ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V reči, ktorú na začiatku októbra predniesol vo Florencii taliansky ministerský predseda Crispi, citoval tri verše z Danteho. Videť taký citát v politickej reči tak rozladilo maďarského spisovateľa B. Tótha, že napísal nasledujúcu úvahu v novinách „Budapesti Hirlap“:

„Podľa nášho chápania by Crispi nemohol byť štátnikom. Lebo u nás pre politika je conditio sine qua non nepoznať dobrých spisovateľov, v reči svojej vyhýbať sa všetkému, čo by sa podobalo peknej próze, a nemať ani pochopu o vývine jazyka. Kto zodpovedá týmto podmienkam, to je výtečný politik, dokonca učenec, hodný byť akademikom; lebo u nás i veda vyžaduje jazyk studený, nudný, nezrozumiteľný, povykrúcaný.

O tom neslýchať nikde inde na svete. Kto nemá literárneho vzdelania, nie je nikde pokladaný ani za takého, že by mohol nosiť čierny kabát. Ešte i od kupeckého pomocníka požaduje sa, aby mal bezvadný štýl; písmo malého kupca, ktorým oznamuje doručenie cukru a kávy, je poriadne štylizované. Dieťa nevypustia zo školy, kým vo svojej materinskej reči nenaučilo sa písať. Vyučovanie má všade za hlavný cieľ, aby človek vedel písať. U nás vyučujú len čítaniu a potom — vedám. Vedieť písať, to sa nežiada. A vedieť písať znamená literárnu vzdelanosť: poznanie výtečných spisovateľov, ktorí v tom jazyku sú nedostižní v umení vyjadrovania myšlienok. Od nemej pestúnky dieťa nenaučí sa rozprávať; písať nemôže vedieť nikto, koho nevedú najväčší umelci slova. A týmito sú básnici a beletristi. Od nich požičiava si slová politika i veda.

V našich stredných školách obťaženému žiakovi maďarská štylistika, história literatúry a čítanka sú len nato, aby mal viac kníh pod pazuchu. A môže mať ,výtečne‘ z každého predmetu, maturitu môže zložiť eximio modo, písomnú prácu môže vyhotoviť výborne, za tri hodiny môže vyriešiť otázky, za ktoré akadémia celé desaťročia márne vypisovala ceny; no keď je o tom reč, aby v živote napísal obyčajný list, darmo má i doktorský klobúk, hneď ukáže sa jeho strašná chudoba, strašná nevzdelanosť. My to poznáme najlepšie, my novinári, ktorí od toho oplešivieme, od toho oslepneme, že opravujeme biedny štýl nám píšucich doktorov, profesorov a ostatných diplomovaných výtečníkov; my vidíme najlepšie, že u nás z pera ľudí, považovaných za učených, nevyjde poriadna veta, riadok, ktorý bolo by hodno vytlačiť. A kto je výnimkou, to je každý to, čo my: autodidakt.

Chcem totiž povedať, že v Uhorsku dnes len z vlastného popudu možno sa naučiť písať. V škole tomu neučia; alebo to, čo učia, toho je len o málo viac ako nič. Aby som nebol zle pochopený: ja nehovorím o spisovateľskom talente; ten je od Boha. No hovorím o najobyčajnejšom štylizovaní, o prostom prednesení každodennej udalosti, o triezvom vyjadrení myšlienok. Tomu vyučiť žiaka bolo by povinnosťou školy.

Zle je, že vedieť písať sa u nás nepožaduje a môže byť niekto výtečným učencom, výtečným znalcom, i keď má len toľko literárneho vzdelania ako veverička. U latinských a germánskych národov toto je prvá vec, a komu ona chýba, nie je pokladaný za vzdelaného človeka. A my Maďari vykričíme, že ten a onen je veľký filozof, veľký anatóm, veľký historik, hoci sme sa nikdy nepresvedčili o jeho vede, lebo ten chudák nevie povedať ani ústne ani písomne, čo vie, reč jeho nemá ani päty ani hlavy a písmo jeho je púha balamutina. Príčina toho všetkého je v tom, že u nás literatúra ešte vždy nemá tých práv, ktoré už celý svet holdujúc jej udelil. Žiadna nemožnosť v tom, že u nás prepadol by ministerský predseda, ktorý by vo svojej politickej reči povedal tri riadky z Jána Aranya. Starí, citujúci Horácia, pomreli, a dnešní velikáši si myslia, že poeti sú zbytoční ľudia. Zmizol i posledný človek, ktorý vedel citovať klasikov, zmizol i Koloman Tisza, z ktorého úst počuli sme posledný citát: ,Es kommt selten was besseres nach.‘ Keby to bol povedal po maďarsky, myslel by som si, že preto prepadol. No nemčina je obľahčujúcou okolnosťou. U nás po nemecky citujú ešte i Shakespeara. Ešte šťastie, že ho necitujú skoro nikdy.“

V čase, kde od dedinskej školy v slovenskej Zázrivej až po peštiansku univerzitu všetkému vyučujú len po maďarsky, kde na listinu pred okresný súd v Turčianskom Sv. Martine spoza Váhu kľačiansky obyvateľ Ján Hvizdák musí sa podpísať: Hvizdák János, Maďari sú tam, kde my Slováci, vôbec nemajúci školy: po maďarsky písať môžu sa naučiť len z vlastného popudu, z vlastnej usilovnosti. V tom istom čísle tých novín o mladých predstaviteľoch maďarskej beletrie čítame: „Prirodzené veci, obyčajných ľudí oni nechcú. Fabulu rozprávať, dej zosnovať neusilujú sa, vychytia zo života bizarné položenie alebo výjav, opíšu ho daromnými slovami a zakľúčia raz podarenou, často nepodarenou pointou. To je spoločná choroba našej mladej generácie… A keby pritom boli ešte originálni! Ale pobláznili ich traja geniálni ľudia: Dostojevský, Ibsen a Zola. Týchto napodobňujú v manieri, štýle, kompozícii, v ich knihách prichodia takí mrační Norvegovia a takí chorí Rusi, že sa začudujeme, akú živú impresiu majú z toho, čo čítajú, kdežto život, ktorý okolo nich kypí, ani nezbadajú. Lenže tí Maďari v škandinávskych pozitúrach sú bez jadra a originality komickí. S vážnou tvárou rozprávajú banality, pohŕdajú prostou a sviežou mysľou. Taký je dnes u nás smer beletristickej literatúry.“ Tu všetko vysvetlí pravda, na ktorú odvolával sa i Bela Tóth, že spisovateľský talent je dar Boží; z neho často málo dostáva sa celým generáciám, a kto ho nemá, nevypiluje si ho. No nevedieť proste písať, pri toľkých maďarských školách vychovávať generácie bez literárneho vzdelania maďarského, to je už dielo človeka. Boh pri tom bude len na súde.

Keby v stredných školách a pri všetkom v tejto krajine, o ktorej Béla Tóth namaľoval taký hrozný obraz, šlo i o jadro vecí a nie len o maďarské rapotanie, národné dielo maďarské iste bolo by urobilo väčšie pokroky a možno že by zaznamenalo i ozajstné výdobytky. Chceli, aby v tejto krajine všetky ústa hovorili po maďarsky: dosiahli to, že sa šíri povrchnosť, nevzdelanosť, vo všetkom len klam, a dnes-zajtra práve najmenej bude pravého maďarizmu.

Beseda. Maďarská vzdelanosť a maďarské školy. Slovenské pohľady, 1890, s. 554 — 556