ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Budapešti Szemle, ktorú z poverenia Maďarskej vedeckej akadémie v Pešti rediguje Pavel Gyulay, vo svojej júnovej knižke má článok: Maďarčenie a poslovenčenie v Nitrianskej stolici (Magyarosodás és eltótosodás Nyitramegyében) od Jozefa Körösiho, riaditeľa štatistického úradu hlavného a sídelného mesta Pešťbudína. Je to ukážka z väčšej Körösiho práce o slovensko-maďarskej rečovej hranici v deviatich stoliciach: v Prešporskej, Nitrianskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej, Gemerskej, Abovskej, Zemplínskej, Ungskej (Užhorodskej); práca vraj samostatne vyjde na jeseň.

Körösi vykladá, že „národnostná hraničná čiara od západu medzi Vagovcami a Šoporňou (Vagovce sú ešte v Prešporskej, Šoporňa už v Nitrianskej) vstúpi na územie Nitrianskej stolice a ťahá sa ponad maďarskú Dlhú (Hosszúfalu), Veču a popod slovenský Močonok a tiež slovenské Urmince. Povyše Močonku nájdeme maďarský ostrovček, obkľúčený zo všetkých strán Slovákmi: dedinu Kráľovú (Királyi). Pod Urmincami potom prichádza dlhý slovenský výbežok, siahajúci hlboko na juh, až po stolice Komárňanskú a Ostrihomskú, totiž slovenský polostrov šuriansky, ktorý v stoliciach Nitrianskej, Komárňanskej a Tekovskej obsahuje 33 slovenských obcí. Pozdĺž tohto polostrova národnostná hraničná čiara medzi Urmincami a maďarským Jatovom^[7] a Tornovcom^[8] obráti sa na juh; medzi maďarským mestečkom Tardoskedd a slovenskými Šuranmi obíde (?) chotár Tót-Megyeru^[9] a medzi maďarskými (?) Novými Zámkami a slovenskou Bánkesou prejde na územie Tekovskej stolice, ktorej juhozápadná časť, prestierajúca sa po maďarské (?) Vráble, je pokračovaním slovenského polostrova šurianskeho.

Naproti tomu tekovské maďarstvo okolia vrábeľského púšťa v podobe kosáka výbežok medzi nitrianskych Slovákov v okolí mesta Nitry, ktorý označujeme menom gýmešského maďarského polostrova…

Jazyková hranica ponad Vráble krúti sa nasledovne: Medzi maďarskými Veľkými Hyndiciami a slovenskými Malými Hyndiciami, vedľa slovenského Čeľadínca a maďarských Obdokoviec, Pogrian a Gesty, okolo maďarského Gýmeša vedľa tekovských slovenských dedín Neveríc a Ladíc a popod slovenské Gýmešské (?) Kostoľany obráti sa na západ, potom však za maďarskými Beladiciami a Opatovciami, v chotári maďarských dedín Lojšovej (či Lajoviec? Lajosfalva) a Egerszegu, spustí sa na juh…

Slovenský záliv janíkovský, tvoriaci sa pod Egerszegom, zase dotýka sa západnej hranice Obdokoviec, takže na tomto mieste územia maďarstva tvorí malú úžinu… Podjaníkovským zálivom do slovenského územia okolia Nitry tlačí sa klin vrábeľského maďarstva (Csehi, Cétény, Nagyfalu, Berencs (Branč!), Kér, Nemes-Pann, Dicske, Alsó-Szöllös).“

