ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spomíname, že obyvateľstvo od nás tratí sa po svete; spomínam i spôsoby a prostriedky, ktorými by sa to zahatilo. Rozumie sa, že keď bude viac chleba doma, viac možnosti zarobiť, naši ľudia prestanú sa tratiť po svete.

Do našich krajov pýta sa priemysel; keď len bola možnosť, aj sa u nás ujímal a rozvíjal. V niektorých časoch boli naše jednotlivé mestá a ich okolia také priemyselne vyspelé, že o nich história ešte bude hovoriť. Poučné a zaujímavé by bolo opísať z minulosti priemyselný život hoci Brezovej, Jelšavy, Ratkovej a podobných mestečiek. Ale vcelku okolnosti bývali nepriaznivé. Nemci, ktorých uhorskí králi osádzali najmä od 13. storočia, iste boli dobrým príkladom, dobrými učiteľmi, lenže na čo to potom vyšlo! Nemcom sa dali také nezmyselné privilégiá, že za viac sto rokov v banských mestách Slováci nemohli byť ani remeselníkmi, ani majiteľmi domov. Nemci dusili sa v tuku svojich privilégií, odlúčení zakrpatievali a ostatné obyvateľstvo nemalo možnosti rozvoja. Potom prišli účinky 150-ročného tureckého panstva, citeľného i v našich odľahlejších krajoch. Ešte i spojenie s Rakúskom bolo v tejto veci len na závadu. Uhorská konštitúcia chránila majetnosť pred zdanením; z príčin finančnej politiky vláda vo Viedni teda pracovala na tom, aby dvíhala priemysel a obchod v Austrii, ktorý môže byť zdanený, na úkor priemyslu a obchodu uhorského, od dane oslobodeného. Vývoz uhorských výrobkov veľmi sťažili clá, mnohé články vôbec ani nesmeli za hranicu. Vtedy, v druhej polovici 18. storočia, nastal úpadok slovenských priemyselných krajov, rozkvitnutých najmä od počiatku 17. storočia. A potom už nasledovali samé neprajné okolnosti.

Po roku 1867 na poli priemyslu robili sa rozličné skúšky, ale, primerane pomerom, tvorba i pri dobrej vôli vo veľkej väčšine bola životaschopná. Veľký priemysel sa nevyvinul a malý upadol. Obyvateľstvo, pre ktoré v dedinách nebolo dosť chleba, si ho v našich mestečkách nenašlo. Tak už v sedemdesiatych rokoch začalo sa zo slovenských krajov sťahovanie do Ameriky… Upadlo i baníctvo, z ktorého prv mávali obživu celé kraje. Sklársky priemysel bol dlhé časy zvláštnosťou Horného Uhorska, ale na to i pri svojej živosti bol primalý, aby dával robotu inde nezamestnaným ľuďom. A postupne prestal byť živnosťou, akou býval dlhé veky, i obchod s drevom. Liptovskí pltníci, takí známi nielen na Váhu, ale ešte i na Dunaji, tiež poodchádzali do Ameriky. Potom sme sa už mohli rok čo rok väčšmi žalovať, že sa tratíme po svete.

Z tohto položenia treba hľadať východisko.

Teraz je neprimerané odvracať pozornosť od úloh a povinností, ktoré treba vykonať každý deň, každú hodinu. Ale nech nám len dá Pán Boh dožiť sa pokoja po ťažkej vojne, budeme na to nielen upozorňovať, ale i kričať.

Bude treba organizovať domový, čiže domáci priemysel, ktorému sa Slováci odnepamäti tak radi oddávali, v ktorom produkovávali veci blížiace sa až k umeniu, a ktorým privádzali groš do svojich krajov i zo vzdialenejších strán.

Bude treba zakladať priemyselné školy. Len sa obzrime po našich krajoch, v ktorých sama príroda odkazuje k priemyslu, aké sú v nich školy? Jedny sú nato, aby sa množil učený proletariát, z druhých vychodia akísi kramári, v živote nepriviazaní k miestu, premávajúci sa ani sťahovavé vtáctvo. Vyučiť za krčmárov, na to v krajoch našich sú školy, ale vzdelaných, životaschopných remeselníkov si vychovať nemáme spôsobu!

Bude treba dovolávať sa nám odborných škôl a vôbec vyučovania, ktoré by viedlo ku vzrastu miest. V našich krajoch bude všetkého, blahobytu, spokojnosti, opory pre štát, len život nech je taký, aký sa v nich vyžaduje.

Potreba! Národnie noviny, 16. 1. 1915, č. 7