ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale gemerskí Slováci, juhovýchodná vetva nášho slovenského kmeňa, aj dnes hovoria tak, že ich jazyk svedčí o niekdajšom susedstve Slovákov a Srbov. Spomína sa historický záznam, podľa ktorého východná hranica Rastislavovej a Svätoplukovej Veľkej Moravy siahala len po Hron. Ale to je omyl. Od Hrona ešte ďaleko na východ starodávna toponýmia miest je tiež slovanská, západoslovanská, ako aj na západ od Hrona. Odkiaľ by mal Svätopluk toľko vojska, ktorým zastavil nával Nemcov cez Dunaj („Drang nach Osteň“), keby bol panoval len od Moravy po Hron? Ako by inak bola Veľká Morava v histórii dostala svoje meno? Na strednom Dunaji sú historické mená Komárno, Ostrihom, Vacov, Vyšehrad, Budín (pri Budíne ešte aj Petin!) Sú tiež západoslovanské, teda slovenské, rovnako ako Devín. Rastislav a Svätopluk panovali na severovýchode aspoň po rieku Topľu, odtiaľ dolu po Matru, Vác; cez Dunaj od Vyšehradu vyššie ku Komárnu a nejaký čas až po Blatenské jazero. Podľa toho bude teda úlohou slavistiky, aby podľa možnosti zistila, či naši slovenskí predkovia podľa dôkazov, ktoré nám poskytuje gemerský slovenský hovor, mohli žiť v susedstve so Srbmi. Kde to bolo?

Potom nasleduje naširoko vysvetľovanie vzťahov medzi gemerskou slovenčinou a srbčinou, ktoré pre obsiahlosť neprinášame a ktoré patrí do vedeckého časopisu. Inak je veľmi zaujímavé. Prinášame ďalšiu časť článku:

V histórii Uhorska Srbi od 16. storočia sú vážnym činiteľom v boji proti tureckým výpadom. Ku Slovákom prišli bližšie vtedy, keď sa nasťahovali od Budína vyššie, v mestách popri Dunaji, medzi iným v St. Andreji, Váci i novohradských Ďarmotách. To boli podnikateľské rodiny, ktoré sa zaoberali obchodom, ale do polovice 19. storočia čiastočne vymreli a čiastočne sa stratili v maďarskom obyvateľstve tých miest. Pamätám sa, ako sa ma nemilo dotklo, keď som v našom poli v Ďarmotách r. 1877 videl v zavretej ohrade opustený kostol so zahrdzavenými dverami a keď mi hovorili, že to bol chrám Srbov, ktorých tu viac nieto.

Od prvej tretiny 18. storočia, odkedy sú Turci vyhnaní z Uhorska, nasťahovali sa na juh od Pešti najmä Srbi a s nimi aj Slováci a Nemci; aj maďarský dejepisec Marczali ďakuje Slovákom, že zachránili pred Srbmi dosť zeme v Báčke a v Banáte. Nie je dostatočne jasné: v čom je zásluha Slovákov voči Maďarom. Marczali to mohol myslieť jedine tak, že by Srbi, keby nebolo slovenských kolonistov, boli dostali viac zeme za Sávou a Dunajom, bolo by ich prišlo viac a ako jednotná masa by oveľa viac proti Maďarom zavážili ako Slováci, ktorí sa tam nasťahovali vzdialení od svojich hornouhorských sídiel a nejednotní. V každom prípade vysťahovanie Slovákov do dolného Uhorska bolo užitočné pre Maďarov už aj preto, že Slováci hore, na slovensko-maďarskej hranici, odkiaľ ich nútili sťahovať sa do dolného Uhorska, slabli, a tak bola uľahčovaná maďarizácia v 19. storočí. Očividná je vzájomnosť medzi Slovákmi a Srbmi a Chorvátmi. V Novom Sade v rokoch 1819 — 1833 žil taký Slovák, ako bol Pavel J. Šafárik. Keď v domovine nenašiel chleba, Srbi mu dali miesto a tu Šafárik bol užitočný pre ich duševný vývin. V Záhrebe bol biskupom Slovák Alexander Alagovič (zom. 1837) a po ňom i arcibiskup, tiež Slovák, Jur Havlík. Ľudevíta Gaja ako peštianskeho študenta oduševňoval a, možno povedať, pripravil pre službu národu Ján Kollár. V Záhrebe pre Gajovu akciu bol k úžitku Štefan Moyses, najprv ako profesor, potom ako tamojší kanonik. Bohuslav Šulek stál na čele chorvátskeho duchovného pohybu viac ako päťdesiat rokov. Ale zato Slovákom neskôr mnoho dobrého urobil biskup Strossmayer. Roku 1848, keď v boji proti prehnanému maďarizmu Slovákom neostávalo iné, ako chytiť sa zbrane, výdatne im pomáhali z Belehradu a zo Záhrebu. Ľudovít Štúr aj po roku 1849 — pretože bol v nemilosti u viedenskej vlády — žil najmä z podpory kniežaťa Mihalja Obrenoviča. Ten chrabrý Slovan ani pozdejšie, až do smrti, neopustil Slovákov: jeho podobizňou, a to nie náhodou, bol ozdobený tretí ročník almanachu „Lipa“ (1864). A v Bratislave krásne roky Štúrovho účinkovania! Srbská a chorvátska školská omladina spolu so slovenskou chystala sa tam pred rokom 1848 k službe národu. Ľudovít Štúr zhromažďoval okolo seba Srbov a Chorvátov, ktorí tam študovali, tak isto ako aj Slovákov. Zo Štúrovej školy vyšiel medzi inými národný hrdina Svetozár Miletič a významný vedec Djura Daničič.