Po takomto predstavení položenia Körösi vysvetľuje: „Kto pováži terajšie rozdelenie týchto dvoch národností, ak je optimista (a Maďar totiž!), ľahko mohol by si vyčítať z neho dosť posmeľujúce veci. Onen polmesiac, prestierajúci sa na sever a západ, prípadne mohol by sa ukázať ako postupovanie maďarstva smerom severným; keby tento gýmešský polostrov rozšíril sa ďalej do vnútra, ešte mohol by pomaďarčiť i mesto Nitru, ležiacu v centre slovenského zálivu; urmínsko-komjatickú úžinu však, ktorá slovenský polostrov šuriansky spojuje so slovenskou pevninou Horného Uhorska, ľahko mohli by sme považovať ako takú, ktorú dnes-zajtra zalejú vlny maďarstva, z dvoch strán tesne sa blížiace. O celom tomto slovenskom ostrove ľahko by sme mohli uveriť, že jeho vsiaknutie do okolitého maďarstva je len otázkou času. Že maďarstvo vydobýja si pôdu, tiež mohli by sme súdiť z toho, že na tomto území mohol povstať maďarský ostrov Kráľová (Királyi)^[10]. Ale, bohužiaľ, toto všetko je práve naopak! Maďarský ostrov Kráľová (Királyi) je poslednou fázou nie vydobýjania, lež hynutia: pamiatkou nie výbojov, lež porážok našich. Z druhej strany mnohé zátoky a hlboké zárezy maďarského polostrova gýmešského veru často predstavujú nám iba mŕtve miesta čiastok, odtrhnutých od maďarského národa — zdrapy, vyrvané zo živého tela národa. Naproti tomu slovenský polostrov šuriansky neprestajne sa veľadí, každých desať rokov vezme maďarstvu po jednej maďarskej dedine! — ako to všetko dokážem.“ (Nižšie, kde podrobne píše o slovenskom polostrove šurianskom, čítame: „V 33 obciach tohto slovenského polostrova maďarský element roku 1880 tvoril práve tak 16 percent, ako aj o desať rokov pozdejšie. Teda nemôže byť ani reči o tom, že by Slováci tohto územia vsiakli do maďarstva, ktoré ich obkľučuje. Dokonca za posledných desať rokov v komárňanskej časti tohto polostrova maďarstvo z 26 percent kleslo na 24, v tekovskej časti však z 20 až na 14 percent!“)

Zaujímavá otázka je: kde sa vzali Maďari od mesta Nitry ešte i na sever, ku Hlohovcu? Kedy sa tam osadili? Aké príhody, aké udalosti krajinské, vôbec aké okolnosti priviedli ich ta? Körösi túto otázku neskúma. Jeho zaujíma iba to, ako hynú Maďari na tomto území. „Veľmi pravdepodobným stáva sa predpoklad (píše na strane 412), že nad rozsiahlym slovenským krajom, rozprestierajúcim sa od Trnavy a Cífera na východ po hranicu Tekovskej stolice, v južnom smere však od Hlohovca po prešporský maďarský Diószeg a po nitriansky Tardoskedd a Nové Zámky, môžeme smútiť ako nad veľkým cmiterom maďarstva, ktoré tu kvitlo, ale nedávno vymrelo. Na juhovýchod tento cmiter maďarstva siaha však až po Komárňanskú stolicu.“

Kvôli lepšiemu objasneniu položenia Körösi skúma, ktoré slovenské obce pomaďarčili sa na juhu Nitrianskej stolice. Hovorí, že takých niet viac ako dve-tri. Pomaďarčili sa vraj nad Komjaticiami Dolný Szöllös^[11] a oproti Vrábľom Zemianska Paňa. S touto susediace Dička a Malé Ceťany mali by sa vari tiež — ako vyslovuje Körösi — považovať za pomaďarčené, keďže v správe nitrianskej kupeckej komory z roku 1870 označené sú ešte ako slovenské. V Dlhej, pri Močonku, v 20. rokoch nášho storočia nastúpila v cirkvi maďarská reč miesto slovenskej — ako svedčí schematizmus. Tak pán Körösi. Popravde však toto ešte nie sú pomaďarčené obce. Vieme, aký je u nás úradný súpis a aká štatistika, zostavená na tomto základe. V stoliciach, kde Slováci a Maďari susedia, štatistika táto fabrikuje Maďarov od buka do buka. Uvedieme pár príkladov. Na Hrachové, v Malom Honte, v číročistej slovenskej dedine, zo 421 duší zapísali^[12] za Maďarov 290, za Slovákov len 124; v Hnúšti, ležiacej od Hrachova na sever, teda ešte ďalej od maďarského kraja, z 1 480 duší 225 Maďarov; v tomže Malom Honte na Kokave 205, v Klenovci 135 Maďarov, v Čerenčanoch, kde okrem pomaďarčeného statkára Hámoša sú tiež číročistí Slováci, z 322 duší 109 Maďarov, na takej istej číročistej Kocihe z 292 duší zapísali si 144 Maďarov. V Novohradskej stolici napr. v číročistom Haliči (Gáč) zapísali si 254 Maďarov; že je vo V. Krtíši 90 Maďarov, vo Veľkej Ľuboreči 42, v Českom Brezove 78, v Poltári 98, v Málinci 162 — nad takými sumami sa už ani nepozastavujeme. Ešte i v Turci, ktorý na juh šírka dvoch i troch stolíc delí od maďarského kraja, narátali si napr. v Malej Vieske 25, vo Folkušovej až 69 Maďarov — v takých dedinkách, kde ľudia ani nevedia, ako vyzerá Maďar. Aká hodnoverná je to štatistika, o tom klasické svedectvo nachádzame i v práci Körösiho. Keď totiž hovorí o Urminciach (Ürmény), prišlo mu spomenúť, že pri úradnom sčítaní ľudu roku 1880 v tejto obci Maďari tvorili šestinu obyvateľstva, roku 1890 už pätinu. Znamenalo by to teda tu postupné vzrastenie maďarského elementu. No z kompetentného miesta bol vraj upozornený, že v úradnom výkaze je to prehnaný počet, lebo že najviac ak tých obyvateľov je toľko, ktorí hovoria po maďarsky.

