ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po vojne z rozličných príčin nastane čulý život; každému, kto sa bude chcieť pričiniť, aby ho iní nepredbehli, bude treba včas vstávať. I my Slováci by sme sa už vopred mali rozhľadieť, čo je s nami a aké asi budú naše najsúrnejšie úlohy?

Bývame od rieky Moravy na východ po Ungvár, od Babej hory na juh po Dunaj a potom ešte na niektorých stranách krajiny tvoríme ostrovy hodné zmienky. Ľahko sa tu nežilo ani v minulosti: naši predkovia museli zdolať rozličné pohromy. Keď po strašnom vpáde Tatárov v 13. storočí spustli i naše kraje, vtedy sa tiež naosádzalo v nich mnoho Nemcov. Banské okolia a Spiš dostali prevažne nemeckých obyvateľov a i mimo nich hore-dolu, vpravo-vľavo rozšírili sa u nás Nemci. Ich pričinením rozvinuli sa na týchto stranách mestá ako v celom Uhorsku azda len za Dunajom. Nemci z týchto našich miest udržiavali styky so svojimi materskými krajinami a to malo účinok na život v Hornom Uhorsku. Navštevovali viac ako iní univerzity v Nemecku, chodili ta ešte i na veľké trhy (do Lipska). „Za časov tureckého panstva,“ prepisujeme z maďarskej knihy, „ktorému z Horného Uhorska podľahla len pomerne malá časť, okrem dvora sedmohradských kniežat javiskom temer každého väčšieho kultúrneho pohybu boli horné strany.“ Vyše tristo rokov bol politickým centrom krajiny Prešporok, v Trnave zas sídlila katolícka cirkev. Terajšia peštianska univerzita bola založená tiež tu, v Trnave, a trvala pol druha storočia. Uhorské súkromné právo a administratívny systém sa rozvinuli v hornouhorských mestách, tak ako aj cechový život. Slováci, i keď Nemci pri svojich veľkých privilégiách zaberali všetko, mali vplyv na verejný život prostredníctvom duchovenstva; ak len mohli, mladí Slováci sa radi učili v školách a v duchovnom povolaní zaujímali miesta široko po krajine. Ale i priamo v mestách, kde Nemci pri svojich nezmyselných privilégiách mohli obmedzovať iné národností, si učení Slováci vydobýjali pozície. A keď sa od 17. storočia začali lámať privilégiá, za života asi troch pokolení sa poslovenčili — okrem Kremnice — i samy banské mestá, tieto hradby nemectva. O niečo neskôr premenil tvár i Spiš, kde v celom Uhorsku žilo kompaktne najviac Nemcov; v nižných dolinách Hornádu a Popradu, po dedinách i po mestách, od začiatku 19. storočia slovenčina zdomácnela. V Liptove, Ružomberku, Hybiach, Ľupči, na Boci atď. ostali po Nemcoch len kde-tu mená; okrem Dobšinej to tak bolo i v Gemeri. Niet ich dávno ani v Hontianskej stolici. Po Zvolenskej stolici len z mien dedín možno vylúskať, že tam niekedy žili Nemci, a i v samej Banskej Bystrici sa v prvej polovici 19. storočia nemčina zachovala len v niektorých rodinách, na akúsi dekoráciu. Raz iste bude zistené hlasom, ktorý zaznie ďaleko po svete, že Nemcov nestrovil toľko nikde ani jeden národ ako Slováci.

Obraz Horného Uhorska bol národopisne už asi od polovice 18. storočia zasa taký, ako za oných čias, v stredoveku. Slováci boli najpočetnejší asi za Jozefa II. Vtedy, i o niečo prv mohli púšťať značné húfy na Dolnú zem, a doma predsa nikde neostala znateľná prázdnota.^[35] Zmena, ktorá potom nasledovala v neprospech Slovákov, vyvierala z celokrajinských pomerov, aké sa utvorili po dobe Jozefa II.

Pritom vystúpila sila prírodných pomerov, ktorá sa predtým neukazovala. Predtým v Hornom Uhorsku kvitol priemysel, ale to sa zmenilo už ustanoveniami Márie Terézie a nasledovalo schudobnenie a útek obyvateľstva nadol, kde sa sľuboval ľahší život. Zo všetkých Slovákmi obývaných krajov tečú rieky na juh, k sídlam Maďarov: ako prsť dolu vodou z podkarpatských krajov, tak odchádzala nadol v smere riek veľká časť najčulejšieho, najživotaschopnejšieho slovenského obyvateľstva, a tam sa vtápala do maďarského elementu. Maďarskí štatistici i historici vykladajú, ako sa vzmohli a vzrástli Maďari vďaka tomuto procesu od začiatku 18. storočia po vyhnaní Turkov v Dunajsko-potiskej kotline. Vo svojej knižke, napísanej a vydanej už za vojny, Ján Karácsonyi so zvláštnou tendenciou pripomínal, ako sa rozšírili zemania z našich krajov po celom Uhorsku; ale tak to išlo i s ostatnými vrstvami hornouhorského obyvateľstva. Kubínyovci, Prónayovci, Podmanickovci, Benickovci, Zátureckovci atď., atď. sú známe rodiny, preto bijú do očí i Karácsonyimu; ale koľké množstvo je po mestách i dedinách stredného i dolného Uhorska Jarabákovcov, Sýkorovcov, Hrabinovcov a iných podobných mien! Nositelia týchto mien viac príčin mali hrnúť sa nadol ako spomínaní zemania. „Prírodné a hospodárske pomery samé pripravili, že maďarský element získal prevahu.“^[36]

A odkiaľ raz začne utekať obyvateľstvo, tam prestal vzrast, rozvoj. Horné Uhorsko, ktoré predtým v krajine vynikalo, už javilo všeobecný úpadok. Poznať to najmä od 60. rokov 19. storočia. Mestá u nás akoby boli zakrpateli, na Dolniakoch v nových pomeroch rastú a rozvíjajú sa. Napríklad Miškovec, prv obyčajné čižmárske mesto, sa ako železničná križovatka rozrástol na priemyselné i obchodné impérium s 50.000 obyvateľmi. Tu, hore, i Prešporok sa drží na výške primeranej svojej minulosti len preto, že je akýmsi predmostím (Brückenkopf) Viedne.

K tomu, aby sa dovŕšil zlý stav v našich krajoch, sa pridalo ani nie sťahovanie, ale utekanie obyvateľstva do Ameriky… Nuž, pomery sú to iste nedobré, ťažké. Ale východisko z nich je možné. Dunajsko-potiská kotlina má tú vlastnosť, že v prospech plemena, ktoré je v nej doma, pretvára ľudí donášaných ta ozaj akoby vodami z okružujúcich ju výšin a hôr. To istý čas môže byť vítané, výhodné pre tých, ktorí sú tam doma. Ale keď raz nastane v tej oblasti prebytok obyvateľstva, že by tí, čo sa hrnú zhora, odoberali chlieb tam dole osídleným, prestalo by to byť výhodné. Preto i krajinským záujmom bude viesť takú hospodársku, priemyselnú i kultúrnu politiku, aby obyvateľstvo podkarpatských krajov mohlo zostávať doma. Aby každý tam mal chlieb, tam si našiel povolanie, kde sa narodil.

Naše kraje I., Národnie noviny, 3. apríla 1917, č. 39