ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[67]

V 80. rokoch v takzvanom pražskom rukopisnom boji (pravé, a či nepravé sú rukopisy Zelenohorský a Kráľovodvorský?) sa ujali (podľa nemeckého) výrazy „hnidopich“ „hnidopišstvo“; vyjadrovalo sa nimi v kritických rozboroch také pichanie vpravo-vľavo, ktorým sa nič nevysvetlí, nedokáže, ani nepodvráti. Po dlhom čase mi toto „hnidopišstvo“ prišlo na um, keď som dočítal kritiku, ktorej sa v bratislavských „Prúdoch“ dostalo brožúre pána Livia Odescalchiho.^[68] Z minulosti slovenského zemianstva, ktoré sa pod tlakom nedobrých politických pomerov v druhej štvrtine 19. storočia odvrátilo od svojho rodu, pospomínal som v brožúre niektoré také veci, že by sa dnešnému jeho potomstvu odôvodnenejšie mohlo povedať: „Krv nie je voda — vráťte sa domov!“ Výklady pána Odescalchiho i sami osebe boli by bývali jasné, dostatočne presvedčujúce: moje články prišli do brožúry len tak, ako keď rečník rozmanitými príkladmi, branými z histórie, chce svoju prednášku urobiť živšou. Stanovisku, odporujúcemu akcii pána Odescalchiho, tieto články spisu môžu byť teda temer ľahostajné, a predsa sa objednaná kritika pustila i do nich — „hnidopišsky“:^[69]

Aby príslovie „Krv nie je voda“ malo napr. pre dnešných Pongrácovcov viditeľnejšiu váhu, spomenul som z prvej polovice 15. storočia o starohorskom Pangrácovi, známom protivníkovi Jána Jiskru, že ako pán Skalice a jej okolia nespratnému susedovi cisárovi Fridrichovi i vojnu slovenským listom vyhlásil. A dostal som tu na to odpoveď, že Pangrácov list bol vraj český, nie slovenský. Nuž, každý, kto je koľko-toľko obznámený so staršími spismi Slovákov, vie, že to, čo položili na papier, hoci bolo prispôsobené českej fonetike, nazývalo sa slovenskou rečou. Tobiáš Masník roku 1696 učil písať bibličtinou, ale svoju gramatičku nazval „Zpráwa písma slowenského“. Vôbec na knižkách dôsledne nachádzame názov: „… na slowenský jazyk wypravené“, „na slowenský jazyk přeložné“ a podobne. Šafárik roku 1824 písal z Nového Sadu Jánovi Kollárovi do Pešti: „Časem swým musíme dokonalou slowenskou (t. j. našich Slowaků) bibliografii zhotovit“, a spytoval sa Kollára: „Která gest neystarší slowenská w Uhřich tištěna knižka?“^[70] A ja, pohoršený, postavím „Slovákom“ z Prúdov otázku: Keby Pangrácov list i český bol býval, nesvedčilo by to, že jeho potomstvo nie je maďarské a patrí k slovenskému národu? — Alebo, medzi spisovateľmi, ktorí spomínajú rozšírenosť, znamenitosť (amplitudinem) slovanského národa a jazyka, už náš Anton Bernolák^[71] uvádza Petra Revu a Michal Hodža vo svojom „Větíne o slovenčině“ venuje tejto knižke svojho turčianskeho krajana („De monarchia et sacra corona regni Hungariae“, 1613) celý paragraf, citujúc z nej v preklade takto: Jazyk slaviansky alebo ilyrský je najrozšírenejší, tenže ktorý od siného (Adriatického, Jaderského) mora až do severného (polnočnieho) je bežný; lebo ním hovoria Istriani, Dalmatínci, Chorváti, Bosniaci, Česi, Slezáci, Lužičania, Poliaci, Litvania a Rusi šíre dále panujúci, takže i Bulhari a mnohé jiné kraje temer až do samého Konstantinopulu tak, že na celom svetě jazyk slaviansky je ten, ktorým najviacej národov osloviť možno…“ Iste vzhľadom na to, že rodnou rečou baróna Petra Revu bola slovenčina, nasledujúcu vetu z jeho latinskej knižky Michal Hodža takto preložil: „Akže by sä sláva jednej alebo druhej reči v jej obecnosti, užitku a rozšírenosti hlädať mohla, teda v ohľäde tomto slaviančina a latinčina nado všetky jiné by prednosť mali, lebo so slovenčinou prejdeš pol Europy a veľkú časť Ázie.“^[72] Ja tiež, majúc pred očami Petra Revu ako Turčana, ktorý hovoril po slovensky, napísal som o ňom v brožúre, s akým „vysokým povedomím spomínal o svojej slovenskej reči, že s ňou človek prejde pol Európy a veľkú časť Ázie“. Tu sa kritik brožúry pustil do Petra Revu, ani čoby vediac alebo nezvážiac, že hlavná knižka Horčičku-Sinapia, ktorým sa o niečo prv oháňal, sa volá Neoforum latino-slavonicum — Nowý trh latinsko-slovenský (1678) a Bernolák tiež má dva spisy, v titule ktorých naša reč slovenská volá sa lingua slavonica,^[73] vo výkladoch svojich postavil celú hromadu konfúzií. U Petra je to milá starina, na dlhé časy zakorenená kronikou tzv. Nestora, že meno Slovan a Ilyrlanu je totožné („lingua slavinica seu illyrica“), a Dr. Rapant spravil z toho slovanskú reč a Slavóniu chápanú v dnešnom zmysle. Vysvetlíme si vraj „toto miesto Révovho spisu najsprávnejšie asi tak, že Révovi reč slavónska alebo, ako sám hovorí, ilýrska pojí sa prirodzeným spôsobom ku krajine Slavónii, že mu ide o reč tejto zeme…“ A nasleduje potom ešte podvracanie (a nesprávne!) vecí nikým netvrdených. — Alebo: vážny Jonáš Záborský roku 1867 v Pešťbudínskych vedomostiach^[74] napísal: „Do konca 18. storočia všetko panstvo medzi Slovákmi pokladalo sa za slovenské. Za niečo iného sa vydávať ako za Slováka nikomu ani na myseľ neprišlo. Vieme, že Jušthovci, Révayovci, Otlíkovci, Zayovci, Pongrácovci a iné panské rodiny nielen čítali a rozširovali slovenské knižky, ale i sami písali. Vieme že, slovenské gruntovné panstvo i po mestách, kam časom prichádzalo, ku slovenským bohoslužbám sa znalo, slovenského farára platilo, slovenský chrám a faru podporovalo. Svedčia o tom Prešov a Košice, kde nemecké bohoslužby boli len pre burgerov, slovenské vo kvete. Doposiaľ majú tu i tam, ako dar minulosti, len slovenskí farári vlastné farské príbytky.

