ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V 20. čísle „Národných novín“, 16. februára, odpoveď „Našej dobe“ ešte nebola dokončená; bolo treba počkať na zavŕšenie „Úvah a kritík“, vyzvavších túto odpoveď. Skoro potom prišla „Naša doba“ s dokončením, ale zato neponáhľali sme sa povedať svoje: výpadov na osoby v tom dokončení bolo už menej a o jeho naivných, pritom z vysokého koňa dávaných radách mysleli sme si, hoc zloby v nich bolo veľa, že zabijú sa samy.

Pisateľ „Našej doby“ vo svojom dokončení bránil sa už i proti odpovedi „Národných novín“, ale — akým spôsobom? Vytýkalo sa mu, že hovorí o 200.000 Slovákoch v Pešti bývajúcich a na takom základe robí kombinácie. Proti tomu chcel sa brániť, že taký počet peštianskych Slovákov „opsal z některého slovenského časopisu, možná, že z ,Nár. novin’“. Predsa taký nezmysel vo vážnom slovenskom časopise je nemožný. Keby v Pešti každý tretí človek bol Slovákom, kdeže by sa potom dostalo miesta Židom a légiám štátnych úradníkov! Ale keby ten údaj mal i z „Nár. novín“, pisateľ „Úvah a kritík“ nebol by ani tak ospravedlnený: ono by i tak poukazovalo len to, že nekriticky a ľahkomyseľne volí svoj materiál.

Čo potáral o slovenskom sídle v súvislosti s Trnavou, k tomu vo svojom dokončení dokladá: „Jistý výborný muž slovenský — nevím té chvíle který — předpověděl Trnavě významnou budoucnost.“ Nie Trnave, my z tej duše dožičíme významnú budúcnosť i najnepatrnejšiemu slovenskému mestečku. Ale nie to je vo veci. Tu pohoršuje, že ten, kto v ťažkých otázkach slovenského života vie radiť, ani čoby z rukáva sypal, kto v písaní svojom zaobchádza s ľuďmi ako s hnilými hruškami a bez ostýchania šliape im česť, odvoláva sa vo svojich úsudkoch na svedectvo „nevím té chvíle“ koho.

Naivný, ale pritom drzý radca zazlieval, že slovenskí národní ľudia nepíšu do „Vlasti a sveta“, novín vydávaných vládou v Pešti. Nezmysly tohto druhu odpoveď Národných novín nechávala nepovšimnutými, ale na tento nezmysel niekto upozornil redakciu Našej doby. Nuž, vo svojom dokončení pisateľ „Úvah a kritík“ vysvetľuje: „V ministerstvu uherském jsou někteří Slováci smýšlení národního. Jeden z nich, hodně vysoký úředník, je tuším ze spoluzakladatelů Matice Slovenské. A ten pronesl myšlenku, že by národní slovenští spisovatelé měli psát i do Vlasti a Sveta…“ Slovenskému čitateľovi netreba povedať, aké je to balamutenie. Kto tak píše, má o slovenských pomeroch také znalosti ako o pomeroch na nejakej Sumatre. Keby v ministerstve i bolo takého úradníka, podobnou radou v očiach každého rozhľadeného a statočného Slováka urobil by sa podozrivým. Alebo — aby sme nehovorili o inom — maďarské vládne kruhy sú vari také naivné, že by v novinách, ktorými chcú tráviť Slovákov, dali písať zjavným slovenským národovcom?

Vedľa takýchto múdrostí v tom dokončení prízvukovane hovorilo sa o útokoch na Maďarov, o „spílajícím“ Martine a podobných skrivodlivostiach. Veľká trpezlivosť slovenská je v značnej miere príčinou našej národnej biedy. Na území obývanom Slovákmi, rozprestierajúcom sa od Prešporka po Užhorod a od Tatier dolu po Dunaj, ktokoľvek železnicou krížom-krážom cestujúci môže sa podujať, dva dni a dve noci znevažovať Slovákov, nadávať a brýzgať im: nenájde sa nikto ani vo vozni, ani na peróne alebo v staničnej reštaurácii, kto by sa čo ako krotko ozval proti drzému človeku. Počujú ho síce iste mnohí Slováci, ale ani v jednom z nich nezovrie, aby zapchal ústa hanobiteľovi. A oproti takýmto trpezlivým Slovákom údajný ich priateľ hovorí o útokoch na Maďarov, o útokoch slovenských.

