ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na konci 18. storočia, v brojení proti poriadkom cisára Jozefa II., prebudil sa maďarský národný duch a hneď prejavil nepriateľstvo proti Slovanstvu. Dňa 1. septembra 1790 bol v Temešváre otvorený srbský cirkevný kongres, nazývaný vtedy ilýrskym národným kongresom. Verejná mienka srbská ozývala sa za osobitné územie a kráľovský komisár, poslaný na kongres z Viedne, prisviedčal srbskému želaniu a ukazoval na Banát, ktorý, oslobodený spod tureckej moci, i tak nebol ešte zákonne naspäť pripojený k Uhorsku. Keď srbské nároky na Banát temešvársky kongres prejavil i v náležitej forme a do Viedne poslal v tej veci prosbu, vtedy pred krajinský snem, zasadajúci v Budíne od leta, Temešská stolica predložila petíciu, v ktorej hovorila: „Srbská prosba protiví sa nielen prirodzenej slušnosti a krajinským zákonom, ale ešte i politickým zásadám. Ruská dynastia vždy bližšie pomkýňa k nám svoje hranice, preto vydelenie tejto provincie a zverenie vlády nad týmto národom rukám rakúskym alebo domácim bude vždy nebezpečné i pre ríšu i pre rakúsku dynastiu. Náboženský zväzok, spoločná viera a spoločný pôvod, potom podobnosť mravov bude ho vždy priťahovať k Rusom.“

I stoličné závery bývajú dielom jednotlivcov; hodno by bolo vyšetriť, kto to bol v Temešskej stolici, v kom sa roku 1790 tak charakteristicky vzbúril maďarský politický duch.

Význam Ruska sa ukázal, keď „zjavila sa kolosálna figúra Petra Veľkého. Jeho neprestajná účinlivosť, energia, víťazstvo poltavské, jeho cesty po Európe, návštevy v Prahe, vo Viedni“, styky s národmi juhovýchodnej Európy budili silné podozrenie a obavy benátskej vlády i pri viedenskom dvore.^[19] A strach viedenský, ako vidíme, začali vykorisťovať Maďari.

Ale prišla búrka od západu. Napoleonskými vojnami zašliapalo sa nejedno osenie v strednej Európe. Maďarský národný duch pri zvláštnej podpore freimaurerizmu vybĺknutý roku 1790 a hádzajúci ihneď iskry netolerantnosti nemal sa z čoho živiť; pozornosť činiteľov, preň veľmi vážnych, bola inam obrátená. To trvalo vyše dvadsať rokov. Potom zas po vojnách, po zlomení Napoleona, ukázali sa následky vysilenia. Nasledovala moc Metternichova.

Až Széchényi začal stavať maďarskej národnej veci pevné základy. Lenže Széchényiho solídnosť, obozretnosť, tolerantnosť onedlho nepozdala sa novým silám maďarského národného rozvoja. V otázkach týkajúcich sa pomeru medzi Maďarmi a Slovanmi od prvej chvíle viac súhlasu nachádzal v maďarskej spoločnosti Széchényiho protivník, šovinista Kossuth. V januári 1841 začali vychádzať Kossuthove noviny Pesti Hirlap a dvíhanie svojej národnej veci Maďari nemohli si viac ani predstaviť bez prenasledovania a potlačovania slovanského národného prebúdzania sa.

Slovania začali ožívať od začiatku 20. rokov. Srbi, proti ktorým na konci 18. storočia prejavila sa maďarská národná netolerantnosť, teraz menej znaku života ukazovali; ale účinkovali, literárne, prestavitelia Slovákov, z Pešti Kollár, z Nového Sadu Šafárik. O niečo pozdejšie vystúpil Hollý. Idey Kollárovou Slávy dcérou hlásené na juhu postavil sa uskutočňovať Ľudovít Gaj: zo Záhrebu rozvíjal sa pohyb nazvaný ilyrizmom.