Panstvo slovenské priznávalo sa všade napospol a zjavne ku ,slovenskej nácii‘, ako vtedy hovorievali. Nedajú o tom pochybovať tlačené v tých časoch knihy.

Vezmime napr. Semianovo Historické wypsánj knjžat a králů uherských (v Prešporku 1786). Tu sa uvádza celý rad najvznešenejších šarišských paní, ktorým Semian, ako bývalý prešovský profesor, dielo svoje venuje. A nielen to; hovorí tam opätovne o našej ,slovenskej nácii‘. Bol by to mohol učiniť, keby tie panie neboli sa pokladali za Slovenky?“ Toľko Záborský, oprávnený hovoriť z tejto stránky o Šariši, lebo prišiel ta za farára ešte roku 1841. Ja som tiež i oveľa neskôr vídal, že maďarčenia bolo tam medzi zemianstvom nepomerne menej než napr. i v Liptove či Turci: I spomenul som v brožúre, že Michal Semian venoval svoju knižku „paniam najprednejších šarišských rodín, ktoré ako dobré Slovenky poznal z Prešova“. A kritik „Prúdov“, miešajúci čierne s bielym, seno so slamou, to znamená nehľadiaci na dobu, ma poúča, že zo Semianovej knižky „hovorí číročistá uhorská ideológia“ a pre „záver, že toto zemianstvo bolo i povedomím (!) a zmýšľaním (!!) slovenské“, bolo by vraj treba priamych dôkazov. — Nie, o nič iné nejde v mojich článočkoch brožúry, ako stopovať, kto bol v hornouhorskom zemianstve slovenského rodu, aby pán Odescalchi mohol povedať jeho potomkom: „Krv nie je voda — zástava veje, domov!“ — a akých komentárov sa tu tomu dostáva! Na pripomenutie, že onódsky kapitán Štefan Komodický po slovensky ospieval boj proti Turkom v Jágri, odpovedá sa (peknou slovenčinou!): veď vraj „nikoho nenapadlo vidieť čin zvláštneho národného uvedomenia v tom, že náš ľud spieva slovensky“. Ktože vraj bude chváliť drozda preto, že spieva po svojom, a nie ako slávik? (Vo vážnej veci takáto reč!) — Anton Szirmay vo svojej knižke „Hungaria in parabolis“ (1804) pozbieral do veršov slovenské mená vyše 140 zemianskych rodín a v poslednej strofe na meno, končiace sa na -ensky, zarýmoval:

