ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V 233. čísle Slovenského denníka Dr. Metod Bella vykladá, že nám nezostáva iné, ako „vychovať budúcu generáciu slovenskú pomocou českých škôl… Buďto likvidovať, t. j. zavrieť krám nášho národného idealizmu, alebo chopiť sa toho prostriedku na ratovanie slovenskej národnej myšlienky, ktorý nám poskytla príroda a nezištná láska bratov našich za Moravou. Dnes sa veci tak majú, že ani najväčší optimista zdravého rozumu a politického rozhľadu nebude slepo veriť v zdatnosť takzvaného panského dorastu, vychovaného v Uhorsku… naši panskí synkovia sú až na malé výnimky infikovaní duševným maďarizmom, zoženštelí, zlomení, bez výbojnosti, bojazliví… Maďarský duch, vládnuci na maďarských školách, a veľkomestský sladký život podlomil im nohy… V posledných dvoch rokoch zložilo vyše dvadsať mladých advokátov slovenských pravotársku skúšku, a z tých 20 sa mimo dvoch ani jeden neodvážil ísť na výboj do takých krajov, kde ešte Slováka advokáta niet… Nám treba silných charakterov, mužov duševne vynikajúcich, nezlomných a pracovitých, nie panských fičúrov, nie žobráckych aristokratov, a takých mužov (nie síce advokátov, lekárov atď.) nám môže vychovať iba česká škola…“

V tejto otázke sme my mali, možno povedať, vyčkávacie stanovisko. Čím sa podopieralo heslo „do českej školy!“, to nás nemohlo presvedčiť; ale nevideli sme teraz ani škody z agitácie, preto postaviť sa proti nej sme si nepokladali za povinnosť. Tu citovaným článkom sme provokovaní povedať slovo.

Naše stanovisko má svoje korene v starších skúsenostiach. V osemdesiatych rokoch, v prvej polovici deväťdesiatych, kým sa nezačala akási akcia namierená proti slovenčine ako spisovnému jazyku, sme sa v ničom nemohli z Čiech dovolať nijakej pomoci. Po úderoch a oslabení slovenskej veci v sedemdesiatych rokoch sme založili napr. účastinársky Kníhkupecko-nakladateľský spolok. Predstavovali sme si, že náležité organizované kníhkupectvo konalo by slovenskej veci znamenité služby. Ale nemali sme vyučeného kníhkupca. Prirodzene, že sme sa obrátili o pomoc do Čiech. My sme ponúkali kapitál, od nich sme žiadali súceho človeka, vysvetľujúc čestne, aký trh by sa tým otvoril na Slovensku i českej knihe a ako by sa napomáhala naša vzájomnosť. Matúš Dula ako správca Kníhkupecko-nakladateľského spolku a ním opatrovaná korešpondencia dokáže, koľko namáhy sa vynaložilo z našej strany a koľko rokov sa to konalo márne.

Rozumie sa, na naše city ani takáto a podobné skúsenosti nemohli mať účinok. Turčiansky Sv. Martin sprostredkoval spojenie medzi Čechmi a Slovákmi, keď sa diali zbierky na zhorené české národné divadlo, keď nasledovala slávnosť otvorenia nového divadla, keď bolo jubileum piesne „Hej, Slováci“ či „Hej, Slované“, keď Praha mala výstavy v rokoch 1891 a 1895. Pre svoju účasť na slávnosti Palackého roku 1898 Martinčania mali súd a dvadsiati boli uväznení.

