ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slováci boli tisíc rokov takrečeno neprestajne vystavení okolnostiam ťažkým, nešťastným. Tisíc rokov! Od zániku Veľkej Moravy.

Z východu ešte i po Maďaroch prichádzali kočovníci — na ujmu Slovákom. Dovalili sa Tatári, po Tatároch nasledovala záplava nemeckej kolonizácie — veľmi nedobrej pre Slovákov. V bojoch Matúša Čáka Trenčianskeho redli tiež Slováci. V 15. storočí, keď si pre Jána Husa rozľútení žižkovci mysleli, že bijú vierolomného kráľa Žigmunda, pri vpádoch cez hranicu bili Slovákov. Onedlho potom javiskom bojov jiskrovcov, postavených v službe kráľovskej vdovy, boli výlučne slovenské kraje; v druhej polovici toho storočia, v západných vojnách kráľa Mateja Korvína zas len Slováci trpeli. Keď potom onedlho Turci dostali do svojej moci vyše tretiny Uhorska, ťarchu zlých pomerov tým spôsobených bezmála na dvesto rokov znášalo Horné Uhorsko, to znamená Slováci. Slovákov hubili tak Turci, ako i nemeckí žoldnieri, posielaní sem proti Turkom, alebo bočkajovskí, betlenovskí takzvaní hajdúsi a tököliovskí, rákóciovskí kuruci. Javiskom všetkých bojov vedených proti Viedni a Habsburgovcom boli naše kraje. Pre obyvateľstvo kuruci boli najmenej zlí, a jednako keď v prvej desatine 18. storočia na slovenskej dedine bolo počuť výkrik: „Kuruci idú!“, kto len vládal, utekal z dediny do hôr. Orať, siať, sadiť sa ani neoplatilo, lebo úroda by sa bola dostala nie majiteľovi, nie tomu, kto oral, sial; zemiakov u nás vtedy ešte ani nebolo. Ľudia mreli i od hladu a viac ráz zúril mor. Po vyhnatí Turkov bolo treba ľudí na spustnuté kraje po Dolnej zemi, a brali ta v značnom počte Slovákov. Doma teda zas len zredli, a tam v cudzom živle z nich mnohí a mnohí národnostne zanikli. Onedlho cisárovná Mária Terézia, aby pomohla dedičným zemiam rakúskym, zaviedla také poriadky, pri ktorých v slovenských krajoch priemysel veľmi upadol, a vtedy Slováci odchádzali zo svojho domova už hladom hnaní. Tak sa stalo, že i v najmaďarskejších obciach stredného a dolného Uhorska v 19. storočí z každých troch mien jedno iste bolo slovenské.

Existuje historický, súdobý zápis, podľa ktorého roku 884 videli Svätoplukovo vojsko na pochode proti Arnulfovi na jednom mieste prechádzať od rána do večera. Kde by ho bol nabral, ako by sa vôbec bola mohla založiť vojenská i politická moc Veľkej Moravy, keby tu bolo našich slovenských predkov len toľko žilo, koľko by sme si predstavovali podľa ich stavu a počtu na konci 18. storočia? Už náš Šafárik vo svojich Slovanských starožitnostiach (1837) východnú hranicu Veľkej Moravy jasne ukazoval až pri Matre a zo svedectva názvov, ako sú Ostrihom, ktoré majú známky západoslovanské (to jest slovenské), dnes už vieme, že v 9. storočí i v tomto zadunajskom pásme žili Svätoplukovi Sloveni, čiže predkovia dnešných Slovákov. Ľahko si teda predstavíme i z takéhoto pohľadu do minulosti, aký ťažký bol tu osud nášho národa do konca 18. storočia.

Potom v 19. storočí rozpálil sa národnostný zápas, v ktorom proti Slovanom Maďari mali dôslednú podporu v politike viedenskej. U nás nasledovalo strašné odnárodňovanie; od slovenského rodu odvracalo sa všetko, čo chodilo do škôl. Až ťažko je nášmu človeku obzrieť sa do tejto minulosti… Tak potom roku 1910, po súpise obyvateľstva v Spojených štátoch amerických, naraz čítame, že tam, v samých Spojených štátoch, žije 700.000 Slovákov. Sedemsto tisíc! Odlúčených od malého národa!

Nový štát, štát postavený Čechom a Slovákom svetovou vojnou, nám prišiel ako Božie zmilovanie. Bol to už najzvrchovanejší čas zobrať ešte a zachrániť Slovákov ako národ. Ale sme aj vítali tento nový stav! S nami spolu, ako som i ja dokumentoval nedávno (v Slov. pohľadoch 1925, str. 640) listom z Prahy, radovali sa zachráneniu Slovákov a slovenskej reči i v Čechách.

Lenže toto netrvalo dlho. Pre tých, ktorí z nás dostali sa k moci, akoby sa bolo stalo zásadou: nie zbierať Slovákov, ale rozptyľovať, aby ich tu bolo čím menej. Návrat k tendencii, prejavenej už pred vojnou v pamflete „Co hatí Slováky“. Začalo sa spomínanie „rozkolu“ a ponižovanie všetkého, čo je slovenské.

Na toto nehľadiac, o tom azda ešte ani nevediac, novým postavením Slovenska pohnutý vystúpi Livio Odescalchi. Postaví sa s junáckym gestom a zvolá zemianstvu, ktoré sa v tých zlých pomeroch odvrátilo od svojho rodu slovenského: „Páni, krv nie je voda!“

Pre nás Livio Odescalchi nebol nový človek. Už roku 1896, keď zakladali maďarskú ľudovú stranu a pre Slovákov sa ukazovala možnosť účinkovať v niektorých okresoch spolu s ňou, pán Livio Odescalchi sa zjavil v Martine; neskôr vedeli sme i z maďarských novín, že v nitrianskych stoličných výboroch, keď referenti čítali pomaďarčené meno slovenskej obce, rád sa ozval: „Ako sa predtým volala?“ Nuž, kto si zachoval slovenský cit a poznal ťažkú minulosť svojho národa, nemohol sa nezaraďovať vystúpeniu pána Odescalchiho, rozhlasujúceho po Slovensku heslo: „Krv nieje voda!“ Pozbierať všetci sa len takto môžeme. Keď písomne, tlačeným slovom začal účinkovať, hoci neviem plávať, ja i cez vodu bol by som šiel k nemu, pomáhať mu.

I stretli sme sa a zjavila sa brožúra pána Odescalchiho „Zástava veje privolávajúca slovenskému zemianstvu: Krv nie je voda, vráťte sa domov!“ V brožúre, pri výkladoch pána Odescalchiho, ja som načrtal z minulosti pomer slovenského zemianstva k svojmu národu. V „Prúdoch“, kde už toľko natlačili tých protislovenských vecí, teraz (č. 9 — 10, 1925) vyšla „kritika“. Ale o kritikovi (Dr. Daniel Rapant) ťažko mi veriť, že písal z vlastnej pohnútky.

Akcia Livia Odescalchiho I. Národnie noviny, 10. 1. 1926, č. 7