ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Štvrtá správa kr. uh. štátnej učiteľskej prípravovne v Kláštore pod Znievom z roku 1880/81. Pri spolupôsobení učbárskeho zboru zostavil Anton Arányi, riaditeľ.)

Rok 1867 má v histórii Uhorska veľký význam. Krajina bola vrátená samej sebe. I rozliehalo sa mohutnými ozvenami: ústava, sloboda!

Nastal temer stav opojenosti, stav, ktorý bude po čase vyžadovať zvláštne uváženie najmä zo strany historika, keď bude stopovať materiálny úpadok krajiny v dobe hneď na to nasledujúcej.

Nemaďarské národy Uhorska nemali účasť na tej rujnej radosti; v tých rozliehajúcich sa ozvenách nebolo z ich hlasu žiadneho akordu. Niežeby neboli mali zmysel pre ústavnú slobodu; oj, boli by ju vítali s nadšením, keby od takého vyrovnania boli mohli očakávať niečo pre seba, keby neboli mali už bohatú skúsenosť s tým, čo znamená maďarská sloboda.

A nemýlili sa. Prosím, prejdem k príkladu. Škola je predsa dôležitým činiteľom pre dobrobyt národa. A ako si počínali menovaného roku na vlastné nohy postavení Maďari pri zriaďovaní školstva, o tom nám vydáva svedectvo na záhlaví týchto riadkov uvedená knižka. Písaná je tak proste, tak otvorene, povedal by som nemotorne, že sú v nej potvrdené všetky naše sťažnosti, na ktoré sa nám pravidelne hovorievalo, že sú len agitačné, lebo že nemáme žiadnu príčinu sťažovať sa. V prehľade 10-ročného pôsobenia kláštorskej štátnej preparandie, ktorý je podaný na prvom mieste Správy, vyzdvihuje sa ako zvláštna Eötvösova zásluha, že tento ústav dal do mesta patriaceho k hlavným hniezdam v Turci zosústredených národnostných pohybov. Teda Turiec nie preto dostal jeden jediný zo štátnych ústavov, husto zakladaných na všetkých Maďarmi obývaných stranách, aby v pomere k iným občianskym povinnostiam dostalo sa i jeho obyvateľstvu dobrodenia: dostal ho na udúšanie slovenského národného života.

Nuž, ako sa to zrovnáva so známou svätoďurskou Tiszovou rečou, v ktorej hlásal: „Ja som presvedčený, že slobodnému štátu by sa nielen nepatrilo, lež v terajšej dobe ani nepatrí k možnostiam a my to ani nesmieme, žeby sme čo do jazyka násilne chceli pomaďarčiť toho, kto je nie Maďarom, tým viacej nie, lebo násilie budí vždy antipatiu a reakciu. Avšak jesto, čo od každého môže sa, musí sa a bude sa požadovať, a to je, že kto na zemi tejto svätej vlasti žije, nech vzdeláva, veľadí svoj materinský jazyk…!“ Odporúčame ministerskému predsedovi Správu kláštorskej preparandie — nie aby pohrozil prostredníctvom Treforta riaditeľovi Arányimu, kompromitujúcemu odhaľovaním takýchto vecí maďarizovať nechcejúcu vládu — odporúčame Správu tú pánu Tiszovi, aby sa neráčil pohoršiť, keď my smiechy robíme si z jeho peknej reči.

Koľko je tu však svedectiev o násilnej maďarizácii, ku ktorej, počnúc od ministerského predsedu, v šírom Maďarorságu nikto nechce sa priznať, keď my o nej hovoríme!

Ale slovenská povaha nedá sa ľahko pretvoriť. I o tom vydáva svedectvo pred nami ležiaca Správa. Keď slovenskí šuhaji, zverení svojimi rodičmi kláštorskej preparandii, aby z nich vychovala dobrých, poctivých slovenských učiteľov, nechceli vyzliekať svoju slovenskú prírodu, začali sa „vychovávateľské“ experimenty. Panujúceho vraj vtedy slovenského ducha (Správa preto používa výraz „vtedy“, aby sa potešil Maďarorság, že pôsobením preparandie od tých čias prestal už ten slovenský duch) usilovalo sa obecenstvo vštepovať chovancom i napriek najpozornejšiemu dozoru; preto aby budúci učitelia odlúčení boli od meštianstva, vláda ochotne rozšírila budovu ústavu a zriadil sa takzvaný internát. Nechceme tu reflektovať na to, čo sa namieta proti internátom z vychovávateľských príčin, podotýkame len, že je on v Kláštore pre neprimerané miestnosti zo zdravotných dôvodov hriechom proti mládeži.

Vychovávateľskej múdrosti maďarizátorov však ani to nestačilo. Prv než by boli išli ďalej, zbadali i sami, že mládež odlúčenú od spoločnosti, od sveta, predsa nie je možné vychovávať. Čo urobili? Aby si vraj mládež nadobudla spoločenskú uhladenosť, dovolilo sa jej navštevovať hostinec, v ktorom i učbársky zbor býval každodenným hosťom. Hľa, ako sa blud sám vystaví na pranier posmechu!

