ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po vyhnaní Turkov z Uhorska bolo na Dolnej zemi začiatkom 18. storočia málo obyvateľstva. Nasledovalo kolonizovanie, osádzanie ľudí z iných strán na prázdne priestranstvá od Peštianskej stolice dolu až po Dunaj a Sávu.

V tých časoch vzmohli sa na Dolnej zemi Srbi; aj Nemcov tam viedenská vláda s veľkou horlivosťou osádzala. „Osadníci srbskí a nemeckí,“ hovorí maďarský historik, „nehľadali tu novú vlasť, oni v záujme svojich starých národných cieľov mali pretvoriť túto zem.“

Ale zjavili sa i Slováci. „Po vyhnatí Turkov (prepisujeme doslovne z knihy profesora Marczaliho^[32] začalo sa aj iné prisťahovanie, inej povahy, ktoré tiež zaopatruje Dolnú zem obyvateľstvom, ale výlučne pre vzdelávanie zeme, nie kvôli politickej tendencii. Slovákov na Dolnú zem osádzali zemskí páni. Majetky mali neobývané, chceli ich urobiť výnosnými, podkarpatské usilovné, nenáročné a poslušné obyvateľstvo ponúkalo sa im teda ako najpríhodnejší ľud.

O maďarskom poddanom hovorili, že je ,hašterivý spoločník‘, Nemcov prevážať bolo pridrahé… Neraz Slováci nemenili pri tom ani pána, len bydlisko. Luteránski páni a z katolíkov tolerantnejší osádzali luteránskych Slovákov; na majetkoch cirkevných i nábožensky horlivých magnátov nachádzame katolíkov.

Z luteránskych slovenských osád sú najvážnejšie v Békešskej stolici. Rodina baróna Harruckera tu hrá asi takú úlohu ako v Marylande (v Severnej Amerike) lord Baltimore alebo v Pennsylvánii Viliam Penn; prijme ľudí každého národa a každej viery, ale osádza ich na osobitné miesta. Čaba, založená roku 1715, je hlavnou kolóniou — ako nejaký slovenský Boston. Už roku 1722 vypustila roj a spolu s Asodčanmi zaľudnila Sarvaš. V Poľskom Byrinčeku tiež vtedy osadil sa nový ľud. Už i z tohto vidno, že sa obyvateľstvo množilo a jeho blahobyt v neobyčajnej miere rástol. ,Požehnaná zem‘ — hovorilo sa — ,ktorá sa barónovi Herokovi dostala! Čože jeho poddaným! Ani nevedia, čo je poddanstvo, čo je bieda!‘ Závideli im najmä benefíciá a výmenu regálov.

Békešskí Slováci založili i Nireďházu (1754), ktorej staré hajdúske privilégiá prestali platiť po 67. článku zákona z roku 1638. Okrem Čaby a Sarvaša neskôr sem poslala obyvateľov i materská zem, teda severné kraje. Slováci sa do stolíc Satmárskej, Aradskej, Čanádskej rozšírili zo stredísk békešských.

Charakteristické je, že celý habitus zátiských slovenských obcí sa prispôsoboval maďarským veľkým obciam. Hore medzi vrchmi ani najväčšie slobodné kráľovské mesto nemalo toľko obyvateľstva ako tu niektoré dediny. A slovenský ľud, navyknutý ináč na bydliská s nepočetným obyvateľstvom, tu teraz i v tom začal sa pretekať s Maďarmi. Tak vplýva rovnaký útvar zeme a rovnaký spôsob obrábania na osud miest a dedín.

Druhá hlavná vetva slovenských osád sa rozprestrela do krajov medzi Dunajom a Tisou. Na mnohých miestach sa tu severní Slovania stretnú so Slovanmi južnými. Počnúc od Asodu po Malý Körös, založený roku 1715, a Kecel, ktorý je osadou z roku 1734, v celej Peštianskej stolici, okrem veľkých gazdovských miest, Slováci tvoria najväčšiu časť obyvateľstva. S Nemcami, ktorí sa tiež ta hrnú, sa Slováci neveľmi znesú, omnoho lepšie s Maďarmi. Rozídu sa i v Báčskej stolici. V Selenči, v Novom Sade, v Kerňaji, v Kule, v Doroslove oni boli značnou časťou obyvateľstva. V tomto kraji, kde najväčšie majetky patrili kaločskému arcibiskupovi, je už mnoho i katolíckych osád. A zakladali tu osady nielen zemskí páni. Pracovití synovia neúrodného Horného Uhorska i sami chodili na Dolnú zem, tu konali značnú časť poľnej roboty a pritom niekoľkí z nich sa nastálo osádzali na bohatej zemi. Z Gemera a z polnočných (severných) častí Novohradskej stolice prišlo veľa slovenských vysťahovalcov.

Z maďarského stanoviska slovenské kolonizovanie Dolnej zeme bolo jednou z najšťastnejších vecí. Slováci stáli všade v ceste šíreniu Nemcov a Srbov, ale nikde nehatili, naopak, ako teraz vidíme, pripravili šírenie sa Maďarov. Oni len k Maďarom sa klonia. Ešte aj ich veľká náchylnosť sťahovať sa, ktorú im vytýkali, bola skôr výhodná než škodlivá: oni zachránili veľké priestranstvá pred povodňou srbskej kolonizácie.

Menší význam má slovenská kolonizácia za Dunajom…“

Toľko Marczali.^[33] Veci ním pospomínané veru budia myšlienky. Príležitostne k nim urobíme svoje poznámky.

Slováci na Dolnej zemi. Národnie noviny, 10. 10. 1914, č. 119