ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovákova povaha je iste húževnatá; už spisovateľ Čaplovič v prvej tretine minulého storočia zaznačil, že v Uhorsku niet príkladu na to, že by sa slovenská dedina bola ponemčila. To znamená, že Slováci svojou húževnatosťou všade obránili sa na svojom území i proti takému národnému nepriateľovi, akým je v strednej Európe Nemec. Z druhej strany viditeľná a štatistikami zistená je i plodnosť slovenského rodu, a jednako množíme sa len v skromnej miere.

Čo je toho príčina? Ako si to vysvetlíme?

Pri krajinskom súpise obyvateľstva roku 1900 napočítali v Uhorsku spolu s Chorvátskom Slovákov 2.019.641, Nemcov 2.135.181, ale v tom istom roku v Uhorsku spolu s Chorvátskom narodilo sa Slovákov 29.575, Nemcov len 25.421, v samom Uhorsku roku 1901 Slovákov 27.800, Nemcov len 23.504. V Uhorsku ročne rodí sa pomerne najviac podkarpatských Rusov a Slovákov. Ale Slovákom veľmi mrú deti. Roku 1900 v Uhorsku detí 1 — 11-mesačných Maďarom umrelo 19,6, Nemcom 19,4, Rumunom 15,5, Rusom 18,7, Chorvátom 16,4, Srbom 18,0 percent, Slovákom 21,2 percent. To znamená, že z každých 100 slovenských 1 — 11-mesačných detí umrelo vyše 21. Mohlo by sa myslieť, že deti slovenských matiek sa azda rodia slabé, preto je u nich taká veľká úmrtnosť. Ale pomýlil by sa, kto by tak súdil. Toho istého roku 1900 v Uhorsku detí, ktoré ešte nežili úplný mesiac, umrelo Maďarom 13,7, Nemcom 13,7, Rumunom 13,4, Rusom 13,6, Chorvátom 16,2, Srbom 17,4, Slovákom len 11,5 percenta.

To jest deti slovenských materí zdravé, životaschopné prichádzajú na svet, ale potom pre nedostatočnú opateru hynú. Matky pre svoje nedobré pomery sa nemôžu tak starať o deti, ako by bolo treba. A nedobrý tento stav u slovenských detí trvá až do ich 7. roku; taká veľká úmrtnosť u nich je až do tohto veku. Pravda, toto už treba pripísať i nedostatočnej lekárskej pomoci. Lekári sú len v mestách, pre väčšinu dedín priďaleko. Zákon o zdravotníctve i máme, ale jeho predpisy sa neplnia náležite — od stoličnej vrchnosti je dosť, ak voľby vie tak spraviť, ako politika vyžaduje. Až bolestné je pre nás čítať v úradných štatistických výkazoch, že nákazlivé choroby v celom Uhorsku nikde tak nepustošia ako v našich slovenských krajoch, menovite v stoliciach Trenčianskej, Oravskej a Zvolenskej. Samy tieto úradné správy vyznávajú, že je to pre nedostatočnosť lekárskej pomoci. Príde napr. šarlach a v celých dedinách zoberie deti — celé jedno pokolenie.

Druhá príčina, pre ktorú sa slovenský národ nemnoží tak, ako by sa mohol, je prílišné sťahovanie. Slovenský básnik ustarostený napísal:

Pred deväťdesiatimi rokmi Ján Čaplovič nazval Slovákov Angličanmi Uhorska. Kým vraj iné národy môžu sa oddať s úspechom len jednotlivým odvetviam ľudského zaujatia, Angličania rovnako vyznačujú sa vo vede i v umení, v priemysle, v poľnohospodárstve, v obchode, v baníctve, v plavbe na vodách. A práve takí sú vraj i Slováci: orú, dochovávajú dobytok, kupčia, robia remeslá, sú dobrými poľovníkmi, baníkmi, chodia za svojím povolaním po suchu i po vode a usilovne sa učia. Z tejto vlastnosti Slovákov — dopĺňame starého dobrého Čaploviča — vyteká však i to, že sa radi rozliezajú po svete a tam tratia sa pre svoj národ. Pozrite na Dolnej zemi — v maďarských ľudnatých mestách: z každých troch-štyroch ľudí aspoň jeden má slovenské meno. Už dávnejšie vypočítali, že obyvateľstvo Pešťbudína nerozmnožuje sa sťahovaním z jeho najbližšieho okolia, ale v najväčšej miere zo slovenských stolíc medzi Dunajom a Karpatmi. Z každých 100 ľudí, narodených v Liptove šiesti sú usadení v Pešti. Ako vody z našich hôr do Dunaja a Tisy, tak odchádzajú Slováci nadol, na nížiny dunajsko-potiské. A náš básnik, keď sa rozhľadel v tejto skutočnosti, smutne povedal o svojom ľude: „Tamhor vyhynieš, tamdolu sa stratíš…!“