Z tohto stroja však predsa nevychádzali Maďari. Z každej figúry, tri roky tvorenej a prekrúcanej, vyluskol sa predsa len Slovák. A múdrosť kláštorských pedagógov už ďalej nestačila. Ale génius maďarstva ich neopustil. Vypomohol im Gönczy, omnipotentný šéf odboru ľudového školstva v Trefortovom ministerstve. On vynašiel spôsob, podľa ktorého mladíci, ktorí tu nemohli byť pretvorení na Maďarov, posielali sa na preparandie do dolnozemských maďarských miest a na ich miesta brali zase Maďarov do Kláštora. Ale tá večná pravda, ktorá, hoci by sa zdala ukrývať, predsa rada švihne neprávosť svojím ligotavým palošom, prišla i tu pomstiť sa za nevinnú slovenskú vec. Správa kláštorská o niekoľko strán ďalej, udávajúc príčiny nedostatočnej spôsobilosti svojich chovancov, vyznáva, „že ústavy, s ktorými uzavreli výmenu chovancov, posielali im zväčša zaostalých a lenivých mladíkov, ktorí pred slovenskou mládežou nereprezentovali nejako chválitebne maďarskú pracovitosť“. — Znamenité svedectvo!!

Už z týchto niekoľkých momentov dostatočne vidno, s akým výsledkom vykonávala štátna učiteľská prípravovňa v Kláštore svoj zástoj na vznešenom poli výchovy budúcich osvecovateľov ľudu. Nákres jej 10-ročného pôsobenia, z ktorého sme verne vyňali týchto niekoľko miest, je veľkou obžalobou proti maďarizácii. Z každého riadku volá na čitateľa hriech páchaný na rozume, pravde, prírode!

A je vhodné poznamenať, že tento nákres 10-ročného pôsobenia každý čitateľ bude považovať za skvelejšiu stránku Správy. Písaná je nielen čo sa týka formy zručnejšie, ale i menej naivne a značne taktickejšie než ostatná časť 100 strán hrubej, na Správu teda už priveľkej knižky. Táto druhá, tak masívne ako i nezmyselne prevažná časť je už dielom Arányiho (meno razí civilným krstom!), ktorý ako riaditeľ preparandie už rok účinkuje v Kláštore. Ozaj, kde je dáky nespôsobný škôldozorca, učiteľ obecnej a štátnej elementárky, profesor preparandie atď., ten každý je daný na Slovensko.

Hneď pri poznámke, ktorú pod hviezdičkou urobil Arányi na prvý článok Správy, ukázal veľkú naivitu. „Slušnosť káže mi poznamenať na tomto mieste, že v poslednom odstavci tohto nákresu je niečo, čo v nemalej miere dotýka sa mojej skromnosti.“ I dokladá potom, že Sebesztha písal to vtedy, keď už odišiel na svoju novú stanicu. Nemohlo to teda vypadnúť zo Správy! Ale čože sa natoľko dotklo skromnosti p. Arányiho? Suché poznamenanie, že ministerstvo zverilo správu ústavu mužovi, ktorého jednoročné účinkovanie je dostatočnou garanciou, že preparandia zodpovie požiadavkám, aké sú jej uložené.^[2]

Ostatne, aký skromný človek je nový riaditeľ kláštorskej preparandie, vidíme z toho, že keby to milé „ja“ náležite bol vedel používať, bezmála by bol usporil hárok papiera a sadzby. Trefort to však zaplatí!

Takéto spoľahnutie sa na štátnu kasu zračí sa ešte i z druhej strany. V Správe je uverejnená reč, ktorou vítali na preparandii Arányiho, druhá, ktorou on pozdravil kolegu vymenovaného za pomocného škôldozorcu, opísané sú oslavy riaditeľových menín, dokonca i kytica, ktorou poctili jeho manželku, keď sa po prvý raz zjavila v preparandii. Tak vzrástla Správa na sedemhárkovú knižku. A potom predsa vraví, že vzhľadom na skromné peňažné prostriedky bol prinútený zmenšovať počet chovancov vylučovaním „smetí“. Veľmi pedagogicky povedané! A na druhom mieste menuje do preparandie vstupujúcu mládež „surovou, bezcitnou masou“.

Ďaleko by ma viedlo reprodukovať i len v krátkom výťahu hromadu čudných vecí, obsiahnutých v tejto Správe. Nemohol by som sa potom vyhnúť ani vtipkovaniu napr. nad sudom piva, nad posteľným prikrývadlom atď.

Ešte len niečo. Riaditeľ i na troch miestach s obzvláštnym dôrazom prízvukuje ako hlavný moment svojej činnosti, že sa mu podarilo zaviesť dobré vzťahy v učiteľskom zbore ústavu; dokladá však, že tieto vzťahy sa nezakladajú ešte ani teraz na úprimných sympatiách. A predsa jeho činnosť smerovala vraj k tomu, aby tento zbor pôsobil i navonok z preparandie ako spoločenský činiteľ.

Nuž, ako sa nám predstavuje táto „hraničná pevnosť maďarskej kultúry“, to gratulujeme k nej p. Trefortovi!

Odkladáme Správu štátnej učiteľskej prípravovne v Klaštore so zhnusením nad maďarizáciou a s ťažkým bôľom nad postavením slovenského národa.

Besednica. Kus kultúry. Národnie noviny, 6. októbra 1881, č. 117