ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Písal som predošle podľa brnenských „Lidových“ a bratislavská reč Dr. Šrobára v úplnosti vyšla o deň neskôr v „Sl. denníku“. Opravujem teda svoju mienku: Liptáci v auguste 1917 boli v Martine.

Boli. Ale tú cestu si veru mohli ušetriť. Nebezpečenstva, že z Martina v takej veci pôjde niekto do Pešti, tu nebolo. Totiž — ako vyrozumievam z úplného textu bratislavskej reči — navrhovateľom, aby Slováci išli vyjaviť vláde svoju lojálnosť, bol nebohý Janko Mudroň. No v Martine to nikto nemohol brať vážne. Nebohý bol, ako sa vraví, dobrý človek, ale — zlý muzikant. V Martine ani za života svojho znamenitého otca, ani neskôr nemával účasť na takýchto veciach; členom výkonného výboru, o ktorom hovoril bratislavský rečník, výkonného výboru národnej strany, nebol nikdy. Za svetovej vojny, áno, politizoval — na večerných posedeniach, pri pohárikoch, s kapitánom martinskej pohraničnej stráže, Berzeviczym. Bratislavský rečník široko rozprával, že v mene Slovákov asi 80 osôb malo ísť do Pešti vyjaviť vláde lojálnosť, a za to by sa vraj bolo mohlo dostať jedno županstvo, nejaká stredná škola a niektoré rečové ústupky. V štvrtom roku svetovej vojny, v auguste 1917! Keď nebolo možné nevidieť, že všeličo sa veľmi poprevracia v Európe, vtedy Slovákov chcieť uspokojiť, slovanskú otázku vybaviť povolením jedného župana a nejakej strednej školy! Príliš nevážne čosi! Ktože by pre takú reč bol i len krok urobil?! Ak sa Ružomberčania dali naplašiť, po desiatich rokoch to škoda bolo spomínať.

Pravda, v bratislavskej reči sa vykladalo, že v Turčianskom Sv. Martine okrem Berzeviczyho sídlil i komisár troch stolíc Kürthi a „niektorí členovia výkonného výboru, bývajúci v Martine, stáli pod vplyvom týchto dvoch pánov“. Kürthi v Martine ani nesídlil a Martinčania, postavení v neprestajnom ohni, takým vplyvom nebývali prístupní. Na začiatku roku 1848 — ako možno čítať v poslednej knižke bratislavskej „Bratislavy“ — Samuel Jurkovič, tesť Jozefa M. Hurbana, celý šťastný písal Danielovi Slobodovi, svojmu druhému zaťovi, že na sneme v Prešporku sa Kossuth pýtal Ľudovíta Štúra: „Čo chcete, Slováci, od nás?“ a Štúr mu vraj hrdo odpovedal: „Nič!“ Pred vojnou i za vojny v Martine mreli najlepší ľudia, ale zástavu pevne držať v takom Štúrovom duchu zato mal kto. (Berzeviczy pre svoju „akciu“ získal v celom Turci len kláštorského Pazúrika.) Vojnu ešte len pripravovali, a v Martine už chodil z Pešti agent provokatér Duliškoviš, kúpený podkarpatský Rus. Boli by nás chceli kompromitovať. Hneď na začiatku vojny sme asi piati mali byť internovaní.^[103] A potom — ako sa tu žilo! Mne zavesili tlačový proces pre vydanie slovenských národných piesní (Veniec, 1915), ktoré i knižne v tej istej forme predtým už tri razy boli tlačené a súd ich nestíhal. Podľa výroku prvého fóra (aby sa nemohlo spievať „Hej, Slováci!“, „Nad Tatrou sa blýska“ a i.) celý nový náklad knižočky (2.000 ex.) už bol spálený, a mňa ešte nevypustili z obžaloby. V procese pre „Krátku históriu Slovákov“, keď sa v rukopise knižky našlo a zistilo i moje písmo, obžalovali s autorom J. Bottom i mňa, a žaloba proti mne ostala i vtedy, keď pri všeobecnej amnestii Botto bol oslobodený. V Rakúsku za vojny boli procesy, napr. proti Kramářovcom, v ktorých výrok znel „šibenica“, ale v Čechách sa vcelku žilo bezpečnejšie než u nás, než v našom exponovanom Martine. Keď v Pešti „Slovenský denník“ prestal vychádzať, jeho redaktori sa utiahli v Prahe, tam im bolo bezpečnejšie. No a v Martine — o koľko bolo to pre Slovákov horšie než v Pešti!