Tá vzájomnosť sa vidí zo slovenskej literatúry. Naši básnici a literáti radi čerpali látku zo srbskej histórie. Andrej Sládkovič napísal Milicu, väčšiu epickú pieseň s predmetom boja srbského národa s Turkami. Nikolu Zrinského ospieval v ešte väčšom diele pri príležitosti tristého výročia sigetského junáka. V slovenskej literatúre možno vidieť, s akým záujmom Slováci sledovali srbské boje sedemdesiatych rokov. Svetozár Hurban má Jaderské listy z okupácie Bosny a Hercegoviny a zo srbského života pieseň Maják. Felix Kutlik sa stal milovníkom slovenského publika svojimi srbskými rozprávkami z tých čias. V Orle vyšla roku 1877 dlhšia epická kompozícia Rajčo Nikolev od Jozefa B. Bellu. V tom čase tiež nebolo ani jedného mladého slovenského spisovateľa, ktorý by nebol napísal niečo o Srboch. V októbri 1885 v hercegovskom povstaní vodcom slovenských dobrovoľníkov zhromaždených v Turč. Sv. Martine bol Ján Rišiak Žilinský a v Pešti sa k nim pripojil aj náš básnik A. Svätopluk Osvald.

Prvé dni februára 1876, hneď na začiatku srbskej vojny, v Novom Sade chytili Svetozára Miletiča a zatvorili ho v Budíne (vo „Fortune“); štátnym žalobcom pri budínskom kriminálnom súde bol B. Tomášik, syn Pavla, staršieho brata Samuela Tomášika. Prípravy na proces (v ktorom bol Miletič odsúdený na päť rokov žalára) boli vedené horúčkovito; peštianske noviny zo dňa na deň hrmeli na „agitátora“. Tomášika jedného rána našli mŕtveho. Zabil sa. Všetci sa prekvapení pýtali, čo to značí? O Tomášikovi sa vedelo, že žije riadne a jeho úradné veci sú v najlepšom poriadku. Z akých príčin skrátil svoj život — a práve pred tou udalosťou?! Jedine jeho preľaknutá rodina tušila, že nechcel, nemohol byť žalobcom, maďarským žalobcom proti Miletičovi. (To sa neskôr i zistilo, dokázalo.)

Významné bolo ešte aj vystúpenie Srbov a Slovákov s Rumunmi na národnom kongrese v Pešti. Potom maďarizmus silnel až do svetovej vojny a vzájomnosť medzi nami úplne zmizla. Ale my veríme v slovanské cítenie a rozum, že v slovanských štátoch ožije a rozvinie sa na úžitok všetkých Slovanov.

Srbi a Slováci. Slovák, 19. 10. 1927, č. 234