ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predseda Československej jednoty pražskej, inž. Jozef Rotnágl, vykladá v Slovenskom denníku (č. 114 a), že roku 1907 po krvavom výčine černovskom v Čechách nazbierali 70.000 korún v prospech Slovákov. Zo zbierky vraj udelili niekoľko darov, a potom ju rozdelili na tri časti. Jednu časť venovali sirotám v Černovej postrieľaných Slovákov a na útraty odsúdených Černovčanov (podľa návrhu ružomberského komitétu); ostatné dve časti peňazí sa rozhodli dať na slovenské kultúrne potreby, najmä na slovenské časopisy. („Vždyť tentokrát… byly to časopisy, které vedle rodiny staraly se o zachování slovenskosti.“) Podpory udelené slovenským novinám vyplatili vraj podľa kľúča „stanoveného na podklade vyžádaných zpráv o jejich nákladech procesných, pokutách, vydáních na vězně, takzv. ,strohmanny‘ a pod. Dotýkala se tedy péče československého komitétu všech slovenských časopisů.“

Toľko pán predseda Rotnágl.

Veľmi nerád, ale prinútený som ozvať sa. V jeho texte sú slová „všech slovenských časopisů“ tlačené tučným písmom. Bol som i vtedy redaktorom a vydavateľom Slovenských pohľadov — takto by sa to mohlo rozumieť i o nich, a ja neviem o nijakej podpore od „československého komitétu“ z českej zbierky. Áno, bol som spoluredaktorom Národných novín, ktoré od roku 1892 až do svetovej vojny mali samy viac tlačových procesov než ostatné slovenské noviny spolu; ale podporu, o akej pán Rotnágl hovorí, Národnie noviny nedostali.

Čo pán Rotnágl vykladá, nezodpovedá vtedajšiemu stavu vecí. Československá jednota v tých časoch už viac rokov a dôsledne konala proti tomu, čo Slovákov v ťažkom boji proti maďarizácii spájalo, udržalo — proti spisovnej slovenčine. Keď naše položenie bolo také, že jednotlivé české časopisy po polroku i dlhšie boli v Uhorsku pozbavené práva, poštovej dopravy, vtedy v porozumení s Československou jednotou „Meakulpínski“ písali, že Národných novín a Slovenských pohľadov netreba, lebo z lacnejších českých časopisov by mali Slováci viac poučenia, viac vzdelania,^[75] a vôbec zaviedli spôsob písania zľahčujúci, potupujúci všetko, čo bolo slovenské. Keď sme my za slovenskú reč a národnosť vydávali svedectvo pred maďarskými súdmi a po žalároch, vtedy proti nám založili (v Olomouci, bližšie ku hranici) časopis podkopávajúci naše základy. Po pol druha roku, vo februári 1903, začali vydávať „Československú vzájemnost“ a hneď v jej prvom čísle sme mohli čítať, že sa usilovali „získati některé ze stávajících časopisů slovenských“, ale — nemali peňazí. Najnovšie však „je taková konstelace pomerů na Slovensku, že jen trochu štěstí míti, a učiníme mohutný krok kupředu, k dosažení národní jednoty; přinejmenším nakloniti si můžeme pro svůj směr jedny z nejlepších novin slovenských“. Len aby vraj „naši lidé vzali rozum do hrsti a kapsu otevřeli“. Ako sa ukázalo, boli to „Ľudové noviny“. Tie prv statočne stáli v slovenskom národnom zápase; teraz, kúpené, začali písať, že slovenská reč sa utvorila len od 12. a 15. storočia pri spolupôsobení českom; aby mali pokoj od Maďarov, sľubovali hneď v programovom článku vštepovať „nezlomenú vernosť k našej vlasti“, „občiansku vernosť“ a „úctu k zákonom“. (Redaktor, vyrazený zo svojej cesty, obťažený na svedomí, v duševnej rozorvanosti onedlho zaplatil za to životom, ešte len 53-ročný.) Roku 1907 vychádzal už „Slovenský obzor“ a v Prahe založili „Naše Slovensko“. Toto prezradilo svoj program hneď, keď ako slovenské časopisy odporúčalo len Slovenský týždenník, Slovenský obzor, Dennicu (vtedy tlačenú v Pešti) a Slovenskú knižnicu. O starých vydaniach, martinských, alebo o orgánoch čestne pracujúcej Muzeálnej spoločnosti čitatelia nepotrebovali vedieť. Ako aj Rotnágl hovorí, v Pešti vystrojili tlačiareň a od jari 1910 vychádzal už „Slovenský denník“.

Takýto bol stav vecí. Zrovnáva sa s týmto to, čo pán Rotnágl rozpráva? Mohli oni zbierať peniaze na podporu Národných novín? Rozumie sa, také peniaze v Martine nikto ani nevidel. (Na pomoc Martinu v Prahe bola zbierka po veľkom martinskom požiari v máji 1881, ale vtedy ešte nebolo akcie proti spisovnej slovenčine.) Táto akcia sa začala listom, ktorým roku 1895, pri príležitosti národopisnej výstavy, pozvali Slovákov do Prahy, aby sa odriekli spisovnej reči slovenskej.^[76] Svoje osvedčenie terajší predseda Československej jednoty Rotnágl napísal proti „Slováku“, v ktorom 7. mája spomínali pôvod Slovenského denníka. Z môjho stručného predstavenia veci však tiež vyplýva, že tvrdenie „Slováka“ sa osvedčením pána Rotnáglovým nevyvracia.

Ja sa zakaždým len nerád ozvem v takejto veci. Od októbra 1918 vo vzťahu medzi Slovákmi a Čechmi zo zásady, z presvedčenia chcel by som spomínať len veci, ktoré nás môžu zbližovať. Vecí nemilých týkam sa len z prinútenia. Dnes to robím vzhľadom na Martin. Neozvať sa v tejto veci, bál by som sa ducha Martinčanov, dnes už mŕtvych, ale za čias černovských udalostí ešte živých a činných.

Podpora „Československej jednoty“ Národným novinám? Národnie noviny, 27. 5. 1926, č. 117