ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jozef Hanuš, profesor bratislavskej univerzity, vo svojej knihe („Národní museum a naše obrození“, 1922) vykladá o českej šľachte, že jej spoločnou prácou vznikli v Prahe Učená společnosť nauk, České museum a jeho časopisy, České divadlo, Vlastenecká hospodárská společnost, ústav polytechnický, spolok na povznesenie hudby v Čechách, hudobné konzervatórium i spolok vlasteneckých priateľov umenia. Skoro potom Jozef Pekař, profesor rakúskeho a českého dejepisu na pražskej univerzite, vo zvláštnom spise doložil k Hanušovým vývodom, že všetky cesty a možnosti na ďalší český národný zápas s centralistickou Viedňou sa pripravili najmä prácou a zásluhou českej šľachty. Áno — hovorí Pekař — možno vraj povedať, že bez toho, čo česká šľachta dokázala českej národnej veci ešte i v 60. rokoch, česká myšlienka za svetovej vojny by sa sotva bola odvážila do boja za českú samostatnosť mimo Rakúska.

Toto len tak mimochodom, aby z českého príkladu bolo vidno, že slovenské národné snahy, najmä kým ľud bol v poddanstve, nemohli mať úspech ani pri Jánoch Hollých, Jánoch Kollároch, štúrovcoch, hurbanovcoch, vajanskovcoch, hviezdoslavovcoch, keď sa raz maďarizmu pri dôslednej podpore z Viedne podarilo odviesť nám slovenské zemianstvo. Tu by som chcel ukázať, že sme rozptýlení, roztratení, roztrhaní, a v československom štáte by sa pýtalo zbierať, spájať Slovákov. Ak sme ozajstní Slováci a žiadame si, aby slovenský robotník neutekal ani do Ameriky, ani do Miškovca a Pešti, ale doma mohol si zabezpečiť život; sme povinní domáhať sa i toho, aby sa k svojmu rodu vrátili napr. i potomkovia tých Čákovcov, z ktorých Matúš na uhorský trón priviedol Václava, českého Přemyslovca; potomkovia starohradských Pongrácovcov, ktorých pradedo v 15. storočí zo Skalice i vojnu svojmu susedovi, cisárovi Fridrichovi III., slovenským listom vyhlásil; potomkovia Podmanínovcov, ktorí svojmu otcovi Rafaelovi v považskobystrickom chráme v 16. storočí slovenský pomník postavili; potomkovia Révayovcov, z ktorých strážca uhorskej koruny Peter na začiatku 17. storočia chválil slovenskú reč, že s ňou človek môže prejsť pol Európy a značnú časť Ázie; potomkovia Madáčovcov, z ktorých Ján ešte v 18. storočí skladal slovenské nábožné piesne, ale jeho vnuk Imrich stal sa už pýchou maďarskej literatúry; potomkovia Medňanských, z ktorých barón Alojz ešte v prvej tretine 19. storočia horlivo zapisoval na Považí slovenské povesti; potomkovia pravnianskych Prónayovcov, ktorých najvážnejší predstaviteľ, barón Alexander, bol srdečným ctiteľom Kollára a Šafárika pre ich slovenskú buditeľskú prácu. Alebo ešte pred 60-80 rokmi ako milo veršovali po slovensky Ján Čemický, Baltazár Pongrác, Barna Szentiványi — a ich potomstvo žeby nemalo byť naše? Nám patrí i potomstvo Benických, ktorých Ľudovít v rokoch 1848 — 1849 u Maďarov (pre svoju slovenskú krv!) nenachádzal dôveru ani vtedy, keď Slovákom najviac škodil. Áno — aby mi mená nevzali primnoho miesta — nám prináleží i potomstvo Kossútovcov, hoci ich Ľudovít bol fanatickým nepriateľom svojej krvi…

Výklady Dr. Rapanta by sa miestami až dobre čítali, keby čítajúci mohol pozabudnúť, že je to proti spisu, ktorý má za heslo takú pravdu, ako „krv neni voda“. A kto nezabudne, nemôže pochopiť, prečo tak brojiť proti nej, keď ju hlásajú v prospech Slovákov v československom štáte.

