Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Jozef Škultéty:
Za slovenský život
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Patrícia Šimonovičová, Tibor Várnagy, Henrieta Lorincová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 12 | čitateľov |
Okolo roku 1903 v článku viedenskej „Neue fr. Presse“ sme čítali o Štefanovi Tiszovi, že ho otec dal učiť na univerzite i v Berlíne, a on jednako vo všetkom ostal taký, akoby sa z Hortobáďskej pusty díval na svet. Spisovateľ iste dobre poznal grófa Štefana Tiszu, a nám táto charakteristika prišla na um i teraz, pred dvoma týždňami, keď Tisza, už ako prepustený ministerský predseda, rečniac v klube svojej strany povedal, že „maďarský národ nemá príčiny oľutovať veľkodušnú politiku, ktorej sa tisíc rokov pridŕžal voči národnostiam“.
Tisza sa určitejšie nevyslovil, ale my vieme dávno, čo oni — on a jemu rovní — rozumejú pod tou veľkodušnou politikou. Veľkodušnosť Maďarov voči nám ostatným v krajine bola v tom — tak sa nám to hovorieva — že nás za tisíc rokov nepomaďarčili.
To je veru, akoby sa z Hortobáďu díval na svet!
Kedyže mohli pomaďarčiť povedzme nás Slovákov? — spytujeme sa grófa Štefana Tiszu a odpovieme mu v pár bodoch výrokmi nie Šafárika, nie Palackého, ani Sasinka, ale slovami maďarských historikov.
Keď na konci 9. storočia Arpád priviedol svojich k Tise a strednému Dunaju, vtedy nás pomaďarčiť nemohli. V Atelkuze, odkiaľ prišli, Maďari žili v samých bojoch so susedmi. Seriózny a ostroumný historik, profesor Fraňo Salamon učil, že sem prišli na úteku pred Pečenehmi „bez rodín… so slovanskými ženami, slovanskými materami“.[38] Doslova tak to nemohlo byť. Proti Salamonovi Pauler hovorí, že v takom prípade, keďže na roviny Tisy a stredného Dunaja prišli medzi Slovanov, boli by sa Maďari poslovenčili v prvom alebo v druhom pokolení.[39] Ale po prvých sto rokoch, ktoré tu prežili, i Pauler vykladá o nich: „Keby niekto z maďarskej reči vedel len toľko, že hlava krajiny volá sa király,[40] najvyššia krajinská hodnosť nándor, hlavnejší páni sú vajda, tárnok, pohárnok, asztalnok, ispán, okres krajiny je megye, väčšia časť členov kráľovskej rodiny, nemajúca ešte kresťanských mien, volá sa Béla, László: istotne musel by pokladať Maďarov za nejaké slovanské plemeno.“[41]
Nuž, takíto nás nemohli pomaďarčiť. Oni sami boli blízko k tomu, že sa poslovenčia.
Ale poprichádzali za nimi z východu Pečenehovia, Kumáni, Polovci, a v nich Maďari dostali posilu proti účinkom Slovanstva. Jednako ešte i v 13. a 14. storočí slovanských slov v maďarskej reči bolo oveľa viac než už za našej pamäti, a slová mali od dnešného pôvodnejšie znenie, napr. potok, golumb, miloszt atď.[42]
Iste, nemohli nás pomaďarčiť ani vtedy, keď takýmto jazykom hovorili. Uznal by to i gróf Štefan Tisza.
Hneď na začiatku 14. storočia vymrel panujúci rod Arpádovcov, na tróne nasledovali králi z rozličných domov. Uhorsko bolo veľké a mocné za panovania Ľudovíta Veľkého (1342 — 1382) a Mateja Korvína (1458 — 1490). Ale mohli nás vtedy pomaďarčiť? Ľudovít bol po otcovi Talian, po materi Poliak a pripojil ku krajine na severe poľské i ruské zeme, na juhu juhoslovanské. Slovanov tu teda bolo ešte viac. A akého ducha bolo z tejto stránky panovanie Mateja Korvína poznať i z toho, že za neho z kráľovskej kancelárie nevyšla ani jediná maďarská listina. Ale slovenské sa vydávali — zachovalo sa ich dosť.[43]
Po Matejovi prišli na trón Jagelovci. Prvého z nich maďarská história nazvala „Dobzse László“ — preto, že nás v tieto časy mohli pomaďarčiť?
No a roku 1526, po druhom Jagelovcovi, nasledovalo panovanie Habsburgovcov a turecká pohroma, ktorá potom trvala 150 rokov. Tretina krajiny bola pod Turkom: kde nezasahovala turecká moc, tam boli samé vnútorné vojny, povstania, náboženské boje. Vtedy by nás boli mohli pomaďarčiť?
