ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V uhorských národnostných bojoch sa Rumunom začalo akosi nepáčiť, že ich meno v maďarskej reči je oláh. Podujali sa s veľkou dôslednosťou vymáhať si meno román. I na samom sneme maďarských rečníkov, hovoriacich oláh, oni dôsledne opravujú: román!

Tohto rumunského príkladu akoby sa chceli chytiť i niektorí Slováci. Vymôcť si od Maďarov, aby nás nezvali po svojom tót, ale menom, ktorým sa nazývame my sami, szlovák, szlovákok. V Novom Sade to tamojší Slováci uviedli vo firme svojej Slovenskej banky, od nich sme čítali v novinách i článok vykladajúci túto vec; a teraz, pred týždňom, Ferdinand Juriga i na sneme predstavil sa nie ako tót, ale ako szlovák, hovoriaci v mene ľudu Slovákov — szlovák nép.

Prichodí povedať o veci pár slov.

Sotva bolo i u Rumunov odôvodnené brániť sa starému, zakorenenému menu. Slovania ich Vlachmi, Valachmi zvali, keď Rumuni žili a tvorili sa ešte na pravej strane Dunaja; Maďari prevzali meno od Slovanov a prispôsobili ho svojmu jazyku (Vlach — oláh). Stavajúc sa proti takémuto svojmu menu, Rumuni odhadzujú od seba všeličo zo svojej minulosti. Napríklad u nás Slovákov sú miestne mená Vlachovo (Oláhpatak), Valaská atď., na Morave zvečnené sú stopy ich národa v mene slovenského kmeňa Valachov. Všetko to, čo sa za týmito menami skrýva, s dnešnými Rumunmi nemá nijakú súvislosť, ak im neprislúcha meno Valach. I na národnú jednotu s Kuco-Valachmi akoby tratili právo, keď meno Valach pokladajú pre seba za akúsi urážku.

My Slováci tu žijeme s Maďarmi vyše tisíc rokov; je len prirodzené, že v ich histórii a v ich jazyku nachádzajú sa svedectvá, ktoré nie sú pre nás bezcenné. Ale to všetko tiež odhadzovali by sme od seba, keby sme nechceli meno, ktorým nás oni nazývajú od počiatku svojich stykov s nami, meno tót. Maďari od začiatku týmto menom nazývali Slovákov i Slovincov, teda Slovanov, ktorí sami seba nazývali Slovenmi (adjektívum slovenský, adverbium slovensky i vlastné meno Slovenka ukazujú, že naše meno Slovák má pozdejší pôvod a prvotne znelo Sloven). U Fényesa, prvého maďarského štatistika z 19. storočia, meno Slovincov je vindus-tót; v Železnej, Zalanskej a Šomodskej stolici v maďarských miestnych menách Tót-Keresztúr, Tót-Lak, Tót-Morác, Tót-falu, Tót-Szentmártou atď. prívlastok tót znamená slovinský; muro-sobotský okres Železnej stolice, v ktorom bývajú samí Slovinci, u Fényesa má meno tótsági, Slavóniu, ktorá do 17. storočia, kým ich Turci neodtisli, mala za obyvateľov Slovincov, Maďari volajú Tótország. Že Slovákmi obývaná časť Horného Uhorska maďarskému ľudu je Tótság, iste všetci vieme. Keď vo svojej Etnografii Uhorska (Magyarország Ethnographiáda, 1876) Hunfalvy opísal sídla Slovákov, akoby v pozabudnutí na svoju tendenciu dokladá: „Mená obcí, ako Tótfalu v stoliciach Satmarskej a Biharskej, dosvedčujú, že aj inde boli Slováci, hoci ich teraz nieto všade.“ Hunfalvy sa domnieva, že menom tót Maďari nazývali všetkých Slovanov, a v Sedmohradsku maďarské miestne mená Tót-falud, Tót-háza a iné pokladá za stopy po Slovanoch, ktorí tam niekedy žili. Hunfalvyho mienku potvrdzovalo by meno mestečka Lengyeltóti v Šomoďskej stolici, ktoré nemôže znamenať iné ako osadu, obec poľských Slovanov. (Druhá časť zloženiny, Tóti, i sama prichodí ako miestne meno v stoliciach Biharskej, Huňadskej a Zalanskej a v maďarskej reči je takým tvarom ako Németi, Olaszi, Magyari.)

