Za slovenský život

Okolo roku 1903 v článku viedenskej „Neue fr. Presse“ sme čítali o Štefanovi Tiszovi, že ho otec dal učiť na univerzite i v Berlíne, a on jednako vo všetkom ostal taký, akoby sa z Hortobáďskej pusty díval na svet. Spisovateľ iste dobre poznal grófa Štefana Tiszu, a nám táto charakteristika prišla na um i teraz, pred dvoma týždňami, keď Tisza, už ako prepustený ministerský predseda, rečniac v klube svojej strany povedal, že „maďarský národ nemá príčiny oľutovať veľkodušnú politiku, ktorej sa tisíc rokov pridŕžal voči národnostiam“.

Tisza sa určitejšie nevyslovil, ale my vieme dávno, čo oni — on a jemu rovní — rozumejú pod tou veľkodušnou politikou. Veľkodušnosť Maďarov voči nám ostatným v krajine bola v tom — tak sa nám to hovorieva — že nás za tisíc rokov nepomaďarčili.

To je veru, akoby sa z Hortobáďu díval na svet!

Kedyže mohli pomaďarčiť povedzme nás Slovákov? — spytujeme sa grófa Štefana Tiszu a odpovieme mu v pár bodoch výrokmi nie Šafárika, nie Palackého, ani Sasinka, ale slovami maďarských historikov.

Keď na konci 9. storočia Arpád priviedol svojich k Tise a strednému Dunaju, vtedy nás pomaďarčiť nemohli. V Atelkuze, odkiaľ prišli, Maďari žili v samých bojoch so susedmi. Seriózny a ostroumný historik, profesor Fraňo Salamon učil, že sem prišli na úteku pred Pečenehmi „bez rodín… so slovanskými ženami, slovanskými materami“.^[38] Doslova tak to nemohlo byť. Proti Salamonovi Pauler hovorí, že v takom prípade, keďže na roviny Tisy a stredného Dunaja prišli medzi Slovanov, boli by sa Maďari poslovenčili v prvom alebo v druhom pokolení.^[39] Ale po prvých sto rokoch, ktoré tu prežili, i Pauler vykladá o nich: „Keby niekto z maďarskej reči vedel len toľko, že hlava krajiny volá sa király,^[40] najvyššia krajinská hodnosť nándor, hlavnejší páni sú vajda, tárnok, pohárnok, asztalnok, ispán, okres krajiny je megye, väčšia časť členov kráľovskej rodiny, nemajúca ešte kresťanských mien, volá sa Béla, László: istotne musel by pokladať Maďarov za nejaké slovanské plemeno.“^[41]

Nuž, takíto nás nemohli pomaďarčiť. Oni sami boli blízko k tomu, že sa poslovenčia.

Ale poprichádzali za nimi z východu Pečenehovia, Kumáni, Polovci, a v nich Maďari dostali posilu proti účinkom Slovanstva. Jednako ešte i v 13. a 14. storočí slovanských slov v maďarskej reči bolo oveľa viac než už za našej pamäti, a slová mali od dnešného pôvodnejšie znenie, napr. potok, golumb, miloszt atď.^[42]

Iste, nemohli nás pomaďarčiť ani vtedy, keď takýmto jazykom hovorili. Uznal by to i gróf Štefan Tisza.

Hneď na začiatku 14. storočia vymrel panujúci rod Arpádovcov, na tróne nasledovali králi z rozličných domov. Uhorsko bolo veľké a mocné za panovania Ľudovíta Veľkého (1342 — 1382) a Mateja Korvína (1458 — 1490). Ale mohli nás vtedy pomaďarčiť? Ľudovít bol po otcovi Talian, po materi Poliak a pripojil ku krajine na severe poľské i ruské zeme, na juhu juhoslovanské. Slovanov tu teda bolo ešte viac. A akého ducha bolo z tejto stránky panovanie Mateja Korvína poznať i z toho, že za neho z kráľovskej kancelárie nevyšla ani jediná maďarská listina. Ale slovenské sa vydávali — zachovalo sa ich dosť.^[43]

Po Matejovi prišli na trón Jagelovci. Prvého z nich maďarská história nazvala „Dobzse László“ — preto, že nás v tieto časy mohli pomaďarčiť?

No a roku 1526, po druhom Jagelovcovi, nasledovalo panovanie Habsburgovcov a turecká pohroma, ktorá potom trvala 150 rokov. Tretina krajiny bola pod Turkom: kde nezasahovala turecká moc, tam boli samé vnútorné vojny, povstania, náboženské boje. Vtedy by nás boli mohli pomaďarčiť?

Maďari narástli v 18. storočí a za panovania Franc-Jozefa v 19. storočí. I nedávno sme vykladali v Národných novinách, ako odchádzalo slovenské obyvateľstvo od 18. storočia zhora na Dolnú zem a tam sa vtápalo do maďarského národa. Historik upozorňujúci na číselný a politický vzrast Maďarov v tomto čase, menovite za Márie Terézie, poznamenáva: „Môžu byť takí, ktorých hrdému povedomiu je azda milšia doba Ľudovíta alebo Mateja, ale vtedy o politickej prevahe Maďarov nemohlo byť ani len reči.“^[44]

A v 18. storočí, pri stavovskej ústave a panovaní latinčiny, či bola možnosť pomaďarčiť? Národa v dnešnom zmysle vtedy nebolo, boli len stavy, zemianstvo.^[45] A zemanmi boli tak Slováci, ako aj Maďari.^[46]

Kto v tých časoch mohol maďarčiť, koho?

Ale potom v 19. storočí, keď v 18. narástli a zmocneli, temer ani nemali inej snahy, len maďarčiť. To je obšírna história. Ide najmä od 30. rokov, v jednom období až po národnostný zákon, z ktorého neuviedli do života ani paragraf, v druhom až po Apponyiho školský zákon z roku 1907, a za našich dní až po pád Tiszovho ministerstva, spôsobený tým, že sa z úmyslov namierených proti nám skúšalo protiviť sa kráľovej vôli a neuviesť všeobecné volebné právo.

Tiszova pravda. Národnie noviny, 12. 6. 1917, č. 67