ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pokroky slovenskej veci vždy preto išli ťažko, že ľudí, ktorí by sa boli oddali jej službe, bývalo málo. Najmä niesť ju medzi pospolitý svet nemal kto. Keď na konci 18. storočia bernolákovci postavili sa klásť základy slovanského prebudenia, len sa to začalo, už Fándly písal pre ľud znamenité knižky. Bolo teda s čím ísť pred pospolitý svet, len vziať tú vec do ruky, na to bolo málo ľudí. Oni, bernolákovci, zriaďovali spolok na širokom základe, znamenite premyslený. Od roku 1791 sa však pomery v krajine zmenili v neprospech slovenskej veci a priťahovať ľudí, budiť nových pracovníkov — išlo ťažko.

Štúrovci, ktorí vystúpili asi o polstoročia neskôr, veru tiež nechceli stavať na piesku, nechceli byť generálmi bez vojska. Ich účinkovaním sa začal nový život. Čo sa v novinách i v knižkách písalo, to chytali sa hneď uvádzať do života: zakladali nedeľné školy, spolky miernosti, „sporivé jednoty“, ešte i spolky na obrábanie pustých, zanedbaných pozemkov po chotároch; ale účinky neboli primerané vynakladanej horlivosti a práci. Zas len málo ľudí! Čo by bolo bývalo pre pätnástich alebo dvadsiatich, s tým sa naťahoval jeden; na čo by aspoň v každej druhej dedine mal byť človek — nebol ani v každej desiatej… A také ohníky, roztrateno svietiace, ľahko je i zahášať!

Dobre opísaný život takých slovenských kňazov, ako bol v Gemeri Štefan Homola, v hornej Trenčianskej Pavel Valiašek, mohol by byť príkladom v širokom svete, príkladom toho, ako treba duchovenstvu účinkovať medzi ľudom. Homola, kde len zastal, ostala stopa po ňom. Bol kaplánom v Petrovci — nedlho, ale v dnešnom rozkvete tejto dolnozemskej slovenskej obce iste dali by sa zistiť semená ním porozsievané. V Gemeri Rybník, kde Homola potom ako farár do smrti pracoval, urobil obcou duchovne i materiálne pozdvihnutou, široko-ďaleko obdivovanou. Príklad Pavla Valiaška v Nesluší je ešte zvláštnejší. Z chudobnej hornotrenčianskej dediny horlivý kňaz urobil obec, zo života ktorej bolo by sa treba učiť. Svojich farníkov Valiašek tak vedel postaviť na nohy, tak zriadiť ich obec, že v chotári poodkupovala všetky lesy a polia zemských pánov, a tým sa stala na dlhé časy materiálne zabezpečenou. Prácu Jána Končeka, farára na Rejdovej, sme spomínali i vlani.

A Homola, Valiašek i Konček boli slovenskí národovci, robili všetko ako Slováci, pobádaní slovenským citom, ako ľahko po nich teda by bolo slovenskú vec niesť napred v tých obciach i krajoch; ale — málo ľudí.

Slováci radi čítajú a za nejakých posledných 15-20 rokov hodne sa rozšírilo i slovenské tlačené slovo, naše noviny i časopisy sa pekne začali ujímať — a slovenské povedomie jednako len ťažko sa prebúdza. Celé obce, celé široké kraje sú mŕtve, že vidieť to je až bolestné. Niet ľudí, ktorí by budili, organizovali; a niet ich preto, že školami i synovia slovenských materí odcudzujú sa slovenskej veci. Ako sa bude slovenský duch šíriť od dediny do dediny po všetkých slovenských krajoch, keď na farách a v školách sedia a účinkujú zväčša ľudia s nami necítiaci?!…

Bude koniec vojny, ktorá je pre nás už tri roky taká strašná. Mnohí, veľmi mnohí sa nám viac nevrátia, bude nás značne menej; mnohí prídu — na to je tiež strašné myslieť — surovým vojenským životom otupení: no prídu takí (a tých bude najviac!), od ktorých očakávame, že sa stanú buditeľmi našich dedín. Slovenské noviny v táboroch na bojiskách vyhľadávajú a s celou dušou čítajú i takí naši ľudia, ktorí o nich prv nevedeli. Ktorí sa prv pokladali len za Nitrancov, Šarišanov, Liptákov, Honťanov, na vojne už stali sa Slovákmi. Do redakcie zo všetkých bojísk temer denne dostávame listy, ktorých pisatelia sa k nám hlásia ako Slováci. „Už sa i nám otvorili oči!“ píše jeden, druhý súčasne z druhej strany Európy: „Budeme sa povzbudzovať, poučovať a budeme si vymáhať práva, ktoré nám patria ako Slovákom!… Do videnia, drahí Slováci!“

Duchovné účinky ťažkej vojny — my veríme — u nás bude poznať, keď sa nám vrátia naši drahí synovia a bratia slovenskí.

Tiež nádeja! Národnie noviny, 21. 6. 1917, č. 71