ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo svojom veľkonočnom čísle „Világ“ vytlačil výťahy z troch snemových rečí Deákových, vraj na poučenie pre dnešnú politiku.

1. Dňa 14. novembra 1868 na sneme bola reč o tom, či popri maďarskom Národnom divadle dať štátnu podporu i jednému z národnostných divadiel, srbskému, ako žiadali srbskí vyslanci. Vtedy Deák, „mudrc vlasti“, ako si ho Maďari volali, vstal a hovoril:

„V tej veci sa ja pridŕžam zásady, aby, keďže jednotný, nerozdeliteľný uhorský národ uznávam za politický národ, všetko, čo sa deje v mene štátu, išlo v jeho reči. Ale že by divadlo bolo politickým poľom, kde by táto zásada musela mať platnosť, neuznávam. Ja ani v národnostnej otázke nechcem sa pridŕžať inej zásady ako tej, ktorú uznávam za spravodlivú… Nemôžem nijako zrovnať s pravdou, že by štát, ktorý politicky je jednotným a nerozdeliteľným uhorským štátom, zo spoločných daní prispieval len na divadlo pestujúce maďarskú reč, vôbec na vzdelávací ústav prináležajúci len ľudu a národnosti jedného jazyka. V tejto veci si myslím, že buď všetkým, alebo ani jednému. Ak sme nie v takom položení, že by sme mohli dať všetkým, nuž povedzme, že výlučne nedáme ani na toto (na maďarské) divadlo…

Ja teda nechcem prijať podporu navrhovanú pre maďarské divadlo…

Keby sme mohli dať všetkým, tak áno; keď nemôžeme zo štátneho rozpočtu, nedajme ani pre našu reč… Vytrime všetko, lebo nechcem podporovať nijakú nespravodlivosť ani vtedy, keby sme z nej mali prospech.“

2. Dňa 24. novembra 1868 na sneme v otázke reči pri administrácii a súdoch Deák hovoril:

„Pri politickej jednote národa všetko to, čo sa deje v mene celého štátu, nemôže sa diať vo viacerých rečiach… Ale nadol pri stoliciach, právomociach, obciach, pri cirkvi by som nerád obmedzoval rovnoprávnosť, treba jej dať voľné pole; rovnako i v prisluhovaní spravodlivosti pri nižších súdoch, len nie pri apelačných… Žiadal by som si, aby pravotenie tam, kde je obyvateľstvo nie maďarské, bolo dovolené i v reči tamojšieho obyvateľstva.“

3. 23. januára 1872 na sneme bola reč o školskej politike. Vtedy Fraňo Deák takto rečnil:

„Iste každá národnosť, hoci nieje politickou národnosťou, je oprávnená, aby jej bol daný spôsob vychovať, vzdelať si deti. Nech je v krajine hoci 300 gymnázií, nech ich je toľko, že na každých šesť míľ dostane sa jedno, ak gymnázium niektorého kraja neučí v tej reči, alebo aspoň neučí hlavne v tej reči, ktorou rečou sa v tom kraji hovorí, tak iste ťažko urobiť pokrok vo vzdelanosti.

Rozpamätajme sa len, čo sme sa natrápili za detstva preto, že sme sa museli učiť v cudzej, mŕtvej reči (latinskej), a povážme, aké je teraz našim synom uľahčené učenie tým, že sú vyučovaní po maďarsky. Tak je to s rečou každej národnosti. Vôbec, ak chceme získať národnosti, cestou je nie to, že by sme ich všemožne maďarčili, ale aby si ony mohli obľúbiť maďarské pomery. Lebo dve veci vidím jasne: chcieť ich vykoreniť by bolo bezbožným barbarstvom, ešte i vtedy, keby ich nebolo toľko, že zničiť ich je nemožnosť. A urobiť si z nich nepriateľov nie je náš záujem. V položení tomuto podobnom sú i ony. Keby sa mohli odtrhnúť a predstavovať veľký národ, rozumel by som snahu k tomu namierenú; ale v európskych pomeroch to nie je možné. Obom stránkam treba sa teda snažiť, aby spolu a jedna pri druhej mohli žiť v čím lepšej zhode.“

Iste, hovoriť Fraňo Deák pekne hovorieval: Ale dnes je jasné, že jeho reči neboli úprimné. Bola to len taktika. Po vyrovnaní roku 1867 maďarská politika potrebovala ukazovať i pred panovníkom, že je spravodlivá, a potrebovala i nemaďarské národnosti uchlácholiť. Preto boli Deákove pekné reči.

Prax a skutočnosť sa od samého počiatku nezrovnávala s peknými rečami.

Keby Deák v novembri 1868, keď bola reč o štátnej podpore pre divadlá, tak bol zmýšľal, akým sa ukazoval, bol by musel povedať: Dávame podporu pre maďarské národné divadlo v Pešti, povinní sme dať i pre srbské divadlo v Novom Sade. Ale aby Srbi nemohli dostať tú nejakú tisícku, Deák vo svojej reči predstavil vec tak, akoby tu koľko národností, toľko stálych divadiel bolo (z nemaďarských národností mali akési len Srbi v Novom Sade — i podporu len oni pýtali), a štát je chudobný, nemá peňazí na podporu pre všetky.

Hoci štátny rozpočet ako chudobný bol, či by sa z neho nebola dostala nejaká tisícka tomu srbskému divadlu?

Deák za politickejšie uznal povedať: Ak nemôžeme dať všetkým divadlám, nedajme ani nášmu, maďarskému.

To bolo pekné slovo. To účinkovalo!

Ale nech len ide „Világ“^[47] pozrieť si staré účty, či maďarskému národnému divadlu nebola štátna podpora vyplatená i na ten rok?

Pri súdoch a administrácii zas, kým Deák na sneme pekne rečnieval, postupne odstraňovali všetko, čo do roku 1867 prax uviedla pre Nemaďarov priaznivejšieho.

A v školstve? Ministrom vyučovania od roku 1867 bol Eötvös. Barón Jozef Eötvös, ktorý o národnostnej otázke i písal v knižkách a novinách tak pekne, ako hovorieval Deák: Menovite školské ustanovenia národnostného zákona i zvláštneho školského (XXXVIII: 1868) zákona boli ustálené s jeho účasťou, no do života neuviedol z nich ani litery, priaznivej pre nemaďarské národnosti. Naopak, po nemaďarských krajoch zakladané nielen štátne, ale i obecné elementárne školy boli hneď maďarčiace; učiteľské preparandie v Modre a v Kláštore pod Znievom, ktoré podľa národnostného i školského zákona mali byť slovenské, Eötvös otvoril ako maďarské. Keď Deák 23. januára 1872 tak pekne hovoril na sneme o materinskej reči v školskom vyučovaní, vtedy všetky predpisy národnostného i školského zákona o materinskej reči nemaďarských národností už boli zo svojej podstaty povyvracané. V rokoch 1874 a 1875 Deák ešte žil — a slovenské gymnáziá i Maticu slovenskú zrušili.

V národnostnej otázke z maďarských politikov to úprimne myslel jedine Ľudovít Mocsáry, ktorý, keď náš Andrej Kmeť umrel, napísal o ňom smútiacej Muzeálnej slovenskej spoločnosti, že by si bol žiadal vidieť Kmeťa na stolci nitrianskeho biskupa.

Deák a národnostná otázka. Národnie noviny, 4. 4. 1918, č. 39