ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako sa začali uverejňovať výsledky posledného krajinského súpisu, viac ráz sa ozvala slovenská žaloba, že nás Slovákov menej spísali ako roku 1900. Pri súpise roku 1900 nás bolo, podľa týchto úradných dát, vyše dvoch miliónov, o desať rokov, pri poslednom sčítaní, klesli sme pod dva milióny. Ubudlo nás vyše 50 tisíc.

Pravda, dobre vieme, aké sú naše úradné súpisy: nájdu Maďarov i v takých slovenských dedinách, kde sa nikdy nedotkla zeme maďarská noha. Pritom, ako štatistický úrad vysvetľuje, na slovenskom východe teraz ako ruské spísali niektoré obce, ktoré predtým brali za slovenské; na Spiši, na Orave a v hornej Trenčianskej zas niečo Poliakov odpočítali od Slovákov. No a naša bolesť — Amerika! V Amerike tratia sa Slováci. Len do Ameriky také množstvo ľudí vyhrnie sa ročne zo slovenských krajov, že by bol zázrak, keby sa doma krajinským súpisom mohol zistiť ešte vzrast. Jednako, hoci by sa spoza oceána i všetko vracalo domov na milú slovenskú zem, naše straty by museli byť veľké i samou maďarizáciou.

Keď v úradnej štatistike čítame, koľko Maďarov falošne zapísali v slovenských mestečkách i dedinách, nezdržíme sa smiechu a utvrdzujeme sa v povedomí o márnosti maďarizácie. My iste i potrebujeme toto povedomie, ale pozor, aby sme sa nemýlili! Počet Maďarov od konca 18. storočia povážlivo rastie.

Na území, kde Slováci bývajú kompaktne, dnes už iste nepretvoria nás za Maďarov, čo by štátny stroj aké násilenstvá a nám duchovné ujmy robil. Ale straty naše krvné, národné musia byť veľké už tým, že zo slovenských krajov hrnie sa národ nadol, do maďarských miest, na maďarskú Dolnú zem. Pritom krajinské a s krajinskými i cirkevné pomery sú už vyše sto rokov také, že v krajoch, kde Slováci už nebývajú sami a nepretržite, je ozaj nemožné, aby sa nemaďarčili. Vezmime napr. Peštiansku stolicu. V polovici 18. storočia v nej Maďari boli ešte menšinou. Pozrime si len dáta u Mateja Bela. Maďarské boli mestá Kečkemét, Veľký Körös, Cegléd; Nemci sedeli v Budíne, v Pešti a o tieto dve mestá opierali sa ešte niektoré švábske dediny. Väčšinu obcí mali Slováci. Vzrast Maďarov sa začal skoro potom, ešte v 18. storočí, ale zato ešte z roku 1828 v geograficko-štatistickom diele Ludovika Nagya (Notitiae politico-geographico-statisticae inclyti regni Hungariae) čítame, že obyvatelia Peštianskej stolice sú Maďari a Slováci, ku ktorým sú nemecké kolónie primiešané. (Incolas alit Hungaros et Slavos, intermixtis hie illie Germanorum quoque Coloniis.) To jest ešte na konci prvej štvrtiny 19. storočia Peštiansku stolicu počítali za slovenskú asi v takej istej miere ako za maďarskú. Schematizmy katolíckej i evanjelickej cirkvi nám to potvrdzujú, lebo z nich vidíme, že dediny boli ešte prevažne slovenské. A za našich dní, na začiatku 20. storočia? Za našich dní v Peštianskej stolici (okrem Pešťbudína a municipiálneho Kečkemétu) úradne už spisujú len niečo vyše 30 tisíc Slovákov vedľa 700 tisíc Maďarov.

Slováka, zaujatého za svoju krv, takéto číslice nemôžu nezdesiť. To je vzrast Maďarov najviac nám na ujmu; tam najviac našej krvi prepadlo. Pritom treba uvážiť, že čím viac sa takýmto spôsobom zväčšuje dunajsko-potiská kotlina, pretvárajúca inorodé elementy na Maďarov, tým ťažšie nám bude zachovať svojmu rodu Slovákov odchádzajúcich z podkarpatských krajov nadol…

Maďari od konca 18. storočia množia sa nám na ujmu. Využívajú čas svojho panovania; každý jeden nový zákon je pre nás horší. A v takom ťažkom postavení my bijeme sa medzi sebou, akoby sme na sebe chceli skúsiť, koľko vládzeme.

Skúste brať jeho mladé slabému vtáčaťu, napr. mizernému vrabcovi, ako si ich bude brániť. My okrem inštinktu zachovať svoj rod, ktorý nám je spoločný so slabým vtáčaťom, máme i rozum: my sme teda povinní brániť si nielen deti, ale naširoko všetko, čo je z našej krvi. My sme povinní nehľadieť na nijaké ťažkosti, na nijaké osobné ujmy, a usilovať sa národne zachrániť svojich slovenských bratov žijúcich mimo kompaktného slovenského územia. Ale až s hanbou sa musíme priznať, že na nich nestačíme ani myslieť — bijeme sa doma, medzi sebou. Je jasné, že slovenské kolónie v Báčke a v Banáte môžu sa pre slovenský národ považovať za zachránené od tých čias, odkedy sa v nich ujalo slovenské čítanie. Slovenská obec, ak je raz čítajúca, v 20. storočí národne už neprepadne, hoci by ležala na záhumní Debrecína. No ak sa dnes najaktívnejší slovenskí národovci zídu na poradu, či budú hľadať spôsob, ako by bolo možné rozširovať slovenské knižky a noviny v slovenských dedinách, odhrnutých od kompaktného slovenského územia? Nebudú, lebo sa k tomu nedostanú pre otázky domácich sporov.

Nedobré veci. Národnie noviny, 25. júna 1914, č. 73