Medzitým i slovenská študujúca mládež navštevovala Prahu ako nikdy prv. No keď teraz, za našich dní, začalo sa hlásať heslo „do českých škôl!“, my sme s touto stránkou česko-slovenských pomerov mali už smutné skúsenosti. V živote najmenej dokázal sa nám práve dorast, ktorý študoval v Prahe. Poobzerajme sa len, veď sa poznáme. Kde sú slovenskí verejní dejatelia, ktorých mená vídali sme v rozličných oznamoch ako členov pražského študentského spolku „Detvan“? Úžasné, aké chatrné percento poznáme z nich dnes. (Poslucháčov obchodnej akadémie a obchodných škôl vynímame; kto by sa chcel odvolať na Kukučína, nesmie zabudnúť, že Matej Bencúr išiel študovať do Prahy už ako dospelý človek, hotový spisovateľ.) Jeden z prvých predsedov „Detvana“, Pavel Kramár, umrel v slovenskom meste celkom odtrhnutý od slovenskej veci; jeho druh…

— Ale vyratúvaním mien sa nie vždy prospeje veci. Škarvan a Dušan Makovický z Prahy majú svoj tolstojizmus, ktorý prvého priviedol k tomu, že dnes hovorí so svojimi deťmi len po maďarsky, a milý Dušan, ktorý by nám bol mohol byť taký užitočný, je ďaleko, ďaleko od nás, tam kdesi pri Jasnej Poľane. Neskôr (Nerád a jeho vrstovníci) sa nám prestali vracať domov (akoby český národ nemal sám až nazvyš vzdelaného proletariátu!), alebo sa vrátili až po životných nezdaroch, keď potrebovali pomoc. Ešte pozdejšie, keď sa začala tu skrytá, tu zjavná agitácia proti slovenčine ako spisovnému jazyku, niektorí z pražských študentov vrátil sa nám domov ak nie ako nenávistníci slovenského jazyka, slovenských literárnych diel, slovenskej histórie, tak aspoň ľahostajní k tomuto všetkému. A darmo je, u nás len na slovenskom základe stojaci ľudia môžu sa stať užitočnými! Kto to nevidí, nepozná ani abecedu slovenskej otázky.

Bola celá akcia i za posielanie slovenských chlapcov do Čiech na remeslá. Dnes-zajtra to bude 20 rokov, čo sa to začalo. Z chlapcov vyrástli dospelí ľudia, ale napr. ja som ešte nevidel slovenského remeselníka, majstra, ktorý by nám touto cestou bol pribudol, hoci i zo susednej Trenčianskej stolice najmä prostredníctvom Antona Bielka odišlo hodne chlapcov, čo len povie o nás potomstvo, ak si sami rozsypeme národ? Radšej nech zostane môj slovenský brat doma nie sebe orať alebo drevo rúbať, vo fabrikách robiť, ako vyštudovať školy a stať sa proletárom vo svete; radšej nech zostane doma krpce plátať, ako sa má vyučiť remeslu u znamenitých majstrov — a tiež sa stratiť vo svete pre svoj rod. Ak zostane doma, je aspoň nádej, že ešte z jeho potomkov budú raz ľudia užitoční slovenskému národu i — Čechom.

Otázka českej školy pre Slovákov je ťažká otázka, komplikovaná, nie taká prostá, ako ju Slovenský denník predstavuje.

