ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kollárovské slávnosti 1. a 2. augusta v Mošovciach a Turčianskom Sv. Martine boli zakázané. Ako je známe, v odôvodnení zákazu hlavným bodom bolo, že pozvanie rozposielalo sa i v poľskej, chorvátskej, českej a ruskej reči, že sa teda zamýšľalo vystrojenie internacionálnej slávnosti. Na základe zákazu slávnosť bola odvolaná, odvolanie publikovalo sa na titulnej strane Národných novín s podpismi všetkých tých, ktorí boli známi ako usporiadatelia slávností. Turčianska stoličná vrchnosť napriek odvolaniu Kollárovských slávností a jeho takémuto publikovaniu zakázala i spevácke večierky a tanečnú zábavu, ktoré v Martine chceli sme usporiadať kvôli hosťom, každoročne v tomto čase navštevujúcim naše mesto. Od 1. až do 5. augusta naše mesto bolo akoby v stave obliehania: hostí sme museli oznamovať na slúžnovskom úrade; obedovať nám dovolili len v súkromnom dome, hudbu i odtiaľ žandári odviedli; pri dverách Turčianskeho kasína, i keď podľa štatútu každý člen má právo uviesť svojho hosťa, stála žandárska stráž, vpúšťajúca do kasína len členov v meste žijúcich; žandárske patroly po meste napádali a rozháňali pokojných obyvateľov; hostinskí smeli dávať napr. jedlá každému hosťovi len jednotlivo — teda pri jednom stole z jednej misy nesmeli jesť ani dve osoby; svoje miestnosti mali hostinskí príkaz zatvárať každý večer o 10. hodine; ani len cigánska hudobná kapela nesmela sa chytiť husieľ až do konca týždňa.

Ako sme povedali, tento stav obliehania trval do 5. augusta, do konca týždňa. V prípise hl. slúžneho, doručenom 1. aug. richtárovi turčianskosvätomartinskému, stálo toto: „Na území môjho okresu nemôže sa vydržiavať žiadna, akéhokoľvek mena i v najmenšej miere znak verejnosti majúca slávnosť, prednáška, zábava až dokiaľ, kým územie tohoto okresu neopustia cudzinci…“

Už v sobotu nebol v našom meste ani jeden takýto cudzinec. V nedeľu ráno vstali sme teda s tým povedomím (!), že je už po stave obliehania, že sme zase slobodnými občanmi slobodnej vlasti, že zákon je zase i pre nás ochranou. Neveľký krúžok mládeže z nášho mesta vybral sa teda v nedeľu ráno do Mošoviec položiť veniec na miesto, kde stál niekedy rodný dom Jána Kollára. K mládeži, pozostávajúcej z obojeho pohlavia, pripojili sme sa niekoľkí i zo starších. Opakujem: v nedeľu ráno, keď všetky výnimočné ustanovenia, všetky zákazy už stratili platnosť, keď hostia i „cudzinci“ už do jedného boli preč z Turčianskeho Sv. Martina; a vybrali sme sa do Mošoviec, neležiacich na území slúžnovského okresu svätomartinského, do Mošoviec, v ktorých pokloniť sa Kollárovi bolo zakázané len dňa 1. augusta.

Do Mošoviec prišli sme jedni železnicou (po Diviaky), iní vozom. Temer možno povedať, že sme nevedeli jedni o druhých; stalo sa všetko bez príprav, bez dohovoru. Zhromaždili sme sa v hostinci, v blízkosti kollárovského pozemku. Odtiaľto sme sa šli pokloniť miestu, na ktorom do roku 1863 stál rodný dom Jána Kollára. Mali sme so sebou dva vence, obstarané tiež len cestou. Matúš Dula povedal pár vrelých slov o tom, čo nás doviedlo na to miesto, a zase v tichosti sme sa vzdialili a šli všetci rovno do chrámu, kde medzitým boli vyzvonili na služby Božie. V chrámových dverách nás pozdravil pán farár M. Krčméry, ďakujúc nám za akt piety vykonaný slávnemu synovi mošovskej cirkvi; donesené vence dovolil položiť v chráme. V meste sme vlastne vzbudili pozornosť len svojím pochodom do chrámu; tiché Mošovce, pripravujúce sa v ranných hodinách na nedeľnú chrámovú pobožnosť, do toho okamihu ani nevedeli, že je tu cudzia spoločnosť.