Slavizmus, ako akési nebezpečenstvo, u Maďarov od roku 1840 s veľkou dôslednosťou spomínal Mikuláš Wesselényi. Práve v tých časoch Wesselényiho slovo malo veľkú váhu, lebo bol populárny vo svojom národe pre dlhý proces, do ktorého ho zaplietli Metternichove orgány. Koncom roku 1840 Wesselényi začal pracovať na svojej známej brožúre (Szózat) o slovanskom nebezpečenstve. Z Freywaldaua, kde sa liečil u Priesznitza, 11. júna 1842 písal do Pešti Kossuthovi: „Slovenská deputácia do Viedne, fiumánsky škandál^[20] a toľké iné chorobné symptómy, hoci samy v sebe nemajú veľkej vážnosti, ukazujú strašnú chorobu…

Mnoho sme zameškali a bojím sa, že sme sa i oneskorili s ochrannými a liečebnými prostriedkami.“

Dňa 29. novembra 1842: „Vieš, začal som písať o slavizme… spisu toho už asi polovica je hotová… Pred cenzúrou u nás iste by neobstál; nie preto, že by proti vláde bolo v ňom niečo… ale zadrela by cenzúra doň preto, lebo odhaľuje úklady severa.“

Úloha arbitra Fraňa Deáka v maďarskej politike už v tých časoch bola uznávaná; i v otázke slavizmu sa Wesselényi 7. februára 1841 listom radil u Deáka. Odpoveď Deákova znela: „O našom vlasteneckom jazyku dosiaľ ešte nebol vydaný zákon, ktorý by Chorváti mohli by považovať pre seba za ťažký a nespravodlivý, aby tým čo len čiastočne mohli ospravedlniť svoje nebezpečné agitácie.“ Tu Deák vypočítal zákony, ktoré o maďarskej reči doniesli snemy v rokoch 1830, 1832 — 1836, 1839 — 1840; ukazuje, že hoci 4. § VIII. zákonného článku z roku 1830, podľa ktorého verejné úrady môžu byť zverené len maďarčinu ovládajúcim osobám, krajinský snem chcel rozšíriť i na Chorvátsko, po proteste kráľovského reskriptu od toho predsa odstúpil, ako i od toho, že podľa 1. §. VI. zákonného článku z roku 1840 i Chorvátsko je povinné vo svojich snemových apeloch o 10 rokov už používať maďarský jazyk. „Súď teraz sám (pokračoval Deák), či v našich zákonoch je niečo, čím by Chorvátsko bolo zaťažené, čo by sa ho nespravodlivo dotklo?“ Veď vraj okrem toho, že maďarský text zákonov je hodnoverný a že maďarskej vedeckej akadémii každá tlačiareň je povinná dať po jednom výtlačku svojich publikácií, ono so všetkým zostalo v starom stave, a tak nemajú príčiny na reakciu. „Oni hľadajú len farbu, ktorou by skrášlili a zakryli svoje snahy, len zámienku, ktorou mohli by agitovať, ale presvedčený som, že ich ciele sú hlbšie a nebezpečnejšie a prvý prameň agitácie je inde.“

V našej vlasti — písal ďalej — ozaj mnoho je Slovanov, s Vojenskou hranicou spolu 5 a pol milióna, a teda temer polovica obyvateľstva; k nim ešte treba pridať 600.000 Rumunov. Z ohľadu ruského vplyvu náboženský pomer je tiež nepriaznivý, najmä čo sa týka pravoslávnych. Potom i v Sedmohradsku je ešte 900.000 Rumunov, z toho 600.000 pravoslávnych. „Tieto dáta už samy osebe dosť hlasne volajú, čo môže raz byť skazou našej vlasti a rakúskej monarchie, ak vláda nevykoná všetko preto, aby sa maďarská národnosť zvelebovala a upevňovala, iste hreší proti vlastným záujmom, lebo len táto stráži bezpečnosť celej monarchie. V hodine, keď Maďari prestanú byť národom, a to maďarským národom, v tú hodinu nezávislé trvanie Austrie dostane smrteľnú ranu — una dies utriusque ducet ruinam.“

Toľko Deák. Akoby bol len odpísal a rozviedol petíciu Temešskej stolice z roku 1790. Nová v Deákovej mienke je len maďarská — nevinnosť.

