ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa hneď po 12. máji strhol v novinách veľký krik o výročnom zhromaždení Matice slovenskej a kričiaci nemo podávali stav veci, usiloval som sa v Nár. novinách (č. 58) povedať stručne, čo to bolo v našom zhromaždení. Ale mnou napísané už nestačilo pre širokú verejnosť. Nemeškal som hneď vtedy povedať, že príčinou všetkého bol Václav Vážný — i scénam v zhromaždení, i tomu, čo sa robilo potom v novinách. Pošlo všetko v osobnej veci Vážneho…

Ako Slováci vôbec, tak najmä ich reč z konca 18. storočia mala ťažké osudy. Viditeľné boli, tie ťažké osudy slovenskej reči, ešte i v tom, že Slovák Šafárik, veľký človek pre slovanskú vedu, bol rodákom z územia krajného nárečia gemerského, vystaveného inostranným vplyvom, a potom v nedobrých pomeroch politických pre neho doma nebolo chleba: žil najprv u Srbov v Novom Sade, potom v Prahe. Ešte pred Šafárikom pre slovenčinu zvláštnym človekom bol Anton Bernolák, ale — rodák tiež zo samého kraja Hornej Oravy, z územia až miešaného nárečia. Martin Hattala? Tiež povolaný rozšíriť známosti o slovenčine, bol synom tej Hornej Oravy ako Bernolák, a dostalo sa mu žiť od Slovenska odlúčene. Už na začiatku 17. storočia spisovnej reči českej veľkú službu vykonal Slovák Vavrinec Benedikti svojou gramatikou, a doma, na Slovensku, zle sme sa mali i z tejto stránky ešte i o 200 rokov. Dobrovský, patriarcha slovanskej jazykovedy, na základe toho, čo sa od Rybaja dozvedel o slovenskej reči, chystal sa prísť na Slovensko, ale nedostal sa k tomu. Reč naša ostávala neštudovanou, hoci pre slovanskú jazykovedu bola pozoruhodná už kvôli svojej zemepisnej polohe. Tým, že, zakorenená medzi Karpatmi a stredným Dunajom, na západe súvisí s češtinou, na severe sa hodne stýka s poľštinou, na východe s ruštinou a pred príchodom Maďarov k Tise a za Dunaj (ako nám dodnes ukazuje naše gemerské nárečie) stýkala sa so všetkými jazykmi juhoslovanskými.

V našom novom stave, v československom štáte, i v tejto veci ožili naše nádeje… N. van Wijk, slavista leidenskej univerzity, v Holandsku, i zďaleka našiel v slovenčine, ako vidno z jeho štúdií i v pražskej „Slávii“, pozoruhodné veci pre slovanskú filológiu a v krátkom čase zo svojich poslucháčov na univerzite dvoch povzbudil študovať slovenskú reč. A povzbudil ich náležite, lebo už máme od jedného z nich vzácnu štúdiu o slovenskom nárečí v Gemeri, historicky takom dôležitom,^[110] od druhého zaujímavú, z bystro vystihnutých záverov zloženú celú knižku.^[111]

Teda z ďalekého Holandska dve cenné vedecké práce o slovenčine a Slovákoch, a Václav Vážný, keď chcel ukázať, ako pracuje z poverenia Matice slovenskej, vydal štúdiu o — chorvátskom čakavskom nárečí,^[112] čiže o reči Chorvátov žijúcich v dvoch dedinách v slovenskom kraji, pod Devínom. Iste, tiež dobrá vec, ale po roku 1918 pri Matici slovenskej išlo by predovšetkým o slovenčinu, takými nedobrými osudmi stíhanú celé veky. Pri tej centrálnej zemepisnej polohe našej slovenčiny medzi slovanskými jazykmi jej študovanie nemôže byť ľahostajnou vecou pre slovanskú jazykovedu; ale Vážný politizuje. Čo v slovenčine neukazuje súvislosť s češtinou, to sa snaží nevynášať na svetlo.^[113]

V zaujímavej knižke Václava Flajšhansa „Náš jazyk mateřský“ (Praha, 1924) o staršej češtine možno čítať, že bola už na ceste, „na níž vidíme dnes kašubštinu, lužickou srbštinu nebo kdysi polabštinu: jen vnější zvuk je slovanský, duch nemecký; slovník prosákl cizotou až do dna; skladba má ústrojí víc nemecké než slovanské.“ (Str. 173.) Nejdem tu spomínať, ako súdi o dnešnej češtine Alexander Brückner,^[114] poľský literárny historik a filológ, poznáme mienku nebohého profesora J. Zubatého. Vo svojej rektorskej inauguračnej reči na pražskej univerzite roku 1919 Zubatý, pohnutý kazmi dnešnej českej reči, hovoril od začiatku do konca len o nich. Keby sme ani nevedeli, aké ponaučenie postavil pražský profesor a vynikajúci češtinár na konci tejto svojej reči,^[115] našou povinnosťou, a to i v záujme samej češtiny, bolo by chrániť slovenčinu v školách, v úradoch i v každodennom živote, aby sa na ňu nenalepil ten kaz z češtiny: a Václav Vážný i v pravopisnej komisii pri Matici slovenskej usiloval sa prenášať do slovenčiny z češtiny práve zväčša tie kazy. Dobré české slovo je dobré i pre slovenčinu, ale Vážný, ani čoby si bol postavil za zásadu, že najlepšie nás budú spájať nedobré slová, výrazy a frázy českej reči, nuž v slovníku k Pravidlám sa snažil umiestniť čím viacej českých germanizmov a rozličných novotvarov, ako: dobrozdanie (Gutachtung), okamih (Augeblick), predsieň, predskok, prenos, prestavba, rozpad (miesto: rozpadnutie), letecký,^[116] ovosný, potulky,^[117] brožúra,^[118] rozpoznať (m. rozoznať), zospoločnenie („zespolečnění“ v českých Pravidlách, 1921), spolupráca (Mitarbeit, miesto spoločná práca), neoblomný,^[119] prianie,^[120] zúčastniť sa niečoho (miesto: v niečom, na čom),^[121] členkyňa, vodkyňa (!, podľa: vodca), zradkyňa,^[122] príponou -ca (česky -ce) od buka do buka tvorených podstatných mien, ako žalobca,^[123] a množstvo podobných i horších vecí. Z nich po dlhých sporoch v komisii vylúčilo, zavrhlo sa všeličo, ale jednako ich v knižke hodne zostalo. Slovenská predložka oproti (str. 210) pánu Vážnemu je = proti.

