ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na rečovej, čiže svojej národopisnej hranici Slováci od dávnych čias majú nepokojný život. Prechádza od juhozápadu ich územia a ponad Dunaj k severovýchodu. Nepokojná bola už od konca 9. a začiatku 10. storočia. Potom najmä v 13. storočí z juhovýchodu Európy poprichádzali Kumáni a iné turecké kmene; pousádzali ich pozdĺž územia obývaného Slovákmi, od južného klina Nitrianskej stolice krajom Tekovskej, Hontianskej, stredom Novohradskej, cez Gemerskú, popod Matru až po Boršodskú stolicu. Aké to bolo susedstvo, možno súdiť i z toho, že Kumáni (pod týmto menom zahrňujeme i Polovcov) až v druhej polovici 14. storočia, za panovania Ľudovíta I., mohli byť obrátení na kresťanskú vieru. Potom zas prišli Turci, v priebehu temer pol druha storočia bolo obyvateľstvo Uhorska z dolných strán vytískané nahor. Slovensko-maďarská národopisná hranica sa hýbala, rušila, prelamovala. Vtedy sa Maďari pousádzali i v banských mestách, hore Váhom dostali sa až po Hlohovec. Za čias protireformácie tlak na túto národopisnú hranicu išiel smerom zhora nadol, a tak od 17. storočia bolo viac pokoja a všeličo sa ustálilo. Ale rozvinula sa maďarská megalománia, začala sa maďarizácia a pozdĺž línie, kde sa Slováci s Maďarmi stýkajú, prišli pre nás časy temer ťažšie ako všetky predošlé.

V polkruhu od dolnonitrianskeho klina až po Užhorod v ostrom trení či ťažkom vlnobití dvoch protichodných živlov Slováci v celom 19. storočí držali sa len svojou prirodzenou silou: všetky iné moci boli na strane Maďarov — a oni bezohľadne a surovo využívali proti nám najmä prostriedky štátneho stroja. Dynastia Habsburgovcov bola im silnou podporou už od roku 1791, od roku 1867 ich urobila v Uhorsku neobmedzenými pánmi. Jednako ešte v poslednej desatine 19. storočia maďarskí štatistici a publicisti tvrdili, že sa maďarský element na čiare, kde susedí so Slovákmi, nerozmnožil ani o dušičku.

V poslednej desatine 19. storočia… Či je to tak i dnes? Môžeme i my prisvedčiť maďarským publicistom?

Keď nám začali maďarčiť mená dedín, hoci sme boli trápne dojatí, mysleli sme si, že je to len komédia, formalita, povrchnosť. Za temer sarkazmus sme považovali vec s naším maliarom Věšínom („Ako sa naša dedina volá?“). No dnes už vidíme, že je to viac ako komédia. Tlakom úradného aparátu si slovenský ľud osvojuje pomaďarčené mená svojich dedín. A tak sme s maďarizáciou vo všetkom. Hovorievali sme si na útechu, že sú to márne snahy, že náš ľud iste zaliatia v duchovnom vývine, ale ho nepomaďarčia. Dnes už, keď sa dobre rozhľadíme, musíme vyznať, že maďarizátori majúci vo svojej moci štátny aparát, administráciu, súdy, školy, ešte i cirkev, a pracujúci so satanskou dôslednosťou, pristúpia i samému nášmu ľudu. Dnes by sme už nemohli povedať, že na čiare, kde susedí so Slovákmi, sa maďarský element nerozmnožil. Ak to povie niekto so strany Maďarov, nuž iste len preto, aby búril proti nám. Aby podpaľoval maďarizáciu!

I dnes môžeme byť ubezpečení, že vnútri slovenského územia nás neodnárodnia — len čo budú hatiť náš duchovný i materiálny rozvoj. Nebudú z nás — veríme pevne — Maďari ani tam, kde sa opierame o slovanských bratov. Ale treba sa nám veľmi chrániť zdola, od juhu. Tam deň čo deň môžeme mať — i máme — bolestné straty. Ak v obci na slovensko-maďarskej hranici k maďarčiacej škole pristúpi i chrám, je už zle. Napr. prenikla k našim ušiam smutná zvesť, že v Plachtinciach, v Honte, blízko novohradskej hranice, je mladšie pokolenie veľmi pokvárené školou a chrámom. Dlhší čas do konca 60. rokov minulého storočia bol plachtinským farárom slovenský básnik Samuel Godra; keď zostarel, účinkoval pri ňom ako kaplán náš znamenitý Jozef Inštitoris, potom ako profesor martinského gymnázia vynikajúci správca nášho zaslúžilého Slovenského spevokolu. Nuž vtedy, v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, vidieť slovenské Plachtince bola pre Slováka radosť. Ale prišla zmena na fare, prišlo pomaďarčenie školy — a dnes počuť o stave Plachtiniec je pre nás už bolestné.

V ktorýchsi novinách na bratskej Morave nám nedávno radili, aby sme si postavili heslo „Na hranicu!“ Advokáti, lekári, kupci aby sa osádzali v krajoch hraničiacich s Maďarmi. Tam vraj treba vydávať slovenské noviny a knihy, tam zakladať banky. (Lebo že v maďarských peňažných ústavoch sa Slováka snažia len vykoristiť.) Iste, treba nám veľmi pamätať na hranicu, no dnes sme ešte ďaleko od toho, aby sa osádzanie mladého pokolenia mohlo diať podľa plánu a všeobecnej, národnej potreby. Z maďarských škôl nám prírastok len kvapká, netečie, a potreba nových síl je ešte vždy všade, na hociktorom bode slovenského územia.

Pravda, týmto vzdychom nechceme ani najmenej oslabiť zmysel moravskej bratskej rady. Treba nám neprestajne myslieť na hranicu, na naše predné stráže, postavené v ohni. Ak by ony, naše stráže, mali jedna za druhou podliehať, tak by postupne vydobyli i stred slovenského územia, ba prišiel by rad i na kraje opierajúce sa o slovanské Karpaty. Starosť o ohrozovanú hranicu nech je v desatore každého verného Slováka!

Naše stráže. Národnie noviny, 28. októbra 1913, č. 126