Odvoláva sa na zákony. Akoby sa úmysly, aké voči Chorvátsku a vo vlastnom Uhorsku napr. oproti nám Slovákom od sklonku 18. storočia mali národne prebudení Maďari, so všetkým ukladali do zákonov. A čože robili maďarské stolice už roku 1790, keď mal byť otvorený snem?! Dávali vyslancom i také inštrukcie, že maďarskú reč spolu s maďarskými šatami treba uviesť v každom úrade. Keď Chorváti začali ukazovať odpor, vtedy sa povedalo: nech u nich zostane latina, kým sa nenaučia po maďarsky. To je tak, akoby sa vyrieklo: Budeš obesený, keď dorastieš! A keby i snemy nič iné neboli chceli, len uviesť maďarčinu namiesto latinčiny, mŕtvy latinský jazyk zameniť živým maďarským. Ale Chorváti, ostatní Slovania a Rumuni neboli slepí a hluchí. Fraňo Kazinczy iste patril k osvietenejším a miernejším osobnostiam rozohnenej maďarskej spoločnosti, a roku 1790 i on, vodca maďarskej literatúry, napísal: „Ak sa zavedie maďarský jazyk, cudzí človek sa alebo stane Maďarom medzi nami, alebo umrie od hladu.“^[21]

Keď sa Wesselényi radil s Deákom, vtedy už pol storočia bola každému viditeľná tendencia maďarského verejného života: podrobiť si Chorvátsko a pomaďarčiť ho s ostatnými Slovanmi i Rumunmi v krajinách svätoštefanskej koruny. V zákonoch sa táto tendencia ešte len začala formulovať, ale v úradnej praxi sa jej už pridŕžali húževnato. Či úrady v Uhorsku nevracali úradom v Chorvátsku listiny latinské a nežiadali maďarské?!^[22]

V Deákovom liste je najkrajšie, že maďarskú nevinu dokazuje i kráľovým protestom. Veď vraj predpisy snemov z roku 1830 a 1840 o maďarčine boli po proteste kráľovho reskriptu suspendované!…

Posmelený autoritatívnou mienkou Deákovou, Wesselényi i v 205. čísle Pesti Hirlapu roku 1842 takýmto spôsobom prisviedčal teroristickým článkom Kossuthovým:

„Za bezdôvodné pokladám tvrdenie, že je slovanský pohyb reakciou zapríčinenou prílišnou horlivosťou vo veciach maďarského jazyka; že je to nepriliehajúci plášť a nasilu nájdená zámienka zakryť ozajstný pôvod tých pohybov, o tom som presvedčený; že ani zákonodarstvo, ani municípiá, ani skutky jednotlivcov nedali prijateľnej príčiny tvrdiť také veci, ubezpečujem a môžem i dokázať, že tými lživými žalobami nás chcú urobiť nenávidenými pred krajinou i pred cudzinou, a že napokon slovanské pohyby v našej vlasti i mimo nej hrozia veľkým nebezpečenstvom celej Európe, nášmu panujúcemu domu a našej vlasti, verím a vyznávam… Tak každý, kto proti maďarskej reči a národnosti sa stavia a tie slovanské pohyby podporuje a napomáha, vedome je nepriateľom verejného pokoja, našej ústavy a nášho trónu.“

Wesselényi zopakoval obsah Deákovho listu a dal tomu takú formu, aby búrilo proti Chorvátom a uhorským Slovanom.

