ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V bratislavskom Národnom denníku č. 247 sa ma jeho redaktor pán Smida pýta, čo poviem na to, že na nedeľnom zhromaždení ľudovej strany v Bratislave jeden z rečníkov urazil pamiatku Kollára, Šafárika i Hurbana, a tam prítomní Hlinka, Tuka, Macháček a iní ani slovom neokríkli rečníka. Nedávno ma vraj chorého v bratislavskej nemocnici navštívili Tuka a Macháček a písali o mne ako o svojom človeku. Rečník, ktorý sa na zhromaždení tak zachoval, je poslucháčom filozofickej fakulty v Bratislave. Či dovolím, aby Tuka a Macháček i ďalej písali o mne, že podporujem ich politický smer, ktorý takéto ovocie nesie? Pán redaktor Smida mal vraj podiel na mojej — afére — s univerzitou, preto si dovoľuje položiť mi túto otázku. Odpoviem mu úprimne.

V Bratislave som nebol a z novín ťažko vyrozumieť, čo vlastne povedal na demonštratívnom zhromaždení Andrej Germuška. Mojím poslucháčom na univerzite Germuška ešte nebol, v Bratislave je teraz len druhý rok, ale už ho poznám ako temperamentného mladého človeka a horlivého Slováka. Predstavujem si, že mal na mysli veci stvárané proti slovenskej samobytnosti i proti samej slovenčine, a unesený svojím temperamentom ublížil Kollárovi, Šafárikovi a Hurbanovi. Kollárovi preto, že v 40. rokoch viedol akciu proti spisovnej slovenčine, Šafárikovi azda, že sa nezastal slovenčiny, a Hurbanovi, že hoci v ťažkej chvíli — po údere z r. 1875 slovenskej národnej veci zrušením slovenských gymnázií i Matice slovenskej — chcel odstúpiť od slovenčiny. Mladého rečníka by som za to sotva bol pochválil, ale som pripravený obhajovať, brániť ho. Veď je mnoho toho, čo nemôže nerozčuľovať našu mládež, precítenú k rodoláske. Za čo vy, bratislavskí páni, odsudzujete túto mládež, to je u nej zakaždým reakcia podpálená konaním vašim a vašich blízkych. Alebo vy, rozumiem tu veľmi mnohých z Bratislavy, ktorí karhávate univerzitnú mládež, že sa pri demonštráciách pridáva k Hlinkovi, či ste vy inscenovali nejaký slovenský akt, ktorým by táto zápalistá mládež mohla byť zachvátená? Či ste sa vy snažili dať niečím smer jej cíteniu a mysleniu? Vôbec, či ste sa dali v niečom do styku so študentstvom, či ste preň urobili niečo? Na druhej strane sa ja v našom štáte československom Germuškovcov nebojím. Oni, títo naši mladí, áno, sú Slováci! Za päť semestrov u tejto mládeže ja som nabral také skúsenosti. Tieto skúsenosti mi budú aj osladzovať zvyšok môjho života. Z Germuškovcov budú po čase najhorlivejší ctitelia Kollára, Šafárika, Hurbana a iste najpevnejšie stĺpy československého štátu. Pri ozajstnom slovenskom cite u našej mládeže všetko ostatné, čo je želateľné, príde samo od seba.

A potvrdzujem, že páni Tuka, Macháček a Sivák boli ma chorého navštíviť. Ani nemám nič proti tomu, keď statoční Slováci, hoci by som nie vo všetkom schvaľoval takt ich politiky, povedia o mne, že som im blízky. Pre slovo „oktobrista“, povedané v mojej prítomnosti, by som bol hotový udrieť po ústach i vlastného brata. Veď keď menom „oktobrista“ potupujeme slovenských ľudí a o Dr. Tukovi vykrikujeme, že odkedy je Slovákom — to je toľko, ako chcieť, aby sme len tí ostali Slovákmi, ktorí sme boli do roku 1918! Nič nemôže byť protislovenskejšie! Grünvald napísal vo svojom „Felvidéku“ už roku 1878, že v Hornom Uhorsku stredné školy sú ani stroje, do ktorých na jednom konci vsádzajú slovenských chlapcov, aby na druhom konci vyšli z nich, z tých strojov, už ako hotoví Maďari. Tak to išlo bezmála 60 rokov. Slovenskému národu mohli sa zachovať v týchto školách len takí synovia slovenských materí, ktorí náhodou zachytili niekde slovenskú iskru alebo ktorí vyšli z tých niekoľkých národných domov šíreho Slovenska. Pre tisíce a tisíce Slovákov dnes nemôže byť zahanbením, že do konca svetovej vojny boli od nás odvrátení. Preto za V. Tuku, tak neslovenský napádaného u nás, by som bol hotový i biť sa. I verím o ňom, že bude svojmu rodu konať platné služby.

Aféry s univerzitou som nemal. V univerzitnej službe u nás 70-ročných penzionujú. Zákon je zákon, stálo i v akte pána prezidenta, ktorým ma dávali do penzie. Vyznamenávaný som si mohol odniesť z univerzity len samé milé pamiatky: 70-ročného ma na návrh fakulty vymenovali ešte za čestného profesora. Aféru potom, takto rok, mal som z vedeckej polemiky osobnú, s profesorom filozofickej fakulty. Ak pán redaktor Smida vtedy stál pri mne, ubezpečujem ho, že mojou snahou i naďalej bude neutiahnuť sa zo služby národnej veci slovenskej.

Osvedčenie. Slovák, 11. 12. 1925, č. 280