V našej otázke je vedľajšie, či meno tót znamená alebo znamenalo okrem Slováka i Slovinca a ešte i Slovana. No tak, či ju takto berieme, jasne vyplýva, že zavrhovať historické meno je spojené s ujmou. Že nie sme skaderuka-skadenoha, na to máme svedectvá medziiným i v mene tót — a my by sme sa chceli nepriznávať k nemu! Vo svojej Etnografii Uhorska, o ktorej sme sa už zmienili, Hunfalvy dáva nám meno szlovákok, ale s tendenciou, ktorá pre nás značí ujmu. Bol by nám chcel odoprieť starobylosť, spojenú s menom tót, a tým potvrdiť svoje učenie (od tých čias zavrhnuté už i v maďarskom dejepisectve), že v čase príchodu Maďarov tu Slovákov ešte nebolo a nazháňali sa len v 15. storočí. Nuž, chceme sami pomáhať, aby ešte raz vstalo na nohy tendenčné historické učenie?

A vôbec načo to? Cudzina nie každý národ nazýva jeho vlastným menom. Nerešpektovala ani meno Helénov, národa niekedy najslávnejšieho, pýchy starého veku, a nazvali ich Grékmi. Pre driek germánskeho sveta, ktorý sám sebe nazýva Deutcher, temer celý východ má posmešné meno Nemec — nemý, ktorému nerozumieme. Národy susediace, žijúce jeden vedľa druhého, urobia si takú protiveň, že napr. pliagu chrobáka nazvú švábom, navzájom druhí podobnú pliagu rusom, a proti tomu niet obrany. Ale ono to ani nemáva hlbší zmysel. O Nemcoch Maďari i spievajú „Nemec je predsa len huncút“ (Mégis huncut a német!), a teraz proti iným s nimi spojení bojujú v najväčšej jednomyseľnosti. Vôbec v priebehu svojej tisícročnej histórie v chvíľach pre Nemcov ťažkých, kritických, Maďari stáli im zakaždým pri boku.

O nás Slovákoch Maďari hovoria: Tót nem ember (Slovák je nie človek) alebo: Fogadd be a tótot, kiver a házadból (Prijmi Slováka, vyženie ťa z domu), a preto bolo by nám azda treba zbaviť sa mena tót? Meno je pritom ničím; meno je vôbec prázdny zvuk. Litery, slabiky, z ktorých sa jeho meno skladá, ani nedodávajú, ani neodnímajú význam ani jednotlivému človeku, ani národu. Môže sa niekto volať hoci Zlatodolským alebo priamo Zlatobaňou, ak pritom bude živoriť len z milosti iných, nikto ani nepomyslí na jeho zlato; môže sa nazývať hoci Dobrotiskom, ak v jeho skutkoch práve srdce nebude sa prejavovať, meno jeho zostane prázdnym zvukom. Naopak, štúr je akýsi odporný živočích, a nám slovenským národovcom Ľudovít Štúr je jedno z najmilších, z najľubozvučnejších mien. Menu vlastný zvuk dodáva ten, kto ho nosí, už či jednotlivec, či národ.

Ak je v Novom Sade a v jeho srbskom okolí meno tót nesympatické, premenením mena sa jeho nositelia nestanú tam nikomu vzácnejšími. Nepriazeň ide z citu, na ňu teda premena mena nemôže vplývať. Slováci prichádzali do Báčky i Banátu, keď tam Srbi už boli, a odorávali im. Odorávali Srbom, bujnejším, Slováci svojou skromnosťou, usilovnosťou a sporivosťou. Možno odorávali i vlastnosťami, ktorými Srbi opovrhovali. Stačilo, že odorávali — už to bola príčina na nepriazeň. Vo svojej histórii Jozefa II. maďarský historik Marczali hovorí, že v 18. storočí slovenská kolonizácia na Dolnej zemi bola pre Maďarov najšťastnejšou vecou. „Všade zahatila cestu šíriacim sa Nemcom a Srbom, ale nikde nebola prekážkou Maďarom, áno, ako teraz vidíme, pripravila šírenie maďarstva.“ Taký Slovák nemohol byť Srbovi milým susedom. Pritom, keď za svoje plemä zaujatý Srb videl Slováka národnostne ľahostajného, len gazdujúceho, brázdu k brázde priorávajúceho, i nazývať ho začal postupne len jeho maďarským menom: Tót. Márne by bolo odhŕňať sa od tohto mena: to by nepomohlo. Tu treba, aby Miloš Krno a Ľudovít Mičátek, náčelníci Slovenskej banky v Novom Sade (z ktorých prvý je i pôvodcom spomínaného článku o mene tót), tak viedli dolnozemských Slovákov, aby sa s najlepšími Srbmi stretali v jednej snahe, v práci ducha, na ceste k ideálom.

Uhorskí Rumuni majú aspoň jednu príčinu brániť sa menu oláh. Keď ich bratia v kráľovstve nazývajú svoju krajinu už Romaniou, Rumunskom, samých seba Rumunmi, nuž i oni chcú byť známi svetu tým istým menom, aby sa nezdalo, že sú etnicky čosi iné. Ale my Slováci nemáme nijakú podobnú príčinu nepriznávať sa k menu tót.

Tót-szlovák. Národnie noviny, 11. mája 1915, č. 55