„Ich žaloby nemajú základ!“ rozhlasoval Wesselényi po takých vyčinoch maďarizácie, ako bol proti Slovákom napr. vesprímsky, kde roku 1827 štyroch Slovákov z Lajoš-Komárna žalárovali a pred stoličným domom verejne bili preto, že chceli mať, ako prv mali, vo svojom chráme slovenské služby Božie.^[23] O dva roky neskôr (1829) stolice začali rozhodovať, že v kostoloch po maďarsky treba kázať všade, kde aspoň niekto rozumie po maďarsky. Maďarskými pohybmi a výbuchmi národnej netolerancie pobalamutení kňazi považovali za svoje povolanie maďarčiť Slovákov. V Černej vo Vesprímskej stolici Slováci i vyhnali nesvedomitého a nehanebného kňaza, ale i tam zamiešala sa stoličná vrchnosť, vrátila maďarizátora a slovenský odpor zlomila pokutami a trestami.^[24] Vôbec v slovenských obciach tejto stolice (Vesprímskej), v Lajoš-Komárne, Jašde, Černej, Sapáre, sa v tých časoch ujali také poriadky, pri ktorých sa ich obyvateľstvo pomaďarčilo. Nový generálny inšpektor uhorskej ev. cirkvi gróf Karol Zay na konvente roku 1840 v Pešti vykladal svoj program: Jeden z najhlavnejších a všeobecnejších záujmov je rozvinutie maďarskej národnosti a pomaďarčovanie krajiny. Rozvinutie slovanského elementu obmedzuje rozvinutie maďarizmu, a tým rozsieva sa v Uhorsku semeno cudzieho elementu. „Každého pravého občana, každého slobody a rozumnosti horlivého zástupcu, domu rakúskeho verného poddaného… najväčšou povinnosťou je maďarčenie vlasti mužne napomáhať.“ Zákonný článok VI z roku 1840 má 11 paragrafov — a všetkými uvádzala sa maďarská reč do úradov, verejných inštitúcií i do cirkvi. Tak (4. §) sa cirkevným vrchnostiam ukladalo, že so svetskými vrchnosťami v krajine si môžu len po maďarsky písať; i tam (7. §), kde sa v chrámoch nekáže po maďarsky, po troch rokoch, počítaných od skončenia tohto snemu, matriky budú už maďarské a (8. §) od vydania tohto zákona za plebánov, kazateľov, kaplánov každého vierovyznania môžu byť postavení len takí, ktorí vedia po maďarsky.

Terorizmus po krajine nepoznal hraníc, ale Deákovi, Kossuthovi a Wesselényimu sa žaloby Slovanov predsa zdali neopodstatnené. Štvania, ktoré najmä z Kossuthových novín vychádzali, už bolo primnoho i grófovi Štefanovi Széchényimu. A Széchényi bol Maďar, s veľkým umom a plamennou dušou za maďarský národ robil bez ustania a pálil sa tak, ako ešte nikto pred ním, ani po ňom. Wesselényiho účinkovanie Széchényimu bolo „mámenie a teória“; karhal vyzývavý maďarský spôsob vo vystupovaní proti Slovanom; vyhrážal sa, že on prenesie boj na pole európske (bol by sa stal predchodcom Björnsona a Setona-Watsona). Ale čo aké geniálne a bojovné, bezohľadné bolo vystúpenie Széchényiho, udlávili, ušliapali jeho účinok, zaliali ho a zahádzali všelijakými smeťami. Deák v liste Wesselényimu napísal o Széchényiho článkoch (vyšlých v „Jelenkore“), že sú náruživé a ukazujú rozorvanú dušu. „Otvorením snemu (1843) — hovorí Deákov životopisec — ukončil sa spor, ktorý pre Széchényiho nebol iným, len ešte hlbším podkopaním jeho populárnosti.“ Kossuth narástol v očiach maďarskej verejnej mienky.

Wesselényi už v auguste 1842 písal v Pesti Hirlape, že slovanské pohyby v Uhorsku majú za cieľ utvoriť na území Uhorska a Austrie samostatnú slovanskú dŕžavu, a keď sa snažil uviesť, aké je to nebezpečenstvo, upozorňoval, že jedinou zbraňou proti nemu je spolok Maďarov a Nemcov.