Nuž taká je u nás štatistika. A i podľa nej nitrianska dedina Dolný Söllös, ktorú Körösi považuje za pomaďarčenú, mala (roku 1890!) 365 Maďarov a 369 Slovákov; ten istý úradný výkaz roku 1882 značí ju literou t (=slovenská). V Zemianskej Pani roku 1890 vedľa 549 Maďarov spísali ešte 274 Slovákov, v Dičke vedľa 253 Maďarov 124 Slovákov, v Malých Ceťanoch vedľa 189 Maďarov 119 Slovákov. Neboli by to teda ešte pomaďarčené dediny ani podľa ich štatistiky.

V podrobnostiach práca Körösiho je taká, ako vôbec maďarská štatistika, etnografia a história: pre veľkú predpojatosť, až zaslepenosť nemôže dospieť k čistým úsudkom ani v najjednoduchších veciach. K tomu druží sa tradičné upotrebovanie argumentov pochádzajúcich asi ešte z čias ich Štefana Horvátha. Tak keď hovorí o pôvode obcí, odvoláva sa predovšetkým na „mená po maďarsky znejúce“ (magyar hangzású családnevek). Mená sú však vzácnym materiálom pre etnografa, ale musia byť brané etymologicky a kriticky, a nie podľa znenia (hangzás). Körösimu sú maďarského znenia, a teda dôkazom maďarského pôvodu obce, takéto mená: Harca, Ponca, Hubala, Huba, Makara, Petráš, Baďura, Bílik, Gutaba, Gunda, Mokoš, Čagan, Berec, Karas, Rybaj, Žák (v západnom nárečí slovenskom = Žiak, a pán Körösi podľa „hangzásu“ myslí si, že je to maďarské zsák, vrece, Sack), Bača atď. Odvoláva sa i na mená honov, a tam po maďarsky mu znejú napr.: Davarčany, Kamacspuszta, Istvánchrasť, Bereg atď., atď. Berie sa hovoriť o farbách, a nerozozná bielu od čiernej. Alebo k silnejším dôvodom jeho prislúchajú takéto: Pri Šarlužkách dedina Kajsa je rozhodne maďarského pôvodu, keďže je sídlom zemianskym; pri Zemianskej Pani atribút (Zemianska, Nemes) ukazuje, že pôvodne bola maďarská. Pri Martine, od Komjatíc na východ, pozastavuje sa, že tam žije viac zemanov po maďarsky ani nerozumejúcich. Riaditeľ peštianskeho štatistického úradu prezrádza veľkú nevedomosť. Mal by prísť do Trenčianskej, na Oravu, do Liptova alebo do Turca. Tu by našiel celé zemianske dediny, v ktorých ani dnes, keď im napchali maďarských škôl, vlastne nikto nevie po maďarsky, a nevedel nikto najmä zo starších dôb. Tu napr. na Vrútkach v Turci by sa poučil, ako obozretne a kriticky treba zaobchádzať pri štatisticko-etnografických štúdiách s materiálom rodinných mien. Na Vrútkach každý autochtónny človek píše sa Ruttkay, pôvodne však volal sa jeden Miklian, druhý Davko, tretí Nedecký; vo Folkušovej dnešný Folkusházy bol pôvodne Lačný. Zemianstvom rodiny dokazovať jej maďarskosť, to ešte zbaví pre obecenstvo, mysliace v duchu peštianskych novín, pri rozhovoroch v kaviarňach a v hostincoch, ale v práci, majúcej nároky na vedeckosť, nemalo by sa už dnes trpieť ani v literatúre maďarskej.^[13]