No a pre Slováka s takouto náklonnosťou rozchádzať sa po svete, je i Amerika nebezpečnejšia než pre iné národy. Podľa úradného sčítania roku 1902 (novšie spracované dáta nemáme) odišlo do Ameriky Slovákov zo stolice

osôb. Asi také bolo sťahovanie i z ostatných slovenských krajov. Z hospodárskej stránky veci by chodenie do Ameriky bolo spojené so značným prospechom: do slovenských krajov prichádzajú spoza oceána každoročne veľké peniaze, naši ľudia si splácajú dlhy, vyslobodzujú sa z rúk úžerníkov, kupujú naspäť svoje otcovské zeme i nové nehnuteľné majetky si nadobúdajú. No keď potom čítame o Slovákoch už ako o amerických občanoch, keď čítame, že napríklad mesto Bridgeport so 102.054 obyvateľmi vzrástlo, odkedy sa v ňom Slováci začali osádzať, a o nejakých 15 rokov že jeho mešťanostom môže byť „muž slovenského pôvodu“; keď čítame, že Slováci oslavujú, že ich kolónia, už ľudnatá obec, trvá 25 alebo 30 rokov; alebo keď sa v novinách medzi nimi už môžu strhnúť hádky o tom, ako je slušnejšie hovoriť, po anglicky, a či po slovensky; my nadobúdame presvedčenia, že veľká časť našich ľudí sa už nevracia domov a je v Amerike pre slovenský národ stratená. I stisne nám srdce od bôľu a s trpkosťou hľadíme na domy postavené za doláre, na role za doláre kúpené. Pridraho príde slovenskému národu takéto rozhojnenie majetku; platí zaň krvou a kosťami svojich synov, nevracajúcich sa spoza oceána. Vôbec statočnému človeku je ťažko vidieť, že rod jeho tratí sa po svete. Veď nie že len človek, ale aj živočích, ba i bylina hľadí udržať a rozmnožiť svoj rod.

V Békešskej stolici, na Dolnej zemi, žije vyše 65.000 Slovákov; z tých roku 1902 vysťahovalo sa len 20 osôb; tam je totiž nadostač pôdy, na ktorej možno robiť. Z toho vyplýva, že Slováci by sa tak veľmi nerozliezali po svete, keby ich domáce pomery boli lepšie. Ako začala sa budiť slovenská národná myšlienka, najlepší mužovia naši ani neprestali pracovať na tom, aby sa podmienky výživy v slovenských krajoch uľahčili. Aby sa Slováci učili lepšie, výdatnejšie obrábať zem, vydávali hospodárske časopisy; aby bolo na čom orať, hľadali spôsob, ako kupovať väčšie majetky pre obce a iné družstvá; aby v kraji bolo viac zárobku, zakladali priemyselné závody. Na mnohých stranách Slovenska je primálo ornej pôdy, ale živiť ľudí naše kraje zato nie sú nespôsobné: usilovne a umne obrábaná pôda i na takom severe, ako ležia Škótsko a Nórsko, vyživí početné obyvateľstvo; Slovensko nazvyš ornej pôdy má, má hojné pastviská, na ktorých môže sa dochovávať dobytok, má rieky, ktoré rozmanitým spôsobom môžu byť zužitkované, má množstvo lesov, kde ťažbe bráni len nedostatok kapitálu. A kapitálu i všetkých iných podmienok prospievania bolo by už nepomerne viac, keby sme mali odborné školy a vôbec keby Slováka nehatili vzdelávať sa; no dakedy iste premenia sa i tieto barbarské pomery. A aby sa zmenili, je potrebné, aby nás bolo čo najviac, aby sme sa rozvíjali, mocneli.

Naši bratia v Amerike — i tí, ktorých život už tam pripútal, a tým odsúdení sú už v druhom, treťom pokolení národne zaniknúť v cudzom elemente — kýmkoľvek žije v nich slovenské povedomie, povinní sú tiež starať sa o nás. Povinní sú povzbudzovať iných, ešte nepripútaných k Amerike, aby sa snažili dostať domov. Povinní sú mať svoj diel v práci, ktorú konajú v slovenskej otčine slovenskí národovci. Starosť o slovenský národ v ich prsiach mala by horieť plameňom. Oni, už takí pripútaní k Amerike, ako Slováci sú umierajúci, a umierajúci človek najviac pamätá na svoje povinnosti i na Boha.

Vôbec každý, kto si slovenského rodu, staraj sa o to, aby sa Slováci netratili po svete, aby nezanikli, aby slovenský národ bol zachránený a rástol, prospieval.

Slováci, hľaďme, aby sme sa netratili po svete. Slovenský obrázkový kalendár, 1911, s. 67 — 70