ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahí mladí bratia a sestry slovenské! Vy ste mi zaspievali v nedeľu večer Kuzmányho pieseň, a ja pustil som Vás spred mojich oblokov, nepovediac Vám ani len toľko, že som počul a ďakujem. Mohli ste si myslieť, že nemám zmysel pre oduševnenie, ktorým ste Vy unesení. Nuž, mne bolo by sa veľmi žiadalo povedať Vám aspoň slovo „ďakujem“ a k nemu pridať: „Nech žije slovenský národ!“ Ale slzy radosti nedali mi prehovoriť ani slova. Veď v obrat na bojisku som neveril až do mesiaca júla a až som sa hneval pre naivnú vieru Juhoslovanov a Čechov. Mne nešlo do hlavy, že by sa americký farmár alebo priemyselný robotník dal prevážať do Európy a bol ochotný tu umierať. Bez najmenšej nádeje som sa len mučil.

Jednako i vo svojich najťažších chvíľach som už dávnejšie začal cítiť úľavu. To horlenie, to vysoké snaženie, ktorého v poslednom čase nebolo možno nebadať u našej mládeže — najmä u jej ženského pohlavia, našich krásnych diev — začínalo byť osladením mojich ťažkých chvíľ. Ukazovalo sa mi ako prvý záblesk, ktorý nikdy nesklame, po ktorom — čoby čo bolo — vždy príde ráno.

Moje pokolenie v službe slovenskej veci toho už nedokáže mnoho. Ani sa nedožije v jej rozvoji veľkých úspechov. Ale, mladí bratia a milé sestry, daj Boh, aby ste sa Vy dožili rozvoja toho, čo slovenský duch už pred tisíc rokmi začal prejavovať a čo i po tisícročnom ťažkom osude prebleskuje v našej literatúre a v duši nášho ľudu.

Nech žije česko-slovenský národ!

Poďakovanie martinskej a dolno-turčianskej mládeži. Národnie noviny, 5. 11. 1918, č. 130