Dionýz Štúr bol iste vynikajúcim geológom — veď ináč by ho vo Viedni neboli ustanovili za direktora ríšskeho Geologického ústavu. Jednako — ako je možné, že o Tatrách a od nich vpravo-vľavo o Karpatoch i dnes najviac geologických znalostí máme z jeho prác? Svojím úradom a štúdiami v cudzine viazaný Štúr v druhej polovici svojho života (od 70. rokov) už akosi nestihol podnikať študijné cesty do Tatier, a predsa i výška koľkých karpatských hôr známa je najviac podľa Štúrovho merania; nemeckí i maďarskí znalci, ktorí s ním súčasne (v 60. rokoch), pred ním i po ňom chodili po Karpatoch, menej dokázali. Ako je to? Treba nám len vedieť, že Dionýz Štúr bol ešte veľmi blízky tomu pokoleniu slovenských národovcov, ktorí sa na Tatry dívali s akousi posvätenosťou ako na „kolísku Slovanstva“. Nemeckí a maďarskí znalci v porovnaní s ním, s jeho zapálenou dušou, boli tu chladní, ľahostajní a ich výskumy podľa toho pomerne chatrné. Keď som vo februári toho roku v mene matičnej správy oznámil V. Vážnemu, že redakciu matičného Sborníka ideme dať do slovenských rúk, mohol som sa odvolať i na príklad Dionýza Štúra; ale — Vážný by ma nebol pochopil ani tak. Dôrazne som mu hovoril, že chcem vybaviť vec čo najtichším spôsobom, súkromným listom, a nepredložiť ani výboru (veď i jeho za redaktora ustanovila matičná správa!), aby zjavnejším spomínaním neskrsla z toho „česko-slovenská nezhoda.“ On dobre vedel, v akých okolnostiach sme ho pribrali k Matici. U nás, kde sa do roku 1918 už. temer nechodilo do škôl, nemohlo byť na výber školovaných, odborne vzdelaných ľudí, navyše V. Vážný žil v Martine, v našom okruhu. Z takého nášho položenia, rozumie sa, vyplývalo, že jeho úloha potrvá, kým zo škôl, v československom štáte už hojne navštevovaných, nepribudne slovenských pracovníkov. Z Martina Vážný odišiel, jeho intímnejšie spojenie s nami prestalo, dokonca sa dal do služby proti našim snahám, proti určeniu Matice slovenskej: a jednako teraz na všetky strany začal vypisovať listy, búriť proti Matici, robiť krik o nevďačnosti. Vec sa predstavovala ako ťažké slovenské previnenie proti Čechom. Búril proti Matici slovenskej a predstavoval sa ako obeť; V. Vážný, ktorý len Matici môže ďakovať, že sa dostal i do lona univerzity; a mal sa veru dobre aj ináč, ako poznať z knihy matičných účtov.^[124]

V búrke po matičnom zhromaždení veľa rečí bolo i o „mladých“, ktorých si Matica „nevážila“, hoci „bez nich jej vedecká práca bude nemožná“. Nuž, mladých do pravopisnej komisie pribral len v poslednom čase Vážný. Oni tam nič nerobili, ako člen komisie z nich nikto nemal v ruke ani pero, v slovníku niet slova, ku ktorému by oni boli čo len literu pridali alebo od neho odobrali. Oni len pri rozhodovaní, pri hlasovaní mali prikyvovať mienke Vážneho. I zo zhromaždenia v tom momente, keď účinok toho mal byť najväčší, spolu s Vážnym odišli.^[125]

Tak to bolo všetko. Všetko z osobnej veci Václava Vážneho. V slovenských i českých novinách po 12. máji nejakých päť týždňov trvala nepekne nastrojená búrka, v ktorej až hučalo, ako pozbavia Maticu slovenskú štátnej podpory a založia druhý slovenský ústav. Chvíľami sme sa mohli temer obávať, že na ulici české deti budú pred nami utekať.^[126] Rozpálený Vážný ešte i 21. júna rečnil nad hrobom Jána Damborského, člena pravopisnej komisie, aké zásluhy si nebohý získal „o našu národnú reč, aby sa ona jednotne ozývala od Šumavy až po Užhorod“. Pravda, tým i sám vydal nám svedectvo, že veru mali sme príčinu vystúpiť proti tomu.

Ešte slovo o 12. máji. Národnie noviny, 8. 7, 1932, č. 78