Toto som ja tiež uviedol, s krátkym doložením: „Zmysel kadencie: ,Títo všetci dobre vedia po slovensky‘ je maliciózny a politický. Znamená: oni všetci, čoby i maďarsky hovorili a za Maďarov sa vydávali, sú Slováci!“ A na to sa mi v Prúdoch odpovedá, ako neoprávnene vykladám zo Szirmayho vety, že ním vypočítaní zemani sú „slovenského presvedčenia a cítenia“.

A to všetko takto — na dvanástich hustých petitových stranách. Naša brožúra hľadá, stopuje pôvod slovenský, a na to jej odpovedajú, že „slovenská reč nepredpokladá a neznačí vždy slovenské povedomie a slovenské cítenie“. Odpovedajú anachronizmami, nehistoricky. Pletú o slovenskom národnom zmýšľaní a cítení, keď je reč o 17. storočí a o prvej polovici osemnásteho. A, rozumie sa, všetko protislovensky. Livio Odescalchi chce, aby bolo viac Slovákov, oni — aby ich ostalo menej.

Keby mi postavili otázku, kto od roku 1918 u nás rozmýšľal o slovenskej národnej veci najviac, neviem, či by som neodpovedal, že Livio Odescalchi. V článkoch brožúry, ktoré on písal, je toľko myšlienok o tom, ako pomáhať československému štátu na Slovensku konsolidovaním a rozvíjaním nových pomerov, zbieraním a jednotením v nedobrých okolnostiach minulosti roztrhaných Slovákov.

A to sa prijíma ako nevítaná, nepotrebná, nemilá vec! I kritik Prúdov, ktorý v tejto veci slovenskejšie cíti než jeho krúžok, zadrapuje sa do formy a slov Odescalchiho výkladov, plánov a návrhov. Volajúci zemianstvu, aby sa vrátilo domov, Odescalchi odôvodnene hovorí, aká dobrá vec to môže byť, ak „ono úprimne, bez všetkej zadnej myšlienky pripojí sa k ľudu ako brat, priateľ, radca, osvecovateľ“, a recenzent na to dáva celkom nemiestnu odpoveď. (Akoby zo synov a vnukov bývalých „zblúdilých“ nemohli byť znamenití Slováci a znamenití občania československého štátu!!) A taká pomýlená je i poznámka na pronunciamento, ktoré pán Odescalchi mal v pláne. Keby tak celé zástupy slovenských zemianskych rodín v takej slávnostnej forme boli vyhlásili svoj návrat k národu, nebolo by to malo znamenitý účinok na konsolidovanie pomerov v Československej republike? Tým iste od večera do rána boli by sa otvorili oči a rozumy všetkých tých elementov, ktoré v našom novom štáte ostávajú ešte na akomsi vyčkávacom stanovisku. Áno, i dobrodruhovia peštianski boli by prestali počítať s iredentizmom na Slovensku. A zbieranie, jednotenie Slovákov, neprestajne rozsýpaných a hubených už toľko storočí, i samo v sebe aká je veľká vec!

História veľmi prísne bude súdiť tých, ktorí sa nepriaznivo postavili proti akcii Livia Odescalchiho.

Akcia Livia Odescalchiho. Národnie noviny, 2. 2. 1926, č. 26