ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo by vojna ako dlho trvala, pokoj príde. A nastanú dni, keď bude mnoho starostí, mnoho roboty; budeme sa tak ponáhľať, ako sa ponáhľame ráno, keď sme dlho spali alebo keď sme si pre nejaké mimoriadne zaneprázdnenie zameškali vykonať to, čo vykonané byť musí. Vojna prestane, čo by aká dlhá bola. My sa ani nepýtame, čo po nej príde, aká bude naša odmena, len plníme príkladne svoje občianske povinnosti. Vieme, že i po vojne od rieky Moravy na východ bezmála po Ungvár, od karpatských hôr na juh temer k Dunaju, hoci stenčení, Slováci budú bývať. Môžeme si teda predstaviť, aké nám to úlohy nasledujú.

Ako už teraz možno súdiť z toho, čo sa hovorí i píše, skúsenosti z vojny prinesú do nášho života hodne nového. Ale podstata vecí ostane nezmenená… Láska ku knihe ostane takou vážnou pre život jednotlivca i spoločenstva a národov, ako bola. Všetko, i to, čo bude nové, bude sa konať s knihou v ruke, čerpať z kníh. Čím viac nového, čím väčšie úlohy, tým vyššie bude vystupovať dôležitosť knihy.

Od rieky Moravy popod Tatry ďaleko na východ, od Tatier na juh tiež hodne ďaleko Slováci ostanú žiť, a na nich účinkovať bude treba celkom tak knihou, ako účinkovalo sa už asi sto rokov — pravda, pri zvýšených úlohách teraz vo zvýšenej miere.

Z veľkej skúšky veľké poučenia. Iste sa naučíme, že po vojne knihou bude nám treba účinkovať najmä na dušu človeka. Potvrdí sa všeličo z toho, čo ešte nebolo všeobecne uznávané alebo čoho platnosť sa vyvracala a zatemnila novými pohľadmi, novými prúdmi.

Kultúrnou históriou Slovákov by sa iste dokázalo, že náš človek ľúbi knižku. Vo svojom ťažkom postavení akoby sa triasol za tým, čo sa dosahuje knihou, čo kniha predstavuje. Len príležitosť, len možnosť, a neostane temný! V šírom Uhorsku, najmä do konca 18. storočia, na ktorej z učených dráh by ste nenašli Slovákov? Alebo skúste skúmať históriu biblioték v krajine nad stredným Dunajom. Biedny hačavský Hrebenda, keď poloslepý nemohol si nájsť iného povolania, začal chodiť za starými knihami a zbierať ich, znášať. Rešetka ako chudobný kaplán zozbieral vzácnu slovenskú knižnicu a vedel ju urobiť prameňom vzdelania pre Slovákov svojho kraja, pritom povyhľadával a zachránil mnoho drahocenných slovenských rukopisov. Jasenovčan Čaplovič, hoci tiež nemal bohatstva, zo svojho úradníckeho platu vybudoval knižnicu, od ktorej, keď ju v druhej štvrtine 19. storočia poručil svojej rodnej stolici, Orave, boli v celej našej krajine len tri väčšie.

A ľahko si predstavíme, čo by bolo bývalo zo slovenskej národnosti od konca 18. storočia bez lásky Slováka ku knihe. Ľahko si predstavíme, aký by bol býval bez slovenskej knihy dnes život nad Váhom i Hronom. Mohlo by sa geneticky a podrobne opísať, že tu už sto rokov všetko, čo je povahy hodné, vzniklo zo zárodkov, zaštepených v dušiach slovenským tlačeným slovom. Láske k svojim predkom i k rodnej hrude učili sme sa z diel Jána Hollého, Jána Kollára. Len nedávno, už za vojny, bolo i z maďarskej strany, a to veľmi kompetentnou osobnosťou (Štefan Bernát), zistené, koľkú hospodársku životaschopnosť dokazujú slovenské obce, aká spolkovitosť začína sa v nich rozvíjať — a my dobre vieme, že i to všetko je z toho ducha, čo do slovenských kníh začali ukladať najmä Kollár a Hollý a po nich rozhojňovali Štúr, Hurban, Hodža, Sládkovič, Chalupka, Janko Kráľ, Botto, Moyses, Záborský, Lichard, Daxner, Palárik, Sasinek, Kmeť, Vajanský, Hviezdoslav a mnohí, mnohí mladší. Ako každá dobrá kázeň, povedaná v slovenskom chráme, tak i každá brázda, dobre preoraná v slovenských krajoch, má súvislosť s týmto duchom a s knihou.

Keď sa raz skončí vojna, naše úlohy nebudú ľahké, no čo by čo bolo, na knihu nebudeme smieť zabudnúť. Môžeme si byť istí, že nebudeme smieť zanedbávať tú strunu slovenskej duše, ku ktorej sa dostaneme knihou. Bude nám treba predovšetkým len pokračovať v tom, čo sa začalo pred sto rokmi. Vojne v nejednej veci ešte nám príde ďakovať za prepálenie náhľadov, zásad a ideí. Ňou dokázala sa i primeranosť a vysoká cena slovenskej knihy a literatúry.

Kniha. Národnie noviny, 14. septembra 1916, č. 110