ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ján Karácsonyi, varadínsky kanonik, člen maďarskej vedeckej akadémie, bol serióznym maďarským historikom — do roku 1916. Napr. jeho štúdia o tom, že Maďari spoza Dunaja až do panovania sv. Štefana a i vtedy len postupne okupovali územie na ľavej strane rieky, je dobrým svedectvom i proti Anonymovým bájkam.^[83] Ale v treťom roku svetovej vojny, roku 1916, Karácsonyi spolu s ostatnými maďarskými šovinistami stratil hlavu. Napísal knižku, aké historické právo má maďarský národ na územie od Karpát až dolu po Jadran,^[84] aby totiž po vojne, v ktorej si po boku Nemecka trúfali zvíťaziť, mohli tu bezprávnym národom či národnostiam len diktovať. Tak podľa Karácsonyiho knižky vraj dnešní Slováci nemajú nič spoločné s krajinou Svätoplukovou — oni sa tu začali osádzať až v 12. a 13. storočí. A prekvapujúca vec — pán Karácsonyi chcel dokázať takú svoju tézu slovenskou rečou! Po prvé, moravsko-panónski Slovania, ktorí tu žili v čase príchodu Maďarov, vo svojej reči mali vraj nosové hlásky (on, en), miestne mená, ktoré sú pre dnešných Slovákov Krupá, Dubové, Mukáč, vyslovovali Korompa, Dombrov, Munkáč, teda že moravsko-panónski Slovania vo svojej reči mali nosové hlásky a Slováci ich nemajú. Potom — po druhé a po tretie — moravsko-panónski Slovania vyslovovali vraj g, kde dnešní Slováci vyslovujú h, a v reči moravsko-panónskych Slovanov bolo št a žd, čo je v reči Slovákov c a dz.

Nuž, Karácsonyi sa veľmi blamoval. Počul zvoniť, ale nevedel, kde to zvonia a čo je to. Áno, tieto tri kategórie hlások sú v slovanskej gramatike dôležité, ale treba im rozumieť. Mocný niekedy Svätopluk by zato dnešných Slovákov uznal za svoju krv, i keď oni jeho meno nie tak vyslovujú, ako si ho vyslovoval on a jeho súčasníci. Dnešní Slováci vo svojej reči nemajú nosové hlásky (ako ich nemajú ani Rusi, Juhoslovania a Česi); ale kto z toho chce robiť nejaký záver, potrebuje vedieť, že v 9. storočí, keď Svätopluk žil a prvá časť jeho mena znela Svento (Sveto), všetky slovanské reči mali ešte nosové hlásky.^[85] Krompa a Dombrov, zachované ako v starých listinách, tak dodnes i v maďarskej reči, sú svedectvom, že to Slováci tak hovorili, tie osady Slováci tak nazvali. Predkovia tých, ktorí dnes hovoria: Krupá, Dubové. Keby dnešní Slováci hovorili „Krompa“, „Dombovo“, bolo by to dôkazom, že tie mená už našli takto znejúce. Ale že hovoria Krupá, Dubové, tým svedčia, že to ich predkovia asi v 11. storočí prestali hovoriť nosové on, en. Cudzí (napr. Maďar) zachoval si meno v tom znení, v akom ho našiel, svoj premení si ho podľa tej zmeny, akú podstúpi jeho reč.

Pán Karácsonyi sa blamoval. Roku 1916 vo vede bolo už dávno zistenou, ustálenou vecou, že Svätoplukov národ nebol juhoslovanský, ale západoslovanský; rovnako a ešte dávnejšie zistené a ustálené bolo, že v slovenčine, ako i v češtine, hornolužičtine, maloruštine a bieloruštine sa asi v polovici 13. storočia g zmenilo na h. No a o št a žd (z pôvodného ť a ď) by v tejto otázke len tak mohla byť reč, keby Svätoplukov národ bol patril k Slovenom, z ktorých sú dnešní Bulhari.

V Pešti roku 1916, keď Karácsonyi takto táral, ešte žil Oskár Asbóth, profesor slovanských jazykov na univerzite; také otázky si veľmi všímal aj slavista Ján Melich; v samej Pešti i po krajine i okrem nich boli ešte ľudia oboznámení so slovanskou gramatikou: blamáž Karácsonyiho teda i doma, u nich samých, bola veľká.

Tak temer prekvapuje, že on ešte i po jedenástich rokoch vystúpil s takouto svojou náukou. (Iste na pomoc tomu Angličanovi, Rothermereovi!) V „Magyar Néplape“, novinách vydávaných v Bratislave, 17. júla vyšiel Karácsonyiho článok o tom, že Slováci nemajú nič spoločné s apoštolmi Cyrilom a Metodom. Namiesto Svätopluka teraz postavil svätých apoštolov Cyrila a Metoda — ináč to isté blúznenie a táranie o slovenskej reči, o nosových hláskach, o g a h! Moravsko-panónski Slovania hovorili vraj juhoslovansky. Ako nové dôkazy dodáva, že vraj za Cyrila a Metoda hovorili tu: borona, suluga (!), saraka (!), sereda, a dnešní Slováci hovoria: brána, sluha, straka, streda. Od moravsko-panónskych Slovanov vraj Maďari počuli: csáva, csorba, csuka, csetnek, csápán, a Slováci majú v tých slovách št. (Rozumie sa, i to je inak. V tých slovách Maďari od nijakých Slovanov nepočuli č; št a šč na začiatku slova cs je vlastnosť maďarskej reči.)

