ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Muzeálna slovenská spoločnosť schádza sa už na svoje osemnáste valné zhromaždenie a Živena bola založená ešte za čias Matice slovenskej.

Maticu, slovenský literárny spolok, začal spomínať už Pavel J. Šafárik, keď v dvadsiatych rokoch minulého storočia žil v Novom Sade. Časy boli také, že Šafárik nemohol sa udržať ani u bratov Srbov, ani u nás doma nebolo pre neho miesta — odišiel do Prahy. Vtedy zo snahy hlavne Martina Hamuliaka vznikol Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej a stal sa nám drahým už tým, že v štyroch veľkých zväzkoch vydal a zachoval nám básnické diela Jána Hollého. V štyridsiatych rokoch sa pre Tatrín, nový literárny spolok, Slováci nemohli domôcť práva verejnosti, hoci konali všetko možné a chodili i pred cisára. Po potlačení maďarskej revolúcie vo Viedni Kollár, Kuzmány, Záborský a Lichard začali zase spomínať Maticu slovenskú, ale vtedy medzi predstaviteľmi slovenskej národnej veci práve nebolo potrebnej jednomyseľnosti. Maticu slovenskú bolo možno ustrojiť a otvoriť až pri novom ruchu, spôsobenom národným zhromaždením 6. a 7. júna 1861.

„Verili sme, keď nás ešte bolo málo!“ povedal slovenský básnik; keď plameň rodoľubstva tlel len v prsiach niekoľkých. „Hviezda svietila nám — za tou sme sa hnali!“ Maticu slovenskú, vydobytú v takých rokoch, keď maďarská politika ešte nebola všemohúca, stratili sme i so slovenskými strednými školami. Skoro po roku 1867, ktorým Uhorsko bolo úplne vydané do moci Maďarom. Oni sa hneď rozbehli zahatať pramene slovenského národného ducha. Na nás aj inak valili sa nehody. Predstavitelia Matice, Moyses a Kuzmány, mužovia, akých nerodí každá doba, nám umreli; v literatúre, bez ktorej nemohli by sme vpred, stíhala nás strata za stratou. Nebolo teda možné, aby sa neukázalo isté ochabnutie.

Ale — „hviezda svietila nám, za tou sme sa hnali!“ Vylúčená z budovy Matice slovenskej, kde bolo i stále divadelné javisko, slovenská spoločnosť v Martine stvorila si súkromné divadelné miestnosti a prístrešia, ohnište. Roku 1879 už „Živena“, náš ženský spolok, mohla zvolať valné zhromaždenie a v auguste v Martine zase bolo tak, ako bývalo za prepamätných matičných čias. V literatúre nastalo oživenie, nové talenty tvorili diela, ktorými obrátila sa pozornosť na Slovákov, v ťažkej borbe zápasiacich o svoju národnú existenciu; ozvala sa potreba založiť vydavateľský spolok. V tých časoch záhubcovia Matice a slovenských gymnázií skúšali znemožniť ešte slovenské snahy v ev. cirkvi, no z našej strany rozvinula sa obrana, majúca všetky nároky na to, aby bola s úctou spomínaná. Z roku 1887 je pamätná výstavka slovenských výšiviek v Martine, spojená s výstavkou slovenských obrazov Jaroslava Věšína. Študentov v školách zase bolo viacej — bola nádej, že pribudne buditeľov. A v úzadí, na svojej prenčovskej katolíckej fare, vtedy už viac rokov s posvätenosťou a príkladnou horlivosťou pracoval zakladateľ slovenského Múzea.

On, Andrej Kmeť, v takej dobe, keď verejná činnosť bola najťažšia, na nič sa neobzerajúc a ničoho sa neľakajúc, stvoril zbierky, povolané