K povzneseniu našich myslí prispel i text Písma svätého, predpísaný na túto nedeľu. (Lukáš 19, 41 — 48. Vytlačený je v každom kalendári.) Zbožne sme počúvali slová znejúce od oltára; „… biskupové pak a zákonníci i přední v lidu hleděli ho zahladiti. Ale nenalezli, co by mu učinili; nebo všecken lid jej sobě liboval, poslouchaje ho.“

Vychádzajúc s ostatným obecenstvom z chrámu, stretli sme univerzitného profesora a vyslanca na ríšskej rade vo Viedni Dr. T. Masaryka, ktorý, kým sme my boli na službách Božích, prišiel do Mošoviec so svojou paňou a 6-ročným chlapčekom. Chceli vidieť nielen rodisko Jána Kollára, ale i miesto, na ktorom stál niekedy rodný dom. Náhodou ja dal som sa im za sprievodcu. Naša martinská spoločnosť šla do hostinca, kde sme mali objednaný obed; my sme sa odtrhli smerom ku kollárovskému pozemku. Okrem rodiny profesora Masaryka sme boli vari štyria. Nevzbudili sme teda ani pozornosť; pozornosť bola obrátená na väčší zástup, na martinskú spoločnosť, vchádzajúcu do hostinca. Nepobudli sme azda ani tri minúty na mieste Kollárovho rodného domu, keď sa nám za chrbtom ozval žandársky hlas, vyzývajúci nás v mene zákona opustiť to miesto. Kým sme totiž my boli v chráme, z blízkych Teplíc dobehli žandári. Za týždeň, aký sme prežili v Martine, som si zvykol na žandárske prieky; no tu mi bolo ťažšie. Zahanbil som sa pred cudzími ľuďmi, ktorých som ta priviedol ubezpečený, že sa im nič nestane. Veliteľ žandárov ďalej dáva nám na vedomie, že na tom mieste nesmieme mať žiadne zhromaždenie. Ja som sa mu usiloval vysvetliť, že sú to cudzí páni, ktorí pred pár minútami prišli do Mošoviec a chcú videť miesto, na ktorom sa narodil Ján Kollár; že vstúpiť do dvora 5-6 osobám neznamená zhromaždenie, a že tu i zhromaždenie bolo zakázané len dňa 1. augusta. Pretože by sme sa už i tak boli vzdialili, medzitým sme vychádzali na ulicu: žandári s natasenými bodákmi tesne pri nás. Na ulici som sa ešte opýtal veliteľa patroly, od koho má taký rozkaz. Vtom mu spoza chrbta druhý žandár, kaprál Pavčo, strhol pušku z pleca, namieril bodák na nás, zase ňou trhol, robil pohyby, akoby nabíjal, mieril znovu na nás, volajúc: „Preč!“ Druhý kaprál, stojaci komandujúcemu vodcovi patroly tiež za chrbtom, menom Hromada, robil všetko podľa Pavča. Zdesený chlapček profesora Masaryka ušiel, pani vydržala pri svojom mužovi. Mošovčania, ktorí medzitým zbehli sa na ulici, silným spôsobom dávali výraz svojmu rozhorčeniu. Profesor Masaryk pristúpil k veliteľovi žandárov a hlasom, ktorý bolo dobre počuť po ulici, konštatoval, že útok na nás bol urobený veliteľovi spoza chrbta, bez jeho velenia, s narušením poslušnosti, ktorú nižšia šarža povinná je zachovať voči vyššej.

Týmto neslýchaným napadnutím tichých ľudí boli pobúrené celé Mošovce. Hostinec, kde naša spoločnosť mala obedovať, bol skoro plný. Zhromaždili sa tu i roľnícki obyvatelia z dedín Háj, Dolná Štubňa, Teplice, Malá Vieska a Karlová, ktorí, hoci cirkvou inam prináležia, z úcty k pamiatke Kollárovej v túto nedeľu prišli do Mošoviec do chrámu Božieho; sem uchýlil sa so svojou rodinou i prof. Masaryk.

Pri obede Matúš Dula v prípitku rozpovedal, akým pekným citom vedená ustanovila sa mládež martinská v Mošovciach. Pán farár M. Krčméry ďakoval za návštevu a Sam. Šípka pozdravil hosťa profesora Masaryka. Tu vstal prof. Masaryk a prehovoril:

„Bratia! Ďakujem Vám za priateľské privítanie; ale nečudujte sa, že do Vášho milého, pokojného krúžku zanášam slovo politické. Nebol by som politikom, keby som dnes neprehovoril o tom, čo som videl. Prišiel som so svojimi deťmi, aby som im ukázal Kollárovo rodisko; už prvý rečník povedal, že mládež martinská vystrojila tento výlet sem do Mošoviec — rád som sa pripojil k tomuto aktu čistej, nežnej, neokázalej piety.

A čo sa stalo? Sotva sme zastali na prázdnom mieste, na ktorom oheň zničil rodný dom Kollárov — bodákmi nás rozháňali! Stojím v boji politickom, ale bodák na seba namierený videl som len teraz v Uhorsku, v tejto vraj vlasti slobody! Z prázdneho miesta rozohnali nás bodákmi. Čože by sa bolo dialo, keby sa tu bol zhromaždil celý ten slovenský ľud?

