ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Na adresu pána Jozefa Péterffy-Jagócsiho, ministerského komisára na rozširovanie domáceho priemyslu)

V tomto časopise hlasy pozdvihnuté v záujme ubiedeného ľudu už ani neprestávajú, sú naozaj neprestajnou tklivou elégiou. Ľud sa sám nežaluje, to sa prieči slovenskej prirodzenosti; keď sa mu položenie už stane neznesiteľným, mlčky berie palicu s posledným uzlíkom a ta ide, ďaleko, ta ide, hľadať si novú vlasť. A nežaluje sa ani pri tomto smutnom kroku; radšej vychováva ľudí, ktorí ho bezprostredne priviedli k žobráctvu, ktorí ho pripravili o vlasť.

Hej, zle to musí byť, keď už Slovák opúšťa svoju dedovizeň; Slovák, ktorý sa bezpríkladne túli k hrude zvanej otčina!

Dotknutím menej naťahovanej struny nové zvuky mienime zamiešať do tej bôľnej elégie. Odhliadnuc od tých, čo kvôli nerestiam posledných rokov stali sa ubiedenými, poukážme na vrstvy slovenského ľudu, ktoré v neustálom boji stoja s nedostatkom, s biedou každý rozum prevyšujúcou, ktoré, ak ostanú na seba zanechané, prv alebo pozdejšie podľahnú v tom boji — a vtedy potom bude väčší počet novú vlasť hľadajúcich pútnikov, vtedy potom iste bude aj obetí, že zmrzne krv v žilách ľahostajných šafárov.

Na Kysuciach — postačí asi jeden príklad — viac tisíc ľudí žije v najťažšom zápase s nevďačnou prírodou. Sám si orie, sám si bráni, ale tak, že rukami vykonáva to, čo inde dobytčej sile je ponechané. A keď takto krvopotne obrobil si tvrdú pôdu, má za čo ďakovať Bohu, ak sa mu o Jáne môže ukryť žaba v „úrode“. Chudobná pôda, chudobný človek! Sám si melie počas dlhej zimy na ručnom žarnove tých niekoľko zrniek, pre ktoré mozolil v ostatných častiach roku; s hoviadkami svojimi, ak má nejaké, pod jednou povalou zohrieva sa pred mrazom, lebo lesy, ktoré ho obklopujú, z rúk predsa kresťanských prešli do vlastníctva milosrdenstvo neznajúceho plemena.

Menej húževnatý, menej mravnej sily, v Boha menej viery majúci ľud tu už dávno bol by musel zahynúť, ba mimo Slováka nemal by tu ani takejto biednej existencie žiaden iný človek. A ľud ten predsa vždy zdravý, pekný, veselý bol. No časy sa zmenili a pomery nie. Pri nárokoch, ktoré mu minulé časy ukladali, mohol len krvopotne existovať; ale dnes, pri toľkých nových potrebách, pri toľkých nových ťarchách, už-už sa mu podlamujú nohy.

A pomoci nikde. Hŕstka s ľudom tým súcitiacich posvätencov dala by mu vďačne, keby mu tým mohla pomôcť, aj krv svojho srdca, ale nemajúc prostriedkov, ba pre tento svoj cit ešte aj prenasledovaná, bitá, posledného prostriedku zbavená, v bôľnej nevláde musí sa dívať na umieranie svojej krvi. Kdeže je jediná mocnosť, ktorá je tu povolaná, zaviazaná pomocou prispieť, kdeže je ten pyšne si idúci štát?! Hodiť ľudu niekoľko zŕn vtedy, keď už hladom mrie, nie je žiadnou pomocou. Otvoriť mu nové pramene zárobkov, kým je ešte svieži, vnímavý, práceschopný! Ale nikde nič!

Keď v dôsledku nových vymožeností na poli priemyslu upadla drotárčina, tento najhojnejší prameň výživy na Kysuciach, umný ten ľud z vlastného vniknutia preinačil, prispôsobil svoj priemysel. Z drotárov stali sa plechári. A pomoci alebo rady odtiaľ, kde sú najväčšie požiadavky, žiadnej.

Pred niekoľkými rokmi aj pán vyslanec Kajuch naliehal na ministra kultu, aby na Hornom Uhorsku boli ustanovení zvláštni cestujúci učitelia pre domáci priemysel. Ale nestalo sa temer nič. Jeden jediný človek, s titulom ministerského komisára, bol na tento veľký cieľ do poľa poslaný. Nuž a tento, keď by aj nedokazoval toľko impotencie, samojediný nemôže sa roztrhať.

Ale pretože vieme, že sa v tomto smere niečo predsa len dialo, na Slovensku však, kde by takéhoto účinkovania zvrchovaná potreba bola, toho žiadne stopy nenachádzame, máme vážne slovo k rečenému pánovi. Veď si on hrdo vedie, a tak isto osobuje si toľko, aby sa direktne k nemu hovorilo. On pýši sa, koľko sveta videl, koľko skúseností a známostí nabral, ktoré ho práve uspôsobujú na toto postavenie. Ale nebol na Kysuciach. Nevidel potreby tohoto a iných krajov slovenských. Pravda, vyhovára sa vo svojich správach na podžupanov Trenčína, Turca a Oravy, že nemá v nich žiadnej podpory; ale prečo nepohne tým váhavým ministrom, prečo sa nepokúsi hľadať podporu v silách, živloch mimo-podžupanských. Ba, keď by ten pán len raz bol ustrnul nad biedou na Kysuciach, nebol by mohol vynakladať svoje sily a veľké peniaze na Košice a iné väčšie-menšie mestá. Vopred pálčivej potrebe zadosť urobiť! Založenie tkáčskej dielne v Košiciach môže byť pekná vec v záujme priemyslu, ale to nie je domácim, vlastne ľudovým priemyslom, a na jeho rozširovanie on bol vyslaný. Chudoba z väčších miest alebo ich bezprostredného okolia nájde si ešte prácu.

Už založili aj niekoľko učebných dielní najmä na výrobu dreveného riadu, nuž keď by sa vláda koľko-toľko starala o ľud, či by tieto nebola mala na štátne trovy naplniť zvlášť vyberanými žiakmi, ktorých by po dvoch učebných rokoch ako roj pustila po obciach, v ktorých chudobná pôda dnes už ľud nevyživí. Slovenská obec ešte nevidela takéhoto učiteľa.

Toto je len krátkym poukázaním na neporiadok, ktorý sa u nás deje; podrobnejší rozbor toho presahuje medze stručného článku. „Veď to sú len Slováci!“ je obyčajný refrén, keď sa o hlade a vysťahovaní hovorí.

Každodenná pieseň. Národnie noviny, 26. 6. 1880, č. 74