Maďari narástli v 18. storočí a za panovania Franc-Jozefa v 19. storočí. I nedávno sme vykladali v Národných novinách, ako odchádzalo slovenské obyvateľstvo od 18. storočia zhora na Dolnú zem a tam sa vtápalo do maďarského národa. Historik upozorňujúci na číselný a politický vzrast Maďarov v tomto čase, menovite za Márie Terézie, poznamenáva: „Môžu byť takí, ktorých hrdému povedomiu je azda milšia doba Ľudovíta alebo Mateja, ale vtedy o politickej prevahe Maďarov nemohlo byť ani len reči.“[44]
A v 18. storočí, pri stavovskej ústave a panovaní latinčiny, či bola možnosť pomaďarčiť? Národa v dnešnom zmysle vtedy nebolo, boli len stavy, zemianstvo.[45] A zemanmi boli tak Slováci, ako aj Maďari.[46]
Kto v tých časoch mohol maďarčiť, koho?
Ale potom v 19. storočí, keď v 18. narástli a zmocneli, temer ani nemali inej snahy, len maďarčiť. To je obšírna história. Ide najmä od 30. rokov, v jednom období až po národnostný zákon, z ktorého neuviedli do života ani paragraf, v druhom až po Apponyiho školský zákon z roku 1907, a za našich dní až po pád Tiszovho ministerstva, spôsobený tým, že sa z úmyslov namierených proti nám skúšalo protiviť sa kráľovej vôli a neuviesť všeobecné volebné právo.
Tiszova pravda. Národnie noviny, 12. 6. 1917, č. 67
[38] Századok, 1876, str. 730: „… család nélküli, csupa fegyverforgatókból állo huszárcsapat… szláv nökkel, szláv anyákkal.“
[39] Z Atelkuzu Maďari bojovali ako pomocné vojsko Byzantíncov proti Bulharom; ale bulharský cár Simeon „a magyar sereg legnagyobb részét leölte. A kik megmenekültek, honn is pusztaságot találtak. Mig ök Bulgáriában dúltak és harczoltak, a besenyök Simeon szavára megrohanták Etelközben a magyar tanyákat, leölték, a kit megkaphattak: férfit, nöt, gyermeket, a többi, alkalmasint a legnagyobb rész, mely nagy területen, szerteszéjjel lakva, a közelgö veszély hirét idejében vehette, megriadva, Árpáddal menekült nyugat felé, a Dniester mentén, hogy a Kárpátok erdös bástyája mögöt, a kárpátalji sikságon, nagyobb biztosságban a besenyöktöl, új hazát szerezzen magának. Pauler Gyula, A magyar nemzet története Szent Istvánig. Budapest, 1900. Str. 33.
[40] Vtedy sa ešte vyslovovalo bez i: krály.
[41] Tamže, str. 237.
[42] Nyelvtudományi Közlemények, 1897, str. 246.
[43] Úgy látszik, hogy a magyar nyelv majdnem kizárólag a vallásos irodalom terén és a kóbor hegedösök énekeiben talált pártolásra. A nagy király latinul, németül és szlávül adta ki rendeleteit… Egyetlen magyar okiratunk sincsen töle. Bodnár, Zsigmond, A magyar irodalom története, 1, str. 44.
[44] Lehetnek olyanok, kik tán szivesebben szemlélik büszke öntudattal Lajos vagy Mátyás korát, midön a magyarnak politikai felsösége még csak kérdésbe sem jöhetett. Marczali H., Magyarország története II. Jósef korában, I., str. 234.
[45] Mindenütt máshol a nemesség nem volt más, mint uralkodó osztály, nálunk nagyjában mága az uralkodó nemzet. Tamže, str. 142. — „Nincs nemzet, csak rendek és szégény adófizetö nép.“ Marcazali, A legujabb kor története, str. 272.
[46] A magyar politikai jogban nagy különbség fejlödött ki a nemes és nem-nemes közt, de legkisebb politikai különbség sem támadt a magyar és nem-magyar között. A nemes ember túlságos elöjogokkal dicsekedheték: ámde a nemes nemcsak magyar, hanem szláv, német, oláh, szóval mindenféle nemzetiségbeli volt. A paraszt is, a ki mága viselé az állami terheket s csak maga nem része.
Jozef Škultéty
— slovenský literárny kritik, historik, jazykovedec, publicista a prekladateľ Viac o autorovi.
- 22 Zo slovenského Plutarcha
- 21 Pamiatka Dr. Jozefa M. Hurbana
- 15 Príspevky k životopisom a opravy textov literárnych diel slovenských spisovateľov
- 12 O romantizme
- 5 Dielo 2. Z dejín slovenskej literatúry
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
