ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keby náš ministerský predseda bol uvážil len jednu vec, nebol by mohol 20. novembra znova povedať na sneme, že v Uhorsku národnosti majú toľko slobody ako nikde inde. Keby bol uvážil len toľko, že všetky tri milióny, ktoré z krajinskej kasy ročne dostávajú sa ministerstvu vyučovania, sú vynakladané len na maďarské školy, nebol by mohol pustiť do sveta také smelé slová ani pán Wekerle.

Slováci, ak chcú mať šlabikár vo svojej materinskej reči, musia si ho stvoriť zo svojich prostriedkov, a na vzdelanie maďarskej reči idú ročne zo štátnej kasy veľké milióny.

„Majú školskú dochádzku a cirkevnú samosprávu!“ s dôrazom hovoril Wekerle akoby nevedel, že roku 1907, keď tiež on bol prvým ministrom, bol vyhlásený školský zákon (známy apponyiovský), ktorého predpismi potlačili cirkevnú (konfesionálnu) slobodu vyučovania zaručenú v národnostnom zákone z roku 1868.

Popri maďarských školách pre nemaďarské národnosti v maďarskej reči je i stoličná a všemožná iná správa. V maďarskej reči ide všetko pri súdoch. Slovák, Srb, Rumun, podkarpatský Rus, zadunajský Slovinec, dovolávajúci sa u súdov svojej pravdy, veľmi často musí platiť tlmočníka, ak má listiny (zmluvy, svedectvá) vo svojej materinskej reči, musí platiť za ich preloženie do maďarčiny. Prisúdenie pravdy jemu o toľko drahšie príde než jeho maďarským spoluobčanom. Vôbec nemaďarský občan, hoci jeho život uľahčovať a jeho ducha rozvíjať vyžaduje i záujem štátu, má v živote ustavičný zápas a samé ujmy z toho, že zákon o národnostnej rovnoprávnosti z roku 1868 ostal len na papieri, ba väčšina jeho ustanovení bola neskoršími zákonmi doprosta i potlačená.

Ministerský predseda Wekerle značnú časť svojho života strávil v kanceláriách ministerstva financií, z toho, čo sa v krajine dialo, mu hodne ostávalo neznámym; potom zas, už ako veľký pán a zabezpečený človek, veľmi sa ani nestaral o krajinský život. Skoro po vyrovnaní roku 1867, ktorým Maďari dostali úplnú moc nad Uhorskom, Slováci boli pozbavení všetkého, čo si do roku 1867 vymohli a stvorili. Zatvorili im tri slovenské gymnáziá a literárny spolok Maticu slovenskú. Potom zo stredných i z vyšších škôl začalo sa vylučovanie slovenských študentov, ktorí prezradzovali vernosť k svojej národnosti. Čo štátna moc nemohla, urobila cirkevná správa: v jednom vierovyznaní konventy, v druhom biskupi. Už svojím vymenovaním biskupi akoby mali uloženú povinnosť potlačiť každý prejav slovenského ducha. Slovenských otcov odstraňovali z cirkevných úradov, synov vylučovali zo škôl i s dodatkom, že vysvedčenia a diplomy nadobudnuté v zahraničných ústavoch v ich uhorskej vlasti nebudú platné.

Ako ministerský predseda Wekerle bude vedieť, Slováci sa dožili toho, že bol vynesený zákon pomaďarčiť mená slovenských obcí. Keď zákon bol ešte v návrhu, sama maďarská historická spoločnosť sa ozvala proti tomu a dokazovala, že staré mená dedín a miest sú napospol historickými dokumentmi, ktoré treba chrániť, nie ničiť. Ale márne, keď u nás v zákonodarstve i v najvyššej správe raz ide o to, aby slovenčiny bolo menej!

Za svetovej vojny, keď platnosť tlačového zákona, ktorý by nás v takej veci bol bránil, je vyzdvihnutá, dali vyniesť súd nad dvanástimi slovenskými piesňami, že sa viac nesmú tlačiť, a knižka, v ktorej naposledy boli vydané v 5.600 exemplároch, musela byť zničená, spálená. Piesne, ktorých väčšina už 70 — 80 rokov vo všemožných vydaniach bez všetkej závady bývala tlačená a rozširovaná. Piesne, ako „Nitra, milá Nitra“, „Hej, Slováci“ alebo „Kto za pravdu horí“!

O tomto ministerský predseda Wekerle, pravda, sotva vie; to bolo za Tiszu, s Tiszovým vedomím. Ale jeho kabinet, Wekerlov, pripravuje popri inom veľkú akciu, ktorou najmä na východných a severozápadných hraniciach Uhorska majetky nemaďarských národností iná štát odkupovať a na nich majú byť osádzaní Maďari. Z toho, čo sa dosiaľ vykonávalo proti nemaďarským jazykom, toto strojí sa byť najkrikľavejšie, a ministerský predseda Wekerle jednako postavil za základ svojej veľkej snemovnej reči, že národnosti nikde nemajú toľko slobody ako v Uhorsku.

Wekerlova pravda. Národnie noviny, 29. 11. 1917, č. 140