ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ktože by nevedel, že je to R. W. Seton-Watson, náš veľký priateľ, obranca, ochranca, náš britský protektor! Dlho-dlho, čo by Maďari ako boli hatili, prenasledovali slovenské národné snahy, čo by nás tu ozaj boli dusili, do sveta na západ o tom nedostalo sa nikdy ani slova. My sme boli tak strážení, od nás všetky cesty boli také neschodné. Len ak bratia Slovania napísali niečo o našom utrpení a hynutí. Tu, zrazu, počnúc od prvých rokov 20. storočia, Seton-Watson začal chodiť do Uhorska, študovať a písať o tom, čo sa tu deje, menovite čo sa so Slovákmi robí, celé knihy po anglicky a články za článkami v najväčších novinách sveta, v londýnskych. Ak do Uhorska nemohol — že ho nepustili, — chodil do Prahy, Viedne, Záhrebu, do Srbska, a tam sa dozvedel, informoval i o Slovákoch.

U nás, v Martine, naposledy bol 3. júna 1914. Pred samou svetovou vojnou — a aký to rozdiel, vtedy a dnes!… My, o ktorých sa hovorievalo, že robíme katastrofálnu politiku, že sa spoliehame na vojenské stroskotanie Rakúsko-Uhorska, sme vtedy už prestali i veriť na možnosť vojny, najmä kvôli politike Veľkej Británie. Boli sme presvedčení, že mocná Anglia nedopustí nijakú vojnu, v ktorej by Austria mohla prepadnúť. Veď ak by Rakúsko bolo rozbité, Nemecko by položilo ruky na jej nemecké krajiny, a tým by sa, už i tak začínajúce byť konkurentom Anglicka na mori, dostalo až do Terstu, na Jadran, k Stredozemnému moru, ktoré je cestou Veľkej Británie do Indie. Britská politika má veľký záujem chrániť Austriu. Francúzsko? Môže v tom len podporovať londýnsku politiku. A nie je lepšie Taliansku, keď nad Adriou má tichú Austriu, ako keby malo mať nepokojné Nemecko?

Tak my sme už neverili na možnosť vojny, ktorou by Rakúsko malo byť vyvrátené. V Národných novinách i v iných našich vydaniach už vychádzali články v tomto zmysle. Práve v tom nás utvrdzovali i spisy Scota Viatora. Veď on, ako tlmočník britskej politiky, už vykladal výhody pripojenia Srbska k Austrii — aby v nej zmocnel slovenský element. A my — ako to v politike nemôže byť ináč — začínali sme sa prispôsobovať takémuto stavu veci, začali sme veriť v takejto Austrii na modus vivendi. Pri obede na počesť nášho vzácneho hosťa 3. júna 1914 bol povedaný i prípitok v takom zmysle.

Prešlo päť rokov — a aká premena! Vojna vypukla. Stala sa vojnou svetovou, a Anglicko stálo na strane, ktorá vyvrátila dunajskú monarchiu.

Británia musela ísť do vojny i proti Austrii, lebo ríša Habsburgovcov bláznivo priviazala svoj osud k ríši Vilhelma II. No vyvrátenie ríše Habsburgovcov z toho ešte nevyplývalo. Dohoda, v ktorej Anglicko bolo mocným činiteľom, mohla vo vojne zvíťaziť, Austria po boku Nemecka mohla vojnu prehrať, a zato ríša Habsburgovcov, a to i vo forme dualistického Rakúsko-Uhorska, bola by mohla naďalej existovať. Vybaviť jej to v mierovej zmluve bolo Anglicko mocné. Ostatní členovia Dohody by neboli mali príčinu protiviť sa tomu. Britská diplomacia a londýnska vláda bola za zachovanie Austrie ešte i vo štvrtom roku vojny, roku 1917.

Ako sa teda mohlo stať, že Austria je vyvrátená?