20. júna 1843 na sneme Chorváti zase začali hovoriť po latinsky. Pohoršenie na maďarskej strane bolo veľké a snem rozhodol, že jazykom snemového rokovania môže byť výlučne maďarčina. Ale v kráľovskom reskripte, vyhlásenom 2. novembra, sa zakázalo exekvovať tento záver s odôvodnením, že takého zákona niet. Vtedy Deák, z akejsi urazenosti, nebol členom snemu; zato na zhromaždení Salackej stolice 6. novembra 1843 tuho rečnil proti kráľovskému reskriptu. Určiť jazyk pre snem je vraj vnútornou vecou samého snemu, v tom od panovníka nemôže byť hatený; kráľovský reskript nemá zákonný základ. Inštrukciu pre vyslancov, aby vo výzve žiadali odvolať kráľovský reskript, stolica zostavila z Deákovej reči; z nej prešlo do inštrukcie i to, že v snemovej výzve treba ukázať nebezpečenstvo ilýrskych, prípadne panslavistických pohybov, treba v nej rozvinúť nebezpečenstvo slavizmu vôbec a dodať, že to nebezpečenstvo práve tak hrozí panovníckemu domu, ako Uhorsku. Tak sa i stalo; tieto body boli prijaté na sneme do rezolúcie.

Wesselényi svoje nemecké sympatie prejavil ešte i roku 1848. Dňa 20. februára písal do Pešti Kossuthovi: „Mne sa veru nepáči ani návrh (snemový), aby zvyšok Slovákov z horných krajov bol osadený na dolnozemské pustatiny. Ani nemáme väčšej biedy ako tú, že oproti malému počtu Maďarov je veľký počet Slovákov, a ešte ich chceme rozmnožiť a poslovenčiť i maďarské kraje našej vlasti? Radšej 50 000 Nemcov z cudzozemska, než 10.000 Slovanov odkiaľkoľvek. Nemci ľahšie vtopia sa do Maďarov… Ale Slováci, množiaci sa ani ploštice, tým väčšmi budú vzpierať sa všetkým pokusom na pomaďarčenie, lebo v blízkom spojení zostanú so svojou slovenskou rodinou a s krajmi, z ktorých prišli.“ Prípadne by sa nebál ani privedenia a osadenia hoci 100.000 statočných Nemcov, „no ak by zvíťazila myšlienka o osadení Slovákov, za nevyhnutné pokladám starať sa o ich pomaďarčenie školami, kňazmi ovládajúcimi maďarčinu a maďarským vedením ich všetkých úradných vecí“.^[25]

Tak podpaľovali ešte i Kossutha, u ktorého to ani nebolo treba.

Prišla zvesť o parížskej revolúcii a Széchényi, prekričaný divokým štvaním, zdesený povedal: „Ja čítam z hviezd. Krv a krv všade. Brat brata, plemä plemeno bude vraždiť bez milosti a zúrivo… Ach, môj život stratený!“

*

Čože vidíme i z týchto niekoľkých čŕt? V maďarizme, ako s hrmotom a netolerantnosťou vybúšil na konci 18. storočia, niet nijakej premeny ani do dnešného dňa. „Slovanstvo! slovanské nebezpečenstvo! panslavizmus! Rusko!“ kričia medzi sebou, fanatizujú sa proti svojim slovanským spoluobčanom a s veľkou dôslednosťou žalujú na nich vo Viedni u dynastie. Odpočiatku len heslá — viac nič. „Nebezpečenstvo, veľké nebezpečenstvo pre nás i pre dynastiu!“, ale nijakej snahy spoznať ho dôkladne. Človek má to od prírody, že sa snaží vniknúť do podstaty hroziaceho mu nebezpečenstva: tu niet ničoho takého. Ako blúznil, táral barón Mikuláš Wesselényi od roku 1840, tak blúznia, tárajú, sú takí ignoranti v otázke slavizmu i dnes. Majú ľudí študujúcich všeličo; zo svojich rozvinutých škôl, na ktoré vynakladajú sa peňažné prostriedky celej krajiny, pri hojných štipendiách krajinských a rozličných kultúrnych svojich inštitúciách majú už špecialistov, poznajúcich dôkladne život národa napr. na niektorom z Malajských ostrovov, ale vedomosti maďarskej vzdelanej spoločnosti o Slovanstve sa vyčerpávajú prázdnym, neodôvodňovaným tvrdením, že je strašne nebezpečné pre Maďarstvo.^[26]

