ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na pamätnom turčianskosvätomartinskom zhromaždení roku 1861 roku Jozef M. Hurban na druhý deň povedal o Slovákoch a Uhorsku veľkú reč, ktorej úvodom boli strašné slová: „Vysťahujeme sa!“…

Rakovský, známy turčiansky zeman, prítomný na zhromaždení pod martinskými lipami iste len zo zvedavosti, svoj dojem z reči vyjadril vyznaním: „Rečník, za ktorým by som bez rozmýšľania šiel do ohňa!“ Nuž, v týchto dňoch, keď je príležitosť spomínať dva roky česko-slovenského štátu, nevýslovne by sa mi bolo žiadalo mať výrečnosť nášho Hurbana i všetkých Demosthénov, tak nejakým čarovným spôsobom môcť chodiť po rozličných stranách Slovenska a hovoriť zástupom od duše do duše. Nebol by som chcel strhávať, unášať svojich poslucháčov — neodolateľnou výrečnosťou bol by som si žiadal len vykladať im, čo je u nás a čo bolo. Naplniť im duše spokojnosťou. Pritom, možno, kde-tu by som bol prosil, volal: „Vysúkať rukávy a robiť, pracovať — teraz ako nikdy!“

Lebo čo by sa okolo mňa čokoľvek hovorilo a akokoľvek škamralo či na našich vlastných ľudí, ktorí „nedokázali sa“, či na prišlých bratov Čechov, a cítim, vidím, že čo pre nás bolo najstrašnejšie, zabilo sa, pominulo, a čo by som ako hútal a chcel pochybovať, všetky okolnosti i poriadok sveta a história ma presviedčajú, že viac mojej krvi, môjmu rodu a mojej reči nebezpečenstvom hroziť nebude.

Zabúdať je vlastnosť ľudská, a to vlastnosť potrebná. Keby sa človek zabúdaním nezbavoval ťažkých dojmov zo svojich nehôd, krížov, hriechov, nešťastí, nemohol by žiť. Keby sme my, ktorí pamätáme hoci len 30 — 40 rokov nášho národného zápasu, čiže nášho slovenského nešťastia, boli preniesli svoje nedobré dojmy a bolesti i do česko-slovenského štátu, bol by sa nám dostal za podiel život, ak i nie neradostný, ale hodne otrávený. A zabúdať je dobre!… Jednako, či sme my za dva roky nepozabúdali viac, než by bolo treba?

„Zachrániť jazyk v ústach národa!“ začali slýchať pred sto rokmi naši kriesitelia. Ale v Uhorsku potom čím ďalej, tým bolo v tej veci horšie; potomci veriacich stávali sa neveriacimi. Do svetovej vojny roku 1914 Maďari už šli s pevným presvedčením, že po vojne v Uhorsku viac nebude národnostnej otázky. V školách už dávno pred vojnou po maďarsky nás učili od samej abecedy. Len čo suspendovali tlačový zákon, pri vyhlásení vojny, pohraničná polícia u nás povyhľadávala, zohrala a skonfiškovala vyše 5.600 kusov Venca, obsahujúceho slovenské piesne, tlačené už 60 — 70 rokov, súd v Banskej Bystrici vyniesol nad nimi výrok a dal ich spáliť. V našom Martine v druhý či tretí rok vojny sa už po maďarsky bubnovalo; za záhradami na dolnom konci mesta i áno i podvečer pastierika pri kravách počul som už po maďarsky spievavať. Rozpamätajte sa, čo bolo po iných krajoch slovenských, v iných našich mestách!…

A dnes?… Nemusíme na to ani pomyslieť bez pohnutia duše. V zákonodarnom zbore štátu Slováci po slovensky hovoria, súdy na slovenskom území sú slovenské, administrácia slovenská. Od rieky Moravy na východ po rieku Ung, od Babej hory nadol po Dunaj stredné a rozmanité odborné školy po slovensky učia, v Bratislave sa tvorí slovenská univerzita. V školských budovách Prešova, Levoče, Štiavnice, Bratislavy, Nitry atď., kde pol storočia synov slovenských materí vyhadzovali a viac nepripustili na nijaké učenie, ak ich prichytili v ruke so slovenskou knižkou, teraz verejne vykladajú poetov a spisovateľov slovenských, českých i slovanských. Po dedinách, kde prv maďarskí školskí dozorcovia boli postrachom učiteľov, ktorí sa opovážili učiť ešte niečo po slovensky, chodia slovenskí školskí inšpektori a vďaka štátnej podpore pomáhajú obciam a školám zakladať slovenské knižnice. Päťdesiat rokov sme sa žalovali, že okresní notári sú najhoršími nástrojmi maďarizácie, paralyzujúcimi a ničiacimi na dedinách ľudomilné a kultúrne námahy kňazov, učiteľov a iných činiteľov: za dva roky len z Martina vyšlo z dvoch kurzov asi pol druha sta mladých ľudí, pripravených na túto dôležitú administratívnu službu a zapálených slovenskou národnou myšlienkou. (Tretí kurz, počtom poslucháčov väčší, sa otvoril v septembri.) V Bratislave sú utvorené inštitúcie s celými zbormi odborných, učených a horlivých ľudí na vyhľadávanie, ochranu a opateru starožitností, umeleckých pamiatok, starých písomností a iných pomôcok česko-slovenského vzdelania. Tohto leta po dedinách stredného Slovenska slavisti podporovaní prinavrátenou nám Maticou slovenskou, univerzitní docenti a stredoškolskí profesori spisovali a študovali slovenské nárečia; Matica sama začína vydávať Slovenské tance, hudobné skladby Dr. Lauku, a práve preberá do svojho majetku vyše 2.000 slovenských národných piesní (melódií), ktoré fonograficky nazbieral výtečný hudobník; robí prípravy na zapisovanie slovenskej prostonárodnej tradície, piesní, povestí, porekadiel, i na zbieranie materiálu pre veľký slovník slovenského jazyka. Popri Matici slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti vstúpil do života spolok slovenských umelcov. Na Slovensku vôbec budí sa život v duchu Nedožerského, Eliáša Lániho, Horčičku Sinapia, Hugolína Gavloviča, Bajzu, Bernoláka, Fándlyho, Alexandra Rudnaya, Palkoviča, Hamuljaka, Jána Hollého, Rybaja, Tablica, druhého Palkoviča, Jána Kollára, Šafárika, v duchu Štúra, Hurbana, Hodžu, Rešetku, Moysesa, Kuzmányho, Sládkoviča, Sasinka, Dionýza Štúra, Mudroňovcov, Andreja Kmeťa, Vajanského, a my jednako sme chladní, ani čoby sme pozabúdali, čo to u nás bolo. Nad veľkou zmenou neprejavujeme radosť, uspokojenie.

Na Slovensku sú miestami celé vrstvy obyvateľstva, ktoré vinou ťažkej minulosti ešte nemajú národný cit. Chápu život temer len z materiálnej stránky, preto, možno, od nich ide nespokojnosť a vzhľadom na nich škamrú i národne uvedomelí. No takto súdiť nezodpovedalo by skutočnosti. Náš roľník sa zbavil tiarch, dlhov v peňažných ústavoch, doma mu ležia hotové peniaze a nachoval dobytka, z ktorého pri hospodárskych pomeroch, spôsobených v iných štátoch vojnou, ešte dlho bude hojne tŕžiť. Robotník či nádenník? Až vidno na ňom, že nemá nedostatku, hoci dostať živnosť je ťažké. Tvrdo sa žije len tomu, kto má ustálený plat a kto nemôže, nevládze robiť.

My sme povinní nezabúdať, v čom sme boli. Z maďarských škôl nemohli sme mať svojich ľudí. Keď teda s novým štátom prišli nové úlohy, pochopiteľné sú všetky ťažkosti. A povinní sme nezabúdať, že česko-slovenský štát začal sa budovať po päťročnej strašnej vojne. V porovnaní s touto vojnou, od ktorej sa až zem otriasala, pred sto rokmi napoleonské vojny pre Austriu boli maličkosťou, hračkou. A jednako, povážme len, čo hovoria súčasníci a historici o následkoch napoleonských vojen v Austrii. Ján Čaplovič v tých časoch, v prvej štvrtine 19. storočia, žil v Chorvátsku, Uhorsku alebo vo Viedni, a svoje skúsenosti takto opisuje v knihe Gemälde von Ungern (18.9):

„Na vojenské potreby navydávalo sa množstvo papierových peňazí, a ako množili sa papierové peniaze, tak menil sa život ľudí. Platili len veľké sumy; kde prv bývala reč o krajciaroch a grošoch, tam hovorili o zlatých. Ceny tovaru rástli podľa toho, ako klesala hodnota peňažných nót. Hojnosť peňazí doniesla prepych, luxus. Miesto starého, trváceho náradia prišlo nové, elegantné, ale ináč liché. V dome strieborné náčinie a na prstoch diamantové prstene. Byty premenili sa v paláce. V závrati každý usiloval sa utiecť zo svojho miesta a stať sa čímsi iným. Aby sa udržal na dosiahnutej výške, aby mohol ľahko žiť, dopustil sa všetkého, čoho len mal možnosť dopustiť sa, klamu, krádeže. Spreneverenia, podkupnosť stali sa cele obyčajnými. Sebectvo dosiahlo najvyššieho stupňa. Zle sa mal len úradník, pri svojom ustálenom plate, a taký, čo nemohol, nevládal sa hýbať. Verejnú bezpečnosť ohrozovali zlodeji, zbojníci; kupci na jarmoky chodili len v karavánach.“ (Str. I., 254, 255, 277.)

Zamyslime sa len… Tak bolo po napoleonských vojnách v Rakúsku; v našom novom, ešte len budovanom štáte po vojne nepomerne strašnejšej je všeličo lepšie. A lepšie, než v našich susedných štátoch, tiež teraz budovaných. Ukazuje sa sama hodnota peňazí. Napríklad viedenská „Neue freie Presse“ berie štvrťročne predplatné: z Rakúska 111 korún, z Maďarska tiež 111, z Poľska 105 mariek, z česko-slovenského štátu len 48 korún. (Z Nemecka mariek 36.)

Ako i z tohto vidno, i rečí o nebezpečenstve zo strany maďarského suseda mohlo byť u nás dávno menej. Kde je tu aké nebezpečenstvo? Prizrime sa len mape Maďarska. Komu čím môže byť strašná krajinka, obkľúčená česko-slovenským štátom, Rumunskom, Juhosláviou a na západe privretá ešte Rakúskom? Jej dĺžka siaha od Sabarie (Szombathely) na východ po Debrecín — Veľký Karol a Varadín patria už Rumunsku: šírku vám ukáže vzdialenosť od zemplínskeho Nového Mesta (pod Šiatrom) po Segedín. Bohatý Banát a Báčka s Aradom, Temešvárom, Suboticou, Zomborom sú preč, tak ako na západe a severe Bratislava s Košicami. Popri židovskej Pešti Maďarsku ostal len Debrecín s niekoľkými vážnejšími zadunajskými mestami, potiské piesky bez lesov, bez baní. Osud maďarského národa riešený je tým, že to, čo sa odobralo zo starého Uhorska, dostalo sa až trom, tvoriacim reťaz okolo nového Maďarska. Tieto tri štáty z prirodzeného pudu zakaždým vystrú jeden k druhému ruku, ak by Maďar podnikol niečo proti niektorému z nich; on pri každom vystúpení proti jednému hneď by musel pobádať v svojom tyle tlak druhého alebo i dvoch. No a na západe rakúsky sused čiže dedič bude maďarskému štátu tiež skôr na ujmu než na prospech. Náš múdry Beneš tvorením „Malej dohody“ pomáha len prirodzenému stavu. Maďarská „akcia“, maďarské „prípravy“, o ktorých sa u nás baláchava, sú možné len do podpísania parížskej zmluvy. Po podpísaní dobrodruhovia v Pešti, ktorí mohli riskovať všeličo, lebo nemali čo stratiť, zmiznú a noví, vážni ľudia budú mať dosť starostí s ochraňovaním maďarského štátu.

Keby sme menej hovorili o maďarskom „nebezpečenstve“, iste by sa neboli plašili ani naši molodci, legionári. Ich akcia za očistu Slovenska je pre nich chvályhodná, ale pre autoritu štátu a jeho vrchnosti — nedobrá. Poriadok robiť v štáte nemôžu dobrovoľní, nezodpovední činitelia. S indivíduami, nepríslušnými do štátu, v ňom pelešiacimi, nech spraví poriadok polícia, četníctvo (četníctvu treba menej sedávať v kanceláriách — akty, ktoré tam vybavuje, nie sú pre nikoho); na občana, štátneho príslušníka môžu položiť ruku len zákonité orgány — zo súkromnej horlivosti nikto.^[49] To je nebezpečná vec. Podľa príkladu horlivých legionárov príležitostne mohlo by sa zamiešať do funkcie pravosúdia, administrácie alebo polície nejaké iné združenie, možno z pohnútok ideálnych, no spôsobené účinky by neboli dobré, a ktovie, či by vzápätí posmelená nevystúpila nejaká banda vagabundov po svojom „spraviť poriadok“, „vykonať očistu“. Ak je pravda, že celé masy zlých ľudí, špehúňov, buričov a iných podpaľačov poprechádzali k nám z Maďarska, treba v pohraničných krajoch rozmnožiť políciu, primerane okolnostiam zriadiť jej službu a konať na všetky strany prísne. Toto a všetko, čo by sa i len podobalo tejto službe, by pre legionárov bolo nedôstojné; oni nech vyzlečú svoju uniformu nezašpinenú stíhaním špehúňov, buričov, podpaľovačov a iných lumpov, aby ju mohli zanechať svojim potomkom ako rodinnú pamiatku. (Teraz uniformu už zobliecť a vysúkať rukávy do občianskej práce!)

Po dvoch rokoch vidíme, že sme potrhaní na strany, ale dúfajme, pri spoločnom statočnom cieli tieto rozdiely sa budú vyrovnávať! Kto celý svoj život stál v boji za slovenskú vec a ustarostený sa obzeral, či sa množia, a či tratia Slováci, či sa vzmáhajú duchovne i materiálne, a bol by ich chcel učiť, objímať sa v bratskej láske, a tým nadobúdať sily, dnes mu je bolestné vidieť, s akou nenávisťou pozrie „organizovaný“ Slovák i na neho samého ako na „nepracujúceho“. Jadro socializmu ostáva nepochopené, pestujú sa jeho výrastky. No verme, že i toto sa napraví alebo — prejde… I pre mravy už vojna, prirodzene, bola záhubná; už dva roky vo vzťahu pohlaví prestáva starodávna pekná zdržanlivosť: kazateľni, škole a literatúre pribudne úloha… A kto by neveril v zdravý slovenský koreň?!

Len stredných škôl slovenských účinkuje vyše tridsať, štátnych učiteľských ústavov je osem. (A možné sú len vďaka českej pomoci.) Rečníkov hurbanovskej neodolateľnej výrečnosti v týchto výročných dňoch sme nemohli postaviť nášmu ľudu — sú zriedkaví; ale v našich krajoch pozdĺž maďarskej hranice bolo by treba zriaďovať prednášky, ktorými by sa ešte neprebudeným alebo pomýleným, zavedeným Slovákom hovorilo do duše, čím sú nám bratia Česi, účinkujúci medzi nami.

Dva roky Česko-slovenského štátu. Národnie noviny, 31. 10. 1920, č. 248