ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slováci žijú v málo úrodných krajoch. Okrem údolia rieky Moravy a k nemu priliehajúcich oblastí, okrem dolného Považia a celého údolia Nitry, toho ozajstného raja celého Uhorska, a na východe azda okrem zemplínskych rovín temer nemáme rozsiahlejšieho priestranstva, na ktorom by roľník mohol mať ľahší život. Už v Novohrade, len čo prestanú vrchy, od polnočnej strany na juh obrátené, prestávajú i súvislé slovenské sídla — potom už viac-menej len roztrateno idú slovenské obce. A v Gemeri, ako sa doliny Rimavy a Šajavy rozprestrú naširšie, Slovákov už ani niet. Keď prišli Maďari, oni, ako koniarsky národ, nahor sa neťahali, i mali dosť miesta rozkladať sa po dunajsko-potiských rovinách; za nimi poprichádzali Kumáni-Polovci, vo väčšom počte najmä v 13. storočí, a tí boli osadení v oblúku od Matry až po Nitru, a tým Slováci ostali akísi zatvorení do hornatých krajov. Tu zem sama nevyživí. Tu pri poľnohospodárstve treba sa ešte i na iný spôsob starať o chlieb.

U Slovákov sa aj vyvinul zmysel, ktorý ich uspôsobuje na priemyselný život. Ako sme už viac ráz spomenuli v Národných novinách, pre túto našu vlastnosť nás Čaplovič vo svojej knihe Gemälde von Ungern (1829) nazval Angličanmi medzi národmi Uhorska. Slovák oddáva sa vraj najrozmanitejším zárobkom: orie svoju zem, dochováva dobytok, kupčí, robí remeslo, je baníkom, vozí po suchu i na vode, je poľovníkom, vtáčnikom, usilovne sa učí atď., atď. Čo sú Angličania vo všeobecnosti v Európe, to sú vraj Slováci v Uhorsku.

Zišlo by sa dôkladne opísať domáci priemysel u Slovákov. Čo aký slovenský kraj vezmete, takmer každý náš dedinčan vo svojom dome niečo dorába. Plátna, pradeného a tkaného z ľanu i konopí, bolo pre domácu potrebu a zvyšovalo i na predaj; z vlny oviec zhotovilo sa tiež aspoň toľko súkna, koľko bolo treba v dome pre mužských na odev. Na mnohých stranách roľníci sami si robia temer všetko hospodárske náradie: vozy, sane, pluhy, brány, jarma, koše, putne, vedrá a všemožné drobnosti z dreva. Tesárom v mnohých krajoch si je Slovák sám. Roku 1887, keď sa v Turčianskom Sv. Martine pripravovala výstavka slovenských krojov a ich výšiviek, ako sme len obdivovali Oravcov, ktorí podľa nákresu Blažka Bullu stavali pavilón v krásnom, originálnom štýle oravských drevených stavieb! Náš dedinčan si sám robí pre dom stoly, lavice, stoličky, neraz ešte i dvere a obloky. S halenovým súknom na odev nejdú von z dediny: majú doma majstrov, ktorí spravia pre chlapa všetok odev. Okrem toho sa v každom kraji dorába niečo špeciálne, podľa toho, aké majú suroviny. Oravci napr. dorábajú nielen hotové brúsy, ale i kameň na dlážku a na pece (bahríky). Kým bolo menej železníc, Slovákov s dreveným riadom ste vídali na rínkoch miest — azda okrem Zadunajska — po celom Uhorsku. Z dreva pritom náš ľud tvorí veci, ktoré môžu byť nazvané umeleckými. Zbierka črpákov v našom Múzeu v Martine je slovenská špecialita zvláštnej umeleckej ceny. Túto zbierku a s ňou umiestnené lyžice, praslice a rozmanité vyrezávané drobné drevené figúry obdivujú vzdelaní a vo svete rozhľadení cudzí ľudia. Sládkovičov verš:

je viac, než pekné slovo… Z čipkárstva ako domáceho priemyslu sa vo Zvolenskej stolici vyvinul hotový obchod a výšivky slovenských žien v značnej časti našich krajov tiež začínajú byť zvláštnym obchodným článkom. (Naša „Lipa“ v Turčianskom Sv. Martine je spolok, hoden chvály poetov!) Plátenníctvo hornej Oravy, ktoré aspoň dvesto rokov bolo pre tento chudobný kraj prameňom zisku — a za našich čias upadlo bez viny bodrých Oravcov — rozvinulo sa niekedy tiež z domáceho priemyslu, z ľanu pestovaného na tých úzkych roličkách a spôsobnými rukami umných žien pradeného a tkaného.

U nás v každom kraji všetko až volá, čoho tu treba, aby sa ľud nemusel tratiť po svete a mohol doma vyžiť.

Naše kraje III. Národnie noviny, 24. apríla 1917, č. 47