ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minule sme na tomto mieste povedali pár slov o mocných účinkoch knihy, vôbec písaného slova, slovenského písaného slova. Rozmýšľajúcemu o veci, o prostriedkoch majúcich výchovný účinok, príde na um medziiným i spev. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia po francúzsky bolo napísané: „Nový trubadúr, ktorý by obišiel Francúzsko s nejakým hudobným nástrojom v rukách a naučil by národ ospevovať lásku, veselosť, utrpenie, smrť, otčinu, prírodu, všetko, čo je také staré a večne nové, všetko, čo sa ukrýva v každom srdci a čaká na vyvretie, bol by dobrodincom človečenstva, hodným stáť v jednom rade s hrdinami a svätými… Dajte nám dobrý zborník študentských piesní, ktorý by zohrial srdcia, aby v nich žili ohlasy všetkých kútov našej otčiny a všetkých epoch našej histórie, zborník piesní v národnom duchu, v ktorom by zvučala duša národa…“ Základnou myšlienkou hlbokomyseľných úvah bolo, že spevom omladzuje sa duša.

„Spievajže si, spievaj, spevavé stvorenie,“ napísal prebúdzajúci sa slovenský študent Jonatan Čipka kdesi v Levoči ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia, skoro potom, ako vznikla Tomášikova pieseň. A slovenská spoločnosť i spievala. Piesne naše — nie prostonárodné — pochádzajú okrem najstarších napospol z doby za týmto nasledujúcej. Kde sa len zjavil prebudený, povedomý Slovák, ozval sa i spev. Od svojej starej matky, na začiatku šesťdesiatych rokov, v našom dome, kde ešte nebolo slovenského ducha, počul som spomínať, ako krásne spieval na Rimavskom Brezove Ľudovít Kubány pieseň Hojže, Bože. Ešte žijú pamätníci toho, ako spievala slovenská mládež banskobystrického Moysesovho gymnázia. Revúckemu slovenskému gymnáziu jeho spevácky spolok, spracovaný Jankom Kordošom, získal priaznivcov i za slovenskými hranicami. Nejedného z najlepších našich ľudí tejto doby, pomysliac na neho, si predstavujeme, ako spieva. Michal Mudroň, keď prišiel z Prešporka navštíviť do Martina svojho brata, obyčajne doniesol i západoslovenskú pesničku. No a martinského Mudroňa, Pavla, ktože nepočul spievať, spevom oduševniť, zapáliť iných?

V Turci ľud, ešte za Kollárových časov spevavý, potom v sedemdesiatych rokoch začal zamĺkať. I v samom Kláštore, kde v prvých matičných rokoch Riznerovci boli vzácnymi šíriteľmi spevu, prestávalo sa spievať. Ale rozospieval sa Martin, a ohlasy jeho nôt napočudovanie ozývali sa po Turci na všetkých stranách. Žijúci vrstovníci Miloša Štefanoviča by mohli rozprávať, aký spevavý bol Martin na počiatku osemdesiatych rokov. V tých časoch, i ešte neskôr, ako sa tu spievalo pod Stráňami v tretí deň augustových zhromaždení! A milovníci spevu napospol osvedčili sa potom vo verejnom živote; ich duše prehriate slovenskou piesňou neochladli.

Prichodí mi na um príklad, ako sa spievalo v Martine. Bolo to v niektorý z prvých rokov po vystavení Domu, v lete, keď prichádzali milí hostia i turisti. V predpoludňajších hodinách k nám do redakcie vstúpil mladý kňaz, Moravan, a s tvárou zduchovnelou rozprával, že včera prišiel do Martina, dostal sa do spoločnosti mladých ľudí a zažil večer, ktorého dojmy — sľubuje si — ostanú mu na dlhé časy. Celý šťastný rozprával, ako sa tam spievalo! Potom prešli roky, mladý kňaz vystúpil vysoko, ale na Slovákov nezabudol. I teraz, v dňoch nášho smútku, ako sa milo dotkol slovenského citu prívet jeho, strahovského opáta Metoda Zavorala, poslaný vdove Svetozára Hurbana.

Za vojny prestala pieseň… Pochopiteľne. Doma je ľudí tak málo, že každý má neprestajne plné ruky práce a nálada nie je priaznivá spevu. Inak je pre nás bolestné počuť, že spevu v Turci bolo menej už i pred vojnou. Tak hovoria tí, ktorí pozorujú život ľudu. A nečudo, že sa tak stalo. Celá naša spoločnosť už dávnejšie prestala spievať. Donášalo sa k nám učenie, ktoré sa posmievalo Tomášikovej piesni. Ani sami nepobadajúc, zamĺkali i takí, ktorí potierali nezmyselné učenie. Spevu vôbec začalo byť menej a nedobrá nálada prešla potom i na širšie vrstvy, na ľud.

No keď raz naši prídu domov zo zákopov, veríme, že nastane nový život. I po najťažšej skúške, po utrpeniach, stratách, sa nad človekom môže usmiať jasné nebo. Po hroznej vojne nás nemusí očakávať samé súženie. Ako by sme sa aj s vysušenými srdciami chytili nahrádzať zameškané, dopĺňať straty? I v našom slovenskom živote entuziasti budú zas vzácni. Oni pohýnajú vpred duchovné veci svojej spoločnosti. A spev iste pomáha množiť nadšencov a vôbec budiť jasnú myseľ, zohrievať a omladiť dušu.

Nedobrá náuka je už podvrátená samým učiteľom. Keď prišla chvíľa, on, ktorý naučil porúhať sa Tomášikovej piesni, kdeže sa našiel, strhnutý udalosťami? Nech nám Pán Boh len dá dožiť pokoja, my neprestaneme hovoriť: „Spievajže si, spievaj, spevavé stvorenie…“

Spev. Národnie noviny, 21. 9. 1916, č. 113