Bratislavský rečník sa chválil, ako išiel po mikulášskej rezolúcii i do Prahy, ale tam neostal — vrátil sa domov; lenže medzi nami je dosť takých, ktorí vedia, že od mikulášskeho vystúpenia až do konca vojny držal vlastne nad ním ruku teraz zľahčovaný „Martinčan“ Matúš Dula. Martin mal všetky možnosti ustrojiť akt, ktorým by sa Slováci celonárodne boli ozvali v zmysle Wilsonových bodov. Ale jedni nechceli vystaviť účastníkov takej deklarácie stíhaniu, trestaniu, druhí sme zas neverili, keď Rusko bolo už von z vojny, vo víťazstvo Dohody. Niečo parciálneho, ako bolo vystúpenie mikulášskych robotníkov, sa mohlo riskovať, ale produkovať všenárodný akt, v mene všetkých Slovákov, keď sa o amerických tankoch ešte nevedelo, kto sa tu mohol odvážiť?! Spojenie Slovákov a Čechov, ustrojenie československého štátu bolo možné len po vyvrátení Rakúsko-Uhorska: a kým v to vyvrátenie neveríš, bolo by politické proklamovať také spojenie?!

Ale toto všetko pre prítomnosť a budúcnosť už nemá váhy — chcel som sa o ňom zmieniť len mimochodom. U bratislavského rečníka, okrem vecných nesprávností,^[104] pri spomínaní slovenských záujmov až zarážala chladnosť, studenosť. Miestami hovoril, akoby mu to, čo je slovenské, bolo až odporné. Na Slovensku sú vraj teraz „politické akcie, pri ktorých vedie sa boj o gramatiku a písmená, nám musí ísť predovšetkým o ducha, o jednotu ideí, o jednotu snáh. To je podmienkou nášho živobytia a kto dnes bojuje slovenskou mluvnicou a písmenami proti našej štátnej jednote (!!), je iste nepriateľom slovenského národa…“

V zlých pomeroch celé veky zanedbávala sa slovenčina, tá reč, ktorej pestovanie vyžadovalo by sa (už pre jej zemepisnú polohu) i v záujme slovanskej jazykovedy. Teraz, v československom štáte, sme ešte tiež neprišli ďalej, len kde-tu sa urobí poznámka, ako písať dobre po slovensky jedno alebo druhé slovo: a z toho takéto hromženie, takéto okrikovanie statočných slovenských ľudí za necelé dva týždne už v druhej bratislavskej reči!

Slovenčina od konca 18. storočia mala príkry boj s maďarizmom, a tu sa v súvislosti s ňou volá: „Hungarizmus, hungarizmus!“ Teda v bratislavských rečiach. V rečiach — Slovákov.

Ľud slovenský nevie, ani nevedel o nijakom hungarizme, pokolenie teraz vychádzajúce zo škôl, prirodzene, tiež nevie. Od druhej tretiny 19. storočia, keď pri viedenskej protislovanskej politike Maďarom ľahko bolo stotožňovať sa so štátom, hungarizmu a s ním maďarizmu sa poddávalo slovenské zemianstvo z obavy, aby neprišlo o svoje privilégiá; ale dnes je všetko iné. Maďarská vec sa svetovou vojnou vyriešila náležite. V našom novom štáte i na juhovýchodnej hranici sa maďarský ľud prispôsobuje pomerom. Opatrnosť, obozretnosť v novom štáte je iste potrebná, ale tu plašiť hungarizmom nemôže byť vážna, statočná vec. U nás sú iné veci vážne.

Teraz ide vraj o ideu československú, nie o slovenskú gramatiku a literu; od slovenského národovca sa vyžaduje, aby stál za touto ideou! Tak poúčal bratislavský rečník. A my proti takej tupej náuke neprestaneme opakovať, že u nás prvé je byť dobrým Slovákom. Československý štát nemôže mať lepších občanov než ozajstných Slovákov! Pri nich bude tu i jednota ducha a snáh. Čechoslovakizmus krivo pochopený a podľa bratislavských rečníkov praktikovaný stal by sa pre Slovákov tým, čím bol pre nich hungarizmus.^[105]

Niekoľko poznámok II. Národnie noviny, 3. 5. 1928, č. 52