Maďarský duch maďarských škôl je vraj pre našu mládež skaza: z nich vychádzajú „panskí synkovia, až na malé výnimky infikovaní duševným maďarizmom, zoženštelí, zlomení, bez výbojnosti, bojazliví“. Ktože by nevedel o tomto veľkom slovenskom nešťastí? Keď sme zhrození písali o tých školách, neraz sme sa dostali do žalárov. Ale, hovoríme, východisko z tohto nešťastia nie je také ľahké. Metod Bella tvrdí, že mladí Slováci z maďarských škôl sú bez výbojnosti, bojazliví, že nám české školy vychovajú „mužov nezlomných a pracovitých — nie panských fičúrov, nie žobráckych aristokratov“, my však vieme, že z maďarských škôl vyšli nám Ján Hollý (lebo Bellom vytýkaného ducha mali školy v Uhrách už i vtedy), Kollár, Šafárik, Palacký, Moyses (biskup, ktorý, aby bol príkladom svojim Slovákom, kopával rýľom a štepil stromy v záhrade), Hodža, Hurban, Štúr, neslušský Valiašek (farár, ktorý svoju chudobnú dedinu prácou urobil majetnou), Štefan M. Daxner, R. Zaymus, Sasinek (sporivec, ktorý bez služby, bez majetku desiatky tisícov stvoril v prospech slovenských cieľov), Ormis, Štefan Homola (ktorý tiež celú dedinu postavil na nohy), Mudroň, askéta Kmeť atď., atď. Aby sme nemuseli vypisovať veľa mien, povieme, že z maďarských škôl vyšli i Dr. Bazovský a Dr. Záturecký, ktorí mali odvahu „ísť na výboj do takých krajov, kde ešte Slováka advokáta není“. Z pražských študentov by sme mohli Slovenskému denníku vymenovať takých, ktorí ani v slovenskom mestečku, v slovenskej spoločnosti nesmú hlasovať so Slovákmi. Česi i sami sú v Uhorsku veľmi slabí. Keby oni všetci, ktorí sa tu povedzme za posledných sto rokov osadili, tu žili či ako úradníci, či ako súkromné osoby, boli aspoň podporovali slovenskú vec, o koľko ľahší boj by sme boli mali! Ale vypočítať z nich tých, ktorí sa tu nedali do služby maďarizmu — priveľa nám budú aj prsty jednej ruky. I za našich dní, keď sem prichádzajú so svojimi bankami, teda ako mocní, ako páni, vydávajú — aby sme ešte väčšie ich slabosti zamlčali — a Slovákom rozposielajú maďarské kalendáre. U nás je dávna skúsenosť, že keď šuhaj prejde i cez vyššie gymnázium, i cez akademické učenie neodnárodnený, v živote ho viac nezlomí nijaká moc. No pri našich pražských študentoch sa táto skúsenosť nepotvrdzuje.

Príčina je iste i v tom, že sa nenaučili boriť už na školských laviciach. No čo by potom bolo z našich šuhajov, ktorí by sa od prvej triedy strednej školy učili v Čechách? Alebo ako by bránili vec slovenského národa proti maďarskému nátlaku, nemajúci zbrane, nevediac po maďarsky?

Z pekného príkladu skalického roľníckeho zjazdu nerobme nesprávne závery. V susedstve Strážnice, Hodonína a Uh. Hradišťa je iste ľahšie hýbať slovenským ľudom než v susedstve Šiah, Lučenca, Rimavskej Soboty a Sátoralja-Ujhelyu. Kde však bola činnosť, tam náš ľud ožíval všade. Revúca je blízko maďarských krajov, a kým tam účinkovalo slovenské gymnázium, aká pokročilosť sa tam javila v celom okolí! Nech sa Metod Bella rozpamätá, akému poslucháčstvu rečnil tej jari o návrhu volebného zákona v dvorane Národného domu v Turčianskom Sv. Martine. To bol ľud z turčianskych dedín, ktorý sa dohrnul na zhromaždenie bez všetkej prípravy, len na oznámenie, hoci účinky českých škôl k nemu ešte neprenikli. Pri dobrých rečníkoch bolo vidno, že tie zástupy za slovenskú vec dali by sa viesť rovno pred kanóny; no prišli akési voľby a prepadli sme i na turčianskych dedinách (takisto ako prepadol „pri českej škole ďaleko pokročilý Západ slovenský“), lebo voličov nespisujeme my.

Nie, otázka českej školy pre nás nie je taká jednoduchá, ako sa predstavuje. Doktor Bella hovorí, že o nej dlho rozmýšľal; ale zato by nám ešte sotva vedel povedať, ako budú chodiť chudobné slovenské deti od Šiah, Rimavskej Soboty a Sátoralja-Ujhelyu do českých škôl.

Vzhľadom na nás reči o čechofóbii sú rečami nerozmyslenými. Vyvráťte naše pochybnosti, presvedčte nás. Ale ako vyvrátite naše pochybnosti, keď i v tomto článku, končiacom sa: „Slovenské dieťa do českej školy!“ o niečo vyššie stojí, že „advokátov, lekárov atď.“ nám česká škola nevychová. Teda i obrana hesla vyznáva nemožnosť jeho uskutočnenia.

Otázka českej školy pre Slovákov. Národnie noviny, 11. 12. 1913, č. 145