ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lístok na zabudnutý hrob

Len aby som ducha nestratil, ó Bože! V tomto zmysle volá, ak sa dobre pamätám, cirkevný básnik…

Prezerám tretí ročník „Priateľa školy a literatúry“, v ktorom je toľko vzácnych vecí, že by bolo hodno znovu ho vydať. Prídem na meno, ktorého niekdajší nositeľ zanechal v mojej duši hlboký dojem. Čítam, či zo zodpovednosti, či pre upokojenie zvlnených svojich citov — neviem. Zvedavosť mohla vzniknúť tak, že len málo vídal som jeho meno pod článkami v časopisoch; znepokojenie cítim zakaždým, kedykoľvek si naň spomeniem. Článok, písaný a uverejnený roku 1861, týkal sa polemiky medzi Liptákmi v cirkevných a školských otázkach. Môj pôvodca zhrozil sa nad počínaním stránky, ktorá v slepej dôvere chcela sa oddať Maďarom, i písal: „Čo sa tej maďarskej slobody týka, ja na to len hlavou pokrútim, lebo je to ešte privčas, keď Maďari nemaďarským národom v krajine už teraz tú medvediu kožu predávajú — dosť by bolo času potom sa krajankovať, vlastenkáriť a bratovať, keby sloboda a neobmedzená rovnoprávnosť boli zákonom potvrdené… Ak to má byť tá maďarská sloboda, ktorej predchodčatá už čím hore, tým dolu obracajú zákony… ó, to ešte radšej volíme trochu poživoriť, než tak razom hodiť sa do víru tých bezbožných živlov. A čo, keby sa uhorská zem, ale nie revolúciou, lež zákonnou cestou, i osamostatnila, či my vari máme žobrať slobodu od Maďarov? Či sme my vari nie tej istej zeme obyvatelia ako i oni?…

Keď Maďari budú v krajine pánmi, to i my budeme. Len nie z lásky! Alebo či si vari dáme merať rovnoprávnosť merítkom starodávnej nespravedlivosti?…

Ja pevne verím v statočnosť svojich vrstovníkov, že krv našich bratov: Holuba a Šuleka, slovenských mučeníkov, nadarmo netiekla. Bože uchovaj! ale ak je v Božskej rade tak uzavreno, že my svoje práva a slobodu od nepriateľov krvou máme vydobývať, to vás pevne ujisťujem, že i naše desaťročie preukáže svojich Šulekov a Holubov. Ak v mladistvých srdciach slovenských horel zápal za oslávenie národa pred dvanástimi rokami, veru ten oheň ani dnes ešte nevyhasnul a včas potreby vyšľahá pomstou dvojnásobnou všetkých, čo sa ho udusiť usilujú. Ak junač slovenská roku 1848 ochotne do boja letela, sťa kŕdel orlov tatranských, veru sa ona ešte i dnes schytí na pole slávy, dokázať svetu, že je náš národ, nie vyžobranej, ale opravdovej slobody hoden.“

Môj pôvodca písal to ako mladý človek, teológ na nemeckej univerzite. Mládež rada horlí, rada má zvučné, smelé slová, v svätom záchvate mladosti hotová je i k činom; no v živote, keď prídu skúšky, pokoná sa, zmerá s pomermi. Hej, ale tu nestojíme pred takým javom!

Ak sa nemýlim, o dva roky prišiel za profesora na veľkorevúcke gymnázium. Ja poznal som ho tam o niečo neskôr, už ako muža rozvinutého, životom otuženého. A z toho, ako som ho tam poznal, čítajúc toto rázne vyjavenie jeho duše, vidím a cítim, že to neboli prázdne slová, nie ani okamžitý záchvat mladej krvi. To bola pravda! Taký bol v každom svojom konaní: čo slovo, to skutok, charakter, muž, profesor akoby od Pána Boha poslaný na slovenské gymnázium, na vychovávanie, otužovanie mládeže mäkkého, ústupčivého, nepovedomého rodu. Na jednom majálese žiaci vyšších tried mali akúsi, ináč dosť nevinnú, zrážku s cudzími tam prítomnými živlami. Postavenie profesorov bolo ťažké — brániť svojich žiakov, a či hostí? Už sa nepamätám na všetko, dosť na tom, riešením sporu mládež cítila sa urazená. Hrozilo, že vypukne výtržnosť. Tu zjavil sa on, povedal svojím úsečným spôsobom niekoľko slov o tom, že to je mládež, ktorá má povedomie, a už bol na pleciach nesený, zamračené tváre šuhajcov sa vyjasnili, impozantný výjav spôsobil všeobecný jasot, zo sŕdc zmizla horkosť i proti ostatným profesorom, ktorí tiež boli radi, že je otázka takým povznášajúcim spôsobom vybavená.

Sám puritán vo všetkých pomeroch života bol i v škole prísny. Nedbalosť, zameškávanie povinnosti rád karhal satirou, ktorá rezala; priestupok, vinu prenasledoval do najtajneších záhybov vnútra. Jeho prísnosť, zvlášť v nižších triedach, niekedy prechádzala až do surovosti; no i nedospelejší žiak vycítil, že to nie okamžitý bezohľadný výbuch, že je to horlenie s ním dobre zmýšľajúcej duše, výrazom priamym, opravdovým. Keď stretol sa s ním mimo školy, na ulici, prísny kazár školský bol mu priateľom, bratom, otcom.