Každý azda uzná podpísanému, že sa vyhýbal odpovedať. Žiadal si, aby vec bola už považovaná za uzavretú.

O mesiac zase vyšla Naše doba a priniesla krátku redaktorovu noticku „Veci slovenské“. Obsahovala hrozné vyznanie. Proti odpovedi Národných novín pán redaktor potvrdzoval, že „článek je správný. Některé docela vedlejší a nepatrné věci neodpovídají pravde úplně; já sám to ono viděl v rukopise, ale pokládal jsem to, znaje pomery dobře, za tak nepatrné, že mne bylo líto času na opravení. A také jsem si myslil: počkej, z toho poznáš své lidi ještě lépe, nebudou-li se stydět schovávat se za tyto maličkosti — skutečně se ti pánové nestydí.“

To napísal prof. Masaryk, apoštol humanity a akejsi novej viery, napísal vtedy, keď na inom mieste práve tlačil svoju prednášku „Ideály humanitní.“ Veru desné vyznanie. Veď ak som prinútený vyčítať niekomu trpkú pravdu, budem sa chrániť i len zvuku, nezodpovedajúceho tej pravde. Načo oslabiť účinok svojej pravdy nepravdou? Redaktorovi časopisu, ktorého článkom Národnie noviny dokázali toľko nepravdy (veď miestami vypísali sme vetu za vetou a ukazovali sme na každom slove nesprávnosť!), najlepšie by bolo bývalo mlčať. On nemlčí, ale povie, že schválne nechal v rukopise tie „maličkosti“, aby nás za ne dostal. Masaryk, neprestajne oháňajúci sa humanitou a evanjeliami, vyznáva bez okolkov, ešte s chválou, že nám postavil pascu, klepec. Nuž, podpísaný vyhýbal sa odpovedať i na toto. To sú polemiky pre ľudí, ktorých patričná vec nebolí, ktorí majú pri nej vedľajšie ciele.

Medzitým, z príležitosti odpovede Nár. novín, vo verejnej hovorni svojho orgánu pán K. Salva zamiešal i moje meno — vo veci, ktorú obnoviť už nebol oprávnený. Obrátil sa na mňa ako na pisateľa tejto odpovede. Tiež neoprávnene, lebo môj podpis nečítal a ani odo mňa nepočul, že som ja pisateľom. Z článkov vyplývalo, že sú redakčné, v redakcii písané — to mu stačilo. Rozumie sa, ja som mlčal i po tej provokácii; bol som rád, že v hlavných bodoch som hotový s mrzkosťami „Našej doby“.

Tu vo včerajšom čísle Slovenských listov vyšlo osvedčenie pána K. Salvu, že články, uverejnené v Našej dobe pod názvom „O věcech slovenských“, on ani nepísal, ani na nich účasti nemal. Osvedčenie vydáva vraj na listy z viacej strán mu písané, menovite na list pána Fr. R. Osvalda, ako i na list pána Andreja Kmeťa, písaný v tej veci inej osobe.

Toto osvedčenie svojím zastieraním pravdy sa druží k mrzkostiam obsiahnutým v článkoch Našej doby. I teraz ešte mlčať a nepovedať odkladané posledné slovo bolo by odo mňa — prinajmenej — nepekne. Tak som sa cítil povinný zmieniť sa pár poznámkami o dokončení článkov Našej doby, zreferovať i redaktorovu noticku a okrem toho napísať tu, čo i tak vedia už mnohí ľudia, že články Našej doby „O věcech slovenských“ písal Karol Kálal v porozumení s K. Salvom. Látku Kálalovi v značnej časti zháňal a dával Salva. (Zháňal ešte i od sadzača Krupku, prepusteného z martinskej tlačiarne, človeka pochybnej minulosti.) Že pisateľom je Kálal, bolo možno vyrozumieť už z odpovede Národných novín 16. februára.^[17]

Na osvedčenie p. Salvovo nesmie sa mlčať ani preto, aby ľudia neprestali veriť slovenskému tlačenému slovu.

Tie články „Našej doby“. Národnie noviny, 4. júna 1901, č. 64