Veru, je mi smutno, že v otčine svojej, že v kolíske môjho otca, že tu medzi Vami bodákom som bol poučený o tom, že nesmieme tu byť vernými nasledovníkmi Kollárovými. — A čo chcel Kollár? Čo je idea Kollárova? ,Buď človekom!‘ — to je dvoma slovami idea Kollárova, na ktorej zbudoval svoju ideálnu vzájomnosť slovanskú. V Uhorsku nesmeli by sme byť ľuďmi? Slabý štát, slabá spoločnosť, v ktorej Kollárove idey sú zločinom!

Avšak buďme úprimní a jedno poučenie vezmime si z udalostí posledných dní. Keby sme idey a túžby Kollárove lepšie boli pochopili, srdcom a rozumom prijali, tak ani žandarméria, ani žiadna moc nemohla by nás dnes rozháňať. Áno — buďme pravými Kollárovcami! Rozpomeňme sa, že Kollár celý svoj život viedol svojich rodákov a bratov k tomu, aby sme my, Slovania, konečne tiež počali myslieť. Nech konečne rozbrieždi sa v tých našich hlavách — a nebude nás rozháňať a odháňať nikto!

A vy, mládež slovenská, pracujte, aby Kollárovo slovo konečne stalo sa telom — a domôžete sa voľnosti, po ktorej tak túžil Kollár a po ktorej tak túži každý človek!

Začnime konečne myslieť a pracovať, a nebude tej moci, ktorá by nás potlačila!“

Reč, povedaná ešte pod sviežim dojmom borby so žandármi, účinkovala neobyčajne. Profesor Masaryk už viac rokov trávieva prázdniny v Turci, na Bystričke, no žil vždy v úplnej utiahnutosti. Teraz tiež viac náhodou sa dozvedel, že z Martina šla spoločnosť do Mošoviec, a zobral sa za ňou, asi o tri hodiny pozdejšie. Prišiel a skúsil sám na sebe, čo je uhorská sloboda.

No skúsenostiam mošovským a či uhorským tu ešte nebol koniec. Po krátkom obede iste by sme sa boli hneď vrátili domov. Ale milí bratia mošovskí, upozornení na nás tým, čo sa stalo na mieste Kollárovho rodného domu, hrnuli sa k nám z celého mesta. Dostavila sa i mládež, slečny v národných slovenských farbách, a v záhrade hostinského rozprúdil sa spev, so spevom aj rečnenie. I sem prišli žandári. Že vraj nemáme vrchnostenské povolenie na „zhromaždenie“ i „poradu“. Zástupy s protestovaním, že spievať im nikto nezabráni, vyhrnuli sa na ulicu. Podľa toho, ako ozýval sa spev zo zdravých pŕs mošovských, na ulici zástupy rástli prívalom. „Hej, Slováci!“ a „Všetci sme Slovania“ striedali sa v takom chóre, akého ešte sotva bolo na ulici slovenského mesta. A od rínku nadol ešte vždy valila sa posila, už zďaleka mohutnými hlasmi pripájajúca sa k piesni, ktorá bola na rade. Od rínku dobehla však i posila žandárska, poslaná z Martina popoludňajším rýchlikom. To nebola síce taká výdatná posila, akú dostávali naši speváci zo všetkých strán mesta; no my „v mene zákona“ nezákonne napádaní pokladali sme za lepšie ustúpiť. Matúš Dula žiadal milých bratov mošovských, aby nás prepustili; že my odídeme zohriati ich vrelým národným citom a za násilie, ktorého sa nám nanovo dostalo pod titulom zákonitosti, nezabudneme hľadať zadosťučinenie im i sebe.

Sadajúc na vozíky videli sme len toľko, že na priestrannej ulici zástupy ešte vždy rastú a spev neprestáva…

V tomto máte obraz celej Turčianskej stolice. Ako Mošovčania neboli pánmi doma, na svojom, a museli dopustiť vyhnanie svojich hostí, ak nechceli lámať žandárske bodáky, tak je to s celou touto stolicou. „V mene zákona“ panuje, šarapatí v nej pár ľudí, ktorí nemajú nikoho za sebou, ktorí sú odporní každému. Oni takzvanou voľbou prišli do úradov; ale v Turci niet takého mizerného miesta, ktoré by oni mohli dostať pri ozajstnej voľbe. Nešťastný Turiec! Minister vnútra vydá ťa na milosť i nemilosť viceišpánovi Benickému, tento svojim slúžnym Ujhelyimu a Zorkócimu, tí zase žandárom.

Nové násilie v Mošovciach pre Kollára. Národnie noviny, 8. augusta 1893, č. 92