I zásada maďarskej politiky držať s Nemcami ide od konca 18. storočia, od toho času, ako Fridrich Veľký vystúpil ako protivník Rakúska. V bojoch Slovanstva s germánskym svetom totiž Maďari od 9. storočia, od počiatku svojej histórie, v rozhodných chvíľach dôsledne stávali na strane nemeckej: tak s Arnulfom proti Veľkej Morave, s Rudolfom Habsburským proti Přemyslovi Otakarovi II. českému, za čias Mateja Korvína s Fridrichom III. proti Poděbradovi. Ich osud i neskôr býval slúžiť Nemcom i vtedy, keď by vlastne ani neboli chceli. No dialo sa to viac inštinktívne. Ale od konca 18. storočia deje sa už vedome, z akejsi zásady. Ako pred rokom 1848 Wesselényi deklamoval, že proti slovanskému „nebezpečenstvu“ jedinou zbraňou je spolok Maďarov a Nemcov, tak roku 1861 deputácii, ktorá slovenské memorandum niesla do Pešti pred snem, i umiernený barón Jozef Eötvös chcel pohroziť tým, že sa Maďari spoja s veľkým nemeckým národom. Tak písal Fraňo Pulszky a v úprimnosti duše roku 1881 tak vyložil maďarskú politiku Slovákovi Kabinovi hontiansky župan Maithényi.^[27] Maďarov akoby prirodzene ťahalo niečo na stranu Nemcov. Len nedávno maďarský publicista vyznal, že „Maďari popravde sú východnou pomocnou čatou Nemectva“.^[28] Jednako i túto stránku slovanskej otázky boli by už mali preštudovať, vykonať v tej istej veci revíziu svojej minulosti, aby ich politickí vodcovia mohli vedieť, či je to tak dobre. Čoby ako boli presvedčení o správnosti svojho politického germanofilstva, už boli povinní zistiť tú správnosť vedecky, vedeckým rozborom. Ale nič. Zostávajú len pri svojich heslách.

Napokon z týchto niekoľkých čŕt o maďarizme v 19. storočí vyplýva ešte niečo. Fraňo Deák, pre svoje dielo v šesťdesiatych rokoch nazvaný „mudrcom vlasti“, i v národnostnej otázke za spravodlivého považovaný, bol vlastne v značnej miere pôvodcom krívd konaných v mene maďarského národa v Uhorsku proti Slovanom. Heslá vychádzali od neho. Až prekvapuje, ako Deák podpaľoval. V 19. storočí on zopakoval slová temešskej petície z roku 1790 o ruskom nebezpečenstve pre Austriu i jej dynastiu; on vykladal, že žaloby Chorvátov a uhorských Slovanov sú nepravdivé a neúprimné, že si ich len vymýšľajú, aby sa nimi zakrývala nebezpečnosť slovanských snáh; dynastia vo svojom záujme že je povinná vykonať všetko, aby maďarský národ, ako ochranca celej monarchie, bol dvíhaný a zosilňovaný. I dnešná maďarská žurnalistika, toľko hrešiaca proti uhorským Slovanom i Rumunom, chodila teda do školy ku Deákovi.^[29] A my ani niektoré jeho liberálne osvedčenia v národnostnej otázke zo šesťdesiatych rokov nemôžeme považovať za iné ako za taktiku vyžadovanú okolnosťami.

Veď i v takzvanom národnostnom zákone všetko to, čo ho pre nás pozbavuje ceny, je dielom Deákovým, počnúc od jeho úvodu o „nerozdeliteľnom jednotnom maďarskom národe“ až po to zaklauzulovanie paragrafov, pri ktorom, hoc by i exekvovaný mal byť tento zákon, nám neposkytol by temer ničoho. A preto pre toto všetko otázka je, či Fraňovi Deákovi budúcnosť ponechá meno „mudrca vlasti“. Metternich povedal, že Uhorsko od roku 1790 strhnuté bolo revolučným prúdom. Revolúcia tá oslabla len za napoleonských vojen, potom prestala za Bacha, trvá do dnešného dňa a Deák za svojho života mal v nej hlavnú úlohu.

Maďarizmus od konca XVIII. storočia. Slovenské pohľady, 1909, s. 655 — 663