Pritom Karácsonyi chce ukazovať rozdiel vo veciach viery. Potomok moravsko-panónskeho Slovana prežehnával by sa vraj na grécky spôsob, to jest stisnúc palec, ukazovák a prostredný prst, robil by znamenie kríža najprv od čela na prsia, potom od pravého pleca na ľavé, a Slovák sa prežehnáva lebo po starofrancúzsky (zľava napravo) alebo na nemecký spôsob (dotknúc sa čela, úst a pŕs). Až čudno je človeku, že niekto môže takto baláchať! Či nemohlo za nejakých osemsto rokov rímskokatolícke duchovenstvo naučiť svojich slovenských veriacich prežehnávať sa na rímskokatolícky spôsob?! Alebo Slováci vraj hovoria „Ježiš“ miesto gréckeho Isos, v ich kostoloch niet nijakého nápisu, nijakého obrazu súvisiaceho s kultom Cyrila a Metoda. Len vraj od čias Radlinských a Hatalovcov (!) začali ich Slováci vyhlasovať za svojich apoštolov.

Nakoniec teda pán Karácsonyi — čo chcú dnes Slováci? Nemajú nič spoločné so sv. Cyrilom a Metodom!

Pravda, blamoval sa tak ako i pred desiatimi rokmi. Vzťah Slovákov k svätým slovanským apoštolom Cyrilovi a Metodovi je dnes v slavistike jasný, zistený. V prvých časoch najmä Kopitar spôsobil konfúziu a niektorí predstavovali vec, akoby v 9. storočí i na ľavej strane Dunaja boli žili Slovenci (Slovinci). Ale konfúziu už roku 1876 rozptýlil V. Jagič, keď v rozbore Miklosichových prác^[86] náležite vysvetlil, že na území pri rieke Morave a medzi Karpatmi a stredným Dunajom žili a žijú len Slováci — južných Slovanov tam nebolo. Keď pevne postavil túto stránku veľkej veci, začal vykladať svetohistorické dielo apoštolov Cyrila a Metoda. Neskôr, roku 1900, keď v slavistike Jagič mal už takrečeno prvé slovo, vo Viedni (v „Denkschriften der kaiser lichen Akadémie der Willenschaften“) vyšlo jeho dielo „Zur Entstehungs-geschichte der kirchenslavischen Sprache“,^[87] kde hneď na začiatku vo zvláštnej kapitole postavil výklad o národopisnej povahe starej Moravy. V 9. storočí — s dôrazom vyzdvihuje potom — v starej Morave hovorilo sa rečou totožnou s dnešnou slovenskou na Morave a v Hornom Uhorsku. A to je vo vede, ako u Slovanov, tak i v celom svete, takto už ustálené.

Keď sa Karácsonyi roku 1916 chcel týkať tejto histórie, bol povinný ukázať toto stanovisko vedy a predovšetkým hovoriť o ňom. Kým sa aspoň nepokúsil vyvrátiť Jagiča a iných, nebol oprávnený postaviť svoju mienku. On, ktorý v slovanskej gramatike nerozozná ani a od b, obchádzajúc ustálené učenie rečovými dôvodmi, chcel postaviť vec do nového svetla. Slepý o farbách.

Tára, že Slováci nemohli byť národom krsteným od Cyrila a Metoda, lebo v ich reči niet nosových hlások, a mohol sa naučiť i z vydania maďarskej akadémie, že „nosové hlásky boli niekedy vo všetkých slovanských rečiach.“^[88] — Melichovo dielo o slovanských slovách v maďarčine Karácsonyi vo svojej knižke (1916) i cituje, ale o tom nevie, že v ňom je i takáto sentencia: „… v Moravii žili v dnešnom zmysle braní Slováci.“^[89]

Veru, politikár, ktorý chce Slovákom spôsobiť nejakú ujmu, zle si poradí, ak pri tom zo slovenčiny vychádza, zo slovenčiny si skúša ukovať zbraň. Slovenčinou, áno, možno argumentovať za Slovákov, ale nie proti nim. Už tým samým, že územie slovenčiny je v centre slovanských rečí a ona súvisí na jednej strane s češtinou a poľštinou, na druhej strane tvorí priechody k ruštine a juhoslovančine (gemerská slovenčina), predstavuje sa jej pevný a starodávny koreň.^[90]

No a svätých apoštolov Cyrila a Metoda chcieť odškriepiť Slovákom je dnes už až — divá vec. Dielo slovanských apoštolov má svetový význam a história pri ňom neprestane spomínať Rastislava a jeho Slovákov. Lebo Rastislav pre svojich Slovákov dal vyhľadať apoštolov, z konania ktorých tu, na slovenskej zemi, vyšlo potom to veľké dielo, slovanská cirkev a slovanská písomnosť.

Čo chcú vraj Slováci so svätým Cyrilom a Metodom! Slovák, 19. 8. 1927, č. 184