Mladosť môže sa pomýliť v posudzovaní charakteru. Aby som sa utvrdil vo svojej mienke a pekných dojmoch, ktoré som si odniesol do života o tomto profesorovi, dopytoval som sa mnohých, ktorí tiež boli jeho žiakmi, a nenašiel som nikoho, čo by nebol súhlasil so mnou z celej duše, z celého presvedčenia. Ťažko mi ešte nespomenúť príklad svedčiaci o jeho takte v zaobchádzaní s mládežou. Nikdy sa trieda tak rada nevidela ako tá naša. Jediného sme nemohli vystáť, a skutočne, v živote stal sa darebákom! Nebolo veci, ktorú neboli by sme si vedeli odpustiť, ak ozaj bola možná medzi nami okrem žartu iná potýčka. No žart mal široké pole, veľké práva. Medziiným — tiež s tými širokými právami — bol proti mne namierený. Nanešťastie vstúpil som do triedy posledný. Všetci sa vyhrnuli okolo mňa a začali ma oblapávať. Tá nežnosť mi bola podozrivá, ba cítil som, akoby mi boli niečo šuchli do vrecka. Ale nebolo ako sa k vrecku dostať — ruky mi zo všetkých strán chytali. Zvládnem to konečne, vhabnem — a tam rozpučené vajce. Nuž a vajce v takom stave cítiť vo vrecku, to je trochu nepríjemná vec. Ja som vzkypel a vo vzniknutom lomoze zrútila sa nám železná pec. Hodina už bola odbila, profesor mal vstúpiť, väčšina začala stavať pec a ja sa len vrhám na domnelého atentátnika. Ale to už bol môj deň. Jeden proti mnohým — zamazali ma ešte sadzami. Skočím… už tečie krv… moja ruka prišla do potýčky s priateľovým nosom, ktorý bol z tej stránky trochu citlivý. Dostalo sa mi na zasadzenú tvár ešte i krvi, a vtom otvárajú sa dvere, vstupuje profesor, on, toho prísneho rázu. Ja s tým zakrvaveným ostali sme ako zmeravení, utiahnutí pri stene blízko dverí. Prešiel vedľa nás, akoby nás nebol videl, my šuchli sme sa von dvermi obriadiť sa. Hodina sa začala i skončila bez nás a bez zmienky, bez najmenšej narážky na rozpustilosť triedy. Mal nás azda pohnať pred komisiu pre také — chlapčenstvo, najstarších, najvyššiu triedu? Cítil, že sme sa hanbili, a to mu stačilo. Ja, kedykoľvek stál som potom pred ním, vystieral som sa, hľadel som spraviť čistú tvár, aby som ho ničím neupamätal, že som to ja ten zasadzený, zakrvavený.

Podotkol som, že u neho platilo: čo slovo, to skutok; môžem doložiť: čo slovo, to srdce. Nebol rečníkom a ako muž bol, ako sa hovorí, nepekný; no hoci tlmočil a horlivo, vrelo tlmočil pravdy, ktoré sa mu v duši ukladali, nedele, keď on kázal v revúckom chráme, boli naozaj slávnostnými dňami…

Oženil sa.

Vzal si osobu s prázdnou hlavou a — čo je väčšia chyba — s ešte prázdnejším srdcom. Kto vie pochopiť tie svety, ktoré sú možné v ľudskom srdci, tomu je ťažké odsúdiť ho, že si tak volil. Prvé roky manželstva boly tiché, pokojné. Keď sa mala stavať gymnaziálna budova a bolo treba peňazí, on cez prázdniny odišiel budiť dobrodincov. Za ten čas doma žena poblúdila.

On, človek s toľkým mravným jadrom, v Revúcej viac nevedel zostať. Rozlúčil sa s gymnáziom, vzal si dieťa a odišiel do Liptova…

Minulo asi sedem rokov. Idúc po rínku v Rimavskej Sobote, vidím vetchú postavu, s uzlíkom na paličke na pleci, ako si kupuje pred šiatrom rožok. Zmrzol som. Je to možné?… Pristúpim bližšie… on je! Nespoznal ma, predstavím sa mu… Bože môj, kde sa podel ten rázny muž! Zovňajšok, tiež premenený, je jeho; ale duch už nie.

Chodil hľadať si miesto. Z Lipt. Sv. Mikuláša ho už ako učiteľa prepustili pre chorobu.

O rok, 30. aug. 1879, „Národnie noviny“ priniesli túto správu: „Pavel Krman, bývalý profesor gymnázia vo Veľkej Revúci a pozdejšie učiteľ v Lipt. Sv. Mikuláši, zomrel nedávno v Budíne po dlhotrvanlivej nemoci. Pokoj prachu jeho!“

Tým slovom „v Budíne“ je označený jeho smutný koniec. Je to vlastne za Budínom. Tam pod horami čnie veľká biela budova. Biela je, ale z duše jej obyvateľov zmizlo svetlo.

Besednica. Zahynutý. Národnie noviny, 1. apríla 1884, č. 39