I v našich novinách boli o tejto veci už podrobnosti. V strašných krútňavách svetovej vojny zjavila sa česko-slovenská emigrácia — Masaryk, Milan Štefánik, Beneš. Aby zachránili svoj národ, postavili si za cieľ rozvrátiť Austriu. Z vojakov českých a slovenských, pozajímaných v Rusku, Taliansku a vo Francúzsku, začali tvoriť légie do boja proti Rakúsko-Uhorsku a neúmornou činnosťou postavili na nohy Čechov a Slovákov v Spojených štátoch. Masarykovi, Štefánikovi, Benešovi pribúdali i pomocníci: americkí Slováci im poslali do Európy Štefana Osuského, zo zajatých v Rusku popri iných znamenitých mladých ľuďoch ako vzácne sily pristúpili k nim Ivan Markovič, Bohdan Pavlů. Dobrovoľníci, posielaní z Ameriky, boli tiež napospol ľudia, na ktorých by bol mohol byť hrdý každý vojvodca. Jednako pre vec československého národa bolo ešte málo nádeje! Čože máme z víťazstva Dohody, ak ríša Habsburgovcov má zostať i po vojne?

Vlády v Londýne, Paríži, vo Washingtone a ich diplomaciu masarykovci potrebovali presvedčiť, že záujem západnej Európy a budúci pokoj sveta vyžaduje stroskotanie Austrie i s jej Maďarmi, ktorí už tisíc rokov dôsledne v každom väčšom boji stoja po boku Nemcov, a na mieste habsburskej monarchie postaviť medzi Nemecko a Jadran hradbu zo slovanských štátov. Zmariť plán Strednej Európy (Mittel-Europa), ktorému sa v Berlíne a Pešti už tak tešili, je možné len vyvrátením habsburskej ríše a podopretím jej Slovanov.

Koncepcia bola znamenitá, ale ako pre ňu vydobyť platnosť? Ako má niekoľko emigrantov malého, málo známeho národa obstáť víťazne proti silám, aké bojovali vo svetovej vojne, proti zlu a toľkým pekelným nástrahám, ktorých nepriatelia používali? V Londýne roku 1916 Masaryk a Osuský zdesení videli, že veľké noviny „Morning Post“ píšu články za Maďarov a predstavujú ich ako priateľov Dohody; keď skúšali ukázať klam a zastaviť takúto akciu, videli, že tu v úzadí leží zlato dovlečené z Pešti. Ale mali na pomoc Setona-Watsona. On, ktorého roku 1914 v Martine potešila zdravica, že Slováci súhlasia s jeho politikou, sú hotoví prispôsobiť sa okolnostiam a svoju budúcnosť zakladať v hraniciach Austrie pri rozmnožení jej Slovanov, on teraz pristúpil k myšlienke česko-slovenskej emigrácie a s veľkou dôslednosťou začal za ňu pracovať. S veľkou dôslednosťou! Lebo dôslednosť nie je v tom, aké prostriedky volíme, ale ako vydržíme pri cieli. Vo Francúzsku masarykovcom horlivo pomáhal historik Denis. Písal články v „Revue deux des moudes“ i knižky, ktorými presvedčivo volal svojmu národu: „Nielen v Nemecku a v jeho Vilhelmovi je nebezpečenstvo — ono je pre nás i v Habsburgovcoch a ich Maďaroch!“ A Scotovi Viatorovi s vážnosťou chvíle ešte akoby bolo pribúdalo sily: písal, cestoval, agitoval. Váhou svojho slova pomáhal ešte i Denisovi. Dnes bol v Londýne, zajtra už v Paríži, a z jeho písem i krokov stále zvonilo Britom do duše: „Austriam esse delendam!“

A podarilo sa to, o čom sa nám, tu doma, nemohlo ani snívať, že dohoda, práve keď už začínala víťaziť, uznala česko-slovenský štát ako svojho člena, uznala i štát juhoslovanský, a tým vyriekla vyvrátenie dunajskej monarchie. Dala sa presvedčiť, že na mieste Austrie je potrebná hradba zo slovanských štátov. Masarykovci v ťažkom boji zvíťazili…

Akí šťastní sme boli predvčerom, 5. júna, keď sme Setona-Watsona mohli zas uvítať v našom skromnom meste. Prišiel i so svojím priateľom a naším priaznivcom Dr. R. Youngom. Chcel sa zúčastniť našej radosti pri otváraní oživotvorenej Matice slovenskej. Vo vzácnom dome Dr. Janka Kohúta pri obede sme sa usilovali tlmočiť mu svoje vďačné slovenské city.

Meno R. W. Setona-Watsona bude nezmazateľne zapísané v histórii nášho národa.

Scotus Viator v Martine. NN, 1919, č. 130