Ako kuriozitu idem zaznačiť, že kedysi vraj i Skalica — viete, Skalica naša, tam na severe Nitrianskej stolice, bola maďarská! A jeho dôkazy? Že v 17. storočí v Skalici bola kalvínska cirkev, a v Uhorsku vraj kalvín = Maďar; že v latinskej knihe z predošlého storočia (Gabr. Szerdahelyi, Celeberium Hungariae Urbium Choreographia, Cassoviae 1770) čítať, že v Skalici mnohí hovoria po maďarsky. Nuž kalvínstvo nič nedokazuje. Že v Skalici boli kalvíni, o tom dávno vedeli mnohí ľudia, ale zato ešte nikomu nenapadlo hľadať Maďarov v predkoch Skaličanov; sláva tá zostala pánu Körösimu. „Kalvínstvo tislo sa aj do okolia preddunajského; v Skalici aj v Trnave mali kostoly; potulovali sa aj v Sobotišti, kde až podnes známo je miesto pod menom ,kalvínskych hrobov‘; pravdepodobne sa zdržiavali aj v Hradišti pri Brezovej, kde opatrili vežu kohútom, ktorý až do roku 1862 svedčil svoj pôvod; v Jablonici tamojší kňaz Ján Schopperus, odhodiac luteránsku liturgiu, začal rozširovať kalvínske bludy, za čo výrokom braneckého kontubernia roku 1648 z cirkvi vyobcovaný bol… Vyskytovali sa i inde pokusy vtierania sa kalvínov do cirkvi evanj…“ (Ladislav Paulíny, Dejepis superintendencie nitrianskej, 1891, str. 47.) Körösi spomína Petra Bornemiszu (Abstemia), že v terajšej slovenskej Šintave mal maďarskú tlačiareň. (Ale pomýlil sa o sto rokov, lebo to bolo nie pred 200, lež 300 rokmi.) Keby si bol prečítal aspoň nejaký životopis tohto Petra Abstemia, bol by sa poučil, ako sa v tých časoch viera menila. Sám Abstemius v dolnej Nitrianskej vo viacerých obciach založil kalvínske zbory. Také cirkvi však obyčajne trvali len dovtedy, kým sa nezjavil horlivý a nelenivý človek druhej viery. Preto kalvínstvo z tej doby nieje nijakým dôkazom o národnosti. Nie je ani v časoch neskorších. Körösi, ako starý štatistik, mal by vedieť, že na východe Slovenska i dnes sú Slováci kalvínmi; i úradný súpis ich vykazuje viac než 10 tisíc. No i na západe, ešte ďalej od Skalice, nájdu sa kalvíni i dnes — v Čechách; bojíme sa o Körösiho, že ešte i predkov tých vyhlási za Maďarov.

Ale nedokazuje nič o maďarskosti Skalice ani svedectvo toho Szerdahelyiho. Hovorí totiž, podľa citátu Körösiho, že multi etiam Hungaricam coleant idioma. Mohli byť v Skalici takí ľudia, čo hovorili niečo i po maďarsky, ale to v tejto otázke nemá význam. V Skalici, pri červenom vínku a povestnej husacine, dobre sa žilo: mohli tam bývať teda napr. i nejakí penzisti, ako asi o dvadsať rokov po vydaní Szerdahelyiho knihy tam býval penzionovaný generál a maďarský spisovateľ Gvadányi, z talianskych predkov pochádzajúci, po matke a žene svojej však k Nitrianskej stolici priviazaný. Po maďarsky zhovárať sa v Skalici veru iste nemal s kým ani Gvadányi, ktorý sa naučil tej reči za svojho detstva kdesi na dolných Uhrách. Maďarskosť Skalice nemôže dokazovať, kto sa nechce urobiť smiešnym.

Slováci a Maďari na juhu Nitrianskej stolice. Slovenské pohľady, 1896, s. 434 n.