Pravda nášho príslovia o krvi v tejto veci nemôže sa ani len oslabiť, nie to podvrátiť teoretizovaním, že jednota, zvaná národmi, „nie je jednotou krvi, pôvodu, ale jednotou dejinného vývoja“. Základom najmä slovanských štátov bolo plemenné príbuzenstvo, teda krv, a o dejinnom vývoji u nich z tejto stránky mohla by byť reč len v ich neskoršom živote. Hlavná vec je štát, štátna organizácia, a štát národný, povolaný jednotiť Slovákov, je tu, máme ho. Slovenskí zemania sú od bývalého uhorského štátu, kde boli vystavení účinkom dejinného vývoja, odlúčení. Patria do nášho štátu, národného štátu, ich život sa bude tu utvárať, formovať. To znamená, že je odôvodnené odvolávať sa v našej brožúre na krv. Naproti tomu nejedna kritikova sentencia je taká, ani čoby bola namierená priamo proti mierovému kongresu z roku 1919 — tak vykladá súvislosť slovenského zemianstva s Maďarmi a ich štátom.

Alebo, klope nám kritik na čelo, z toho vraj, „že zemianstvo slovensky hovorilo a písalo, nijako nenasleduje, že i slovensky cítilo, že malo i slovenské národné povedomie“. Ale ktože bude hovoriť do druhej polovice 18. storočia vôbec o takomto národnom povedomí? Keď po slovensky hovorili, písali, slovenské verše skladali, z toho vyplýva, že to boli Slováci, a pri našej otázke o to ide!

O maďarskej reči, o „reči národa, ktorý krajinu zaujal mečom, v nej bývajúce národy si podmanil a nadobudol tým postavenia národa vládnuceho a panujúceho“, Dr. Rapant hovorí ako nejaký maďarský novinár do roku 1918. My tak vieme, že Maďari už prišli k strednému Dunaju hodne dotknutí slovanským vplyvom; ich reč, ktorá sa tu ďalej tvorila, ukazuje, že by sa pravdepodobne i boli poslovančili, keby najprv pražský Vojtech nebol ich pripojil k západnej cirkvi a potom keby za nimi z východu neboli ešte prichádzali plemenne im blízki Pečenehovia, Kumáni, Polovci. Ešte i tak boli tu veľmi vystavení vplyvu susedných slovanských štátov, českého, poľského, chorvátskeho. Z kráľov arpádovského rodu (okrem Petra, nástupcu sv. Štefana) jeden mal matku slovanskú kňažnú, druhý ženu. Na začiatku 14. storočia po vymretí tejto dynastie Matúšovi Trenčianskemu sa český Václav na tróne nevydaril, prišli Anžuánci a hodne zastavili slavizáciu Uhorska. Ale nastúpil Žigmund, syn Karla IV., v Čechách nazývaného „otcom národa“, i ostal na tróne bezmála 50 rokov, a prišiel i poľský Vladislav I. V druhej polovici 15. storočia, otvoreného Žigmundom, dostal sa na trón Matej, syn Huňada srbsko-rumunského pôvodu, a literárna história maďarská sa žaluje, že za jeho panovania z kráľovskej kancelárie nevyšla ani jediná maďarská listina. (Ale československých ich bolo dosť.) Áno, a po Matejovi prišli poľsko-českí Jagelovci, Vladisláv II. a Ľudovít II. Taká bola maďarskosť Uhorska! Maďarský duch tu zavládol až od začiatku 17. storočia, keď pod tureckou ochranou (v Budíne temer 150 rokov sídlil turecký paša) v Sedmohradsku zmocneli Bočkajovci, Betlenovci, Rákóciovci.

Proti tomu, čo náš kritik v promaďarskom štýle ešte ďalej hovorí o „potomkoch podmaniteľov“ a „potomkoch podmanených“, stačí uviesť slová Pavla Hunfalvyho z jeho „Etnografie Uhorska“: „V uhorskom politickom práve vyvinul sa veľký rozdiel medzi zemanom a nezemanom, ale politický rozdiel medzi Maďarom a Nemaďarom nevznikol ani najmenší. Privilégiá zemanove boli až prílišné: lenže zemanom bol nielen Maďar, ale Slovák, Nemec, Rumun, to známená každej národnosti. Tak i sedliakom, ktorý sám znášal štátne ťarchy a zo štátnych výhod bol vylúčený, tou „misera contribuens plebs“, bol Maďar, Nemec, Slovan, Rumun, to znamená každej národnosti.“

Akcia Livia Odescalchiho II. Národnie noviny, 12. 1. 1926, č. 8