátormi takými dosiaľ bývali zväčša Židia, no už asi dva roky je u nás ruch, nepríhodný pre Židov.

K tomu, čo robia za Slovákov, českí učitelia vraj majú istú organizáciu: krúžok niekoľkých učiteľov, z ktorých jeden obdržal právo rozdeľovať prácu. Ich plán je takýto: 1. Pestovať myšlienku vzájomnosti na oboch stranách (v krajinách českých i na Slovensku), a to v škole, v časopisoch a vo všetkých vrstvách národa; 2. udržať slovenské časopisy podporou hmotnou i literárnou; 3. udomácniť na Slovensku českú knihu a v Čechách a na Morave knihu slovenskú; 4. volať do Čiech a na Moravu mládež slovenskú do škôl a do učenia remeslám i obchodu; 5. pestovať osobné styky.

Len čo sa týka 4. bodu ešte poznámočku: Študovanie na maďarských školách má všelijaké nevýhody, ale pritom všetkom skúsenosť ukazuje, že slovenským synom, takým, ktorí sú už v dome rodičovskom utvrdení v národnom povedomí, o ktorých netreba sa obávať, že budú zmaďarizovaní, je najpríhodnejšie i v škole boriť sa doma, v Uhorsku. Štúdiom v Čechách chýba čosi, čo je tu potrebné v životnej borbe. My nemáme ani pre seba dosť ľudí, a pražský študent nám už vykonal, že ako lekár neprišiel domov, ale osadil sa na Morave. Vynímame však snáď obchodné akadémie a najmä školy dievčenské. Dievčatám našim sú veľmi, veľmi potrebné školy české.

Pre každý z tých piatich bodov pán Kálal má praktické rady.^[15] Na jednom mieste poznamenáva: „Mysleme si, že by tak jako učitelé čeští vešli ve styk s učiteli slovenskými, učinili naši kněží se slovenským duchovenstvom, že by tedy navzájem podporovali svou literaturu a že by pěstovali osobní styky…“

V otázke spisovného jazyka Karol Kálal hovorí tak triezvo, ako z českej strany málokedy počujeme. A predsa neuznávame primeranosť ani toho. My tu naťahujeme sa s Maďarmi, ktorí chceli by nás pozbaviť všetkého, čo robí nás Slovákmi: v tom blíži sa k nám tretí, brat, „na pomoc“, ale ešte sa len blíži, už hovorí o rekompenzácii, tiež chce od nás niečo.

V záujme vzájomnosti je to — neprakticky. Vlani (Slov. pohľady, 1896, str. 252 — 254) zmienili sme sa o tom a povedali sme, že vôbec v Slovanstve mocnejší oproti slabšiemu mal by zachovávať učenie Dostojevského z roku 1877.^[16] Tak veríme i dnes.

SP, r. XVII, 1897, zošit č. 9. str. 558 — 560