Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Jozef Škultéty:
Za slovenský život
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Patrícia Šimonovičová, Tibor Várnagy, Henrieta Lorincová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 12 | čitateľov |
O Slovákoch v histórii je reč od prvej tretiny 9. storočia. Skoro potom už spomína sa ich štát, nazvaný podľa rieky Moravy, ale väčšina jeho územia rozprestierala sa od Moravy na východ, v údoliach Nitry, Váhu, Hrona; áno, Slováci medzi Karpatmi a stredným Dunajom mali sídla ešte ďalej na východ a žili i za Dunajom. V „Slovanských starožitnostiach“ o moravských Slovákoch Ľubor Niederle hovorí, že nevedno, ako prišli zo zakarpatskej otčiny, či s ostatnými Moravanmi od polnoci, či od východu popod Karpaty. Pravdepodobnejším zdá sa vraj byť toto druhé. Po odchode Juhoslovanov zo zakarpatskej otčiny Slováci presunuli sa priesmykmi na južnú stranu Karpát a až odtiaľ, od dolného Váhu, dostali sa k dolnej rieke Morave. „Mnohem větší část kmene slovenského,“ potvrdzuje Ľubor Niederle, „zůstala na pochodu ze severní pravlastí seděti na jižní straně Karpat… Kdy přišli sem, historie také nepraví, ale najisto zde byli už na konci doby předhistorícké, tedy v 8. — 9. století… podle všeho už mnohem dříve.“[127]
V druhej polovici 9. storočia, pod Mojmírom, Rastislavom a najmä Svätoplukom, naši predkovia Sloveni-Slováci už tvorili hať proti nemeckému svetu, ktorý sa dolu Dunajom dral na východ („Drang nach Osten“).[128] A z myšlienky i iniciatívy Rastislavovej tu, u nás vykonalo sa pre Slovanstvo veľké dielo slovanských apoštolov Cyrila a Metoda, slovanská cirkev a slovanská písomnosť.
Slovanskí apoštolovia, privedení Rastislavom, začali tu svoje dielo roku 863, ale história vie, že soľnohradský arcibiskup Adalram vysviacal chrám v Nitre už na začiatku 30. rokov 9. storočia.[129] Bol to v západnom Slovanstve prvý kresťanský chrám a dal ho vystaviť Pribina, kmeňový vladár nitriansky. Tak sa zdá, že Pribina nebol ešte ani pokrstený, a už sa staral o takú vec kresťanstva, ako je chrám. Vôbec sa zdá, že to bol človek narodený konať, tvoriť. Je hodným predstaviteľom slovenského pokolenia, staršieho i od Svätopluka, i od Mojmíra a Rastislava.
Ale tvoriť, zakladať štát sa môže len pri jednej hlave. Mojmír by nebol mohol pevne postaviť Veľkú Moravu, keby nebol lámal moc kmeňových vladárov. Tak odstránil i Pribinu z Nitry.
A zbavený postavenia a moci, Pribina zato nezanikol. Sprvu sa musel boriť s ťažkými okolnosťami, ale potom sa dostal k pevnému postaveniu. Po Karlovi Veľkom, ktorý Panóniu zbavil Avarov, jeho následníci (Karolingovia) si osobovali nadprávo nad týmito krajmi a kráľ Ľudovít Nemec postavil nad Blatnom za vladára Pribinu.
Obyvateľstvo i tu bolo slovenské;[130] Pribina mal možnosť pokračovať v tom, čo začal v Nitre. (Ako nemecký prameň hovorí, medzitým už prijal krst.)
Mal možnosť pokračovať v tom, čo začal v Nitre, a pokračoval! Nad Blatnom postavil hrad — a staval po dva-tri kostoly ročne; soľnohradský arcibiskup mal čo vysviacať. V kniežatstve nástupcom Pribinovým bol jeho syn Koceľ — a staval kostoly podľa otcovho príkladu. Apoštolovia Cyril a Metod roku 867 od Rastislava išli do Ríma a cestou sa zastavili nad Blatnom. Koceľ, duša zápalistá, videl u nich slovanské písmo i slovanské knihy a stal sa ešte horlivejším kresťanom. Sám sa učil zo slovanských kníh, k apoštolom postavil 50 učeníkov, aby do chrámov neprestajne stavaných bolo kňazov.[131] V Ríme apoštol Cyril umrel a Metod sa roku 870 k Rastislavovi pre tamojšie vojny (s Nemcami) nemohol vrátiť — ostal dlhšie u Koceľa.[132] Tak pochopíme, ako sa stalo, že v druhej polovici 10. storočia zbujnelých nomádov Maďarov za Dunajom slovanskí kňazi priviedli ku Kristovi.[133]
A to najdôležitejšie: Keď po smrti apoštola Metoda (r. 885) pomýlený Svätopluk vypovedal slovanské duchovenstvo z celej Veľkej Moravy, bolo by sa rozpŕchlo po svete a zaniklo, ale v susedstve Pribinovho a Koceľovho panónskeho kniežatstva, v Chorvátsku, našlo pôdu takú pripravenú, že sa tam mohlo zachytiť. Pôdu pripravenú zadunajskými účinkami Pribinovho a Koceľovho diela. Na chorvátskej pôde mohlo sa pokračovať v diele Cyrila a Metoda. Tak sa zachovaná cirkev slovanská dostala k Bulharom, od Bulharov do Ruska. A slovanská veda už učí, že rozsypané kmene ruské účinkovaním slovanskej cirkvi sa zjednotili v národ.[134]
Práca, vykonaná v Panónii Pribinom a jeho synom, stala sa pre Slovanstvo veľkou vecou. Práca, začatá v našej Nitre! Starý nitriansky chrám je zvláštna pamiatka. O ňom Slovákovi hodno je zamyslieť sa.
Boli a sú národy, o predkoch ktorých história spomína samé nepekné veci. Potomstvo za to nemôže a história ani nebude ho obviňovať. Ale predsa je len lepšie, krajšie mať predkov, akým bol Pribina…
Keď sa história stane ešte jasnejšou, Pribina bude i v širokom Slovanstve spomínaný, ctený.
Pribina. Národnie noviny, 12. 8. 1933, č. 90
[127] Původ a počátky Slovanů západních, I, str. 205.
[128] „Bildeten sie (die Slovaken) im neuten Jahrhundertden Kern des Widerstandes dieser Völker (západných Slovanov) gegen die Deutschen, ihr schweres Ankämpfen dauerte über siebzig Jahre lang.“ Franz von Löher: Die Magyaren und andere Ungarn. Leipzig, 1874, na str. 240.
[129] Conversio Bagoariorum et Carantanorum (z roku 871): „Cui quondam Adalrammus archiepiscopus ultra Danubium in sua proprietate loco vocato Nitrava consecravit ecclesiam.“ (11.)
[130] Zadunajské mená Ostrihom, Vyšehrad (oproti nemu na ľavom brehu Dunaja Vacovo), Budín, Tetín (nemecky Teting) a mnohé iné ukazujú, že tie obce zakladali Slováci. To sú mená, s mnohými inými tamojšími, západoslovanské, a tu západných Slovanov, okrem Slovákov, nikdy nebolo. K svedectvu takýchto zadunajských miestnych mien možno pridať i meno niekdajších dolnopanónskych Dudlebov. Nebyť pri nich Slovákov, pri južných Slovanoch by sa boli volali Dulebmi. No a tam je i slovenské meno Blatna — Pleso.
[131] Z toho času sú za Dunajom i Pätikostoly (Quinque ecclesiae).
[132] „Roku 865 salzburský arcibiskup Adalvin posledníkráte slavil vánoční svátky u Koceľa na hradě jeho Mosburku nedaleko Blatenského jezera; nebo brzy potom i tento kníže, a s ním Panonie celá, uchýlili se ke slovanským učitelům našim.“ (Palacký, Dějiny národu českého, I, 1, str. 137.)
[133] Pauler, Gy.: A magyar nemzet története, I, str. 18.
[134] V. Jagič: Archiv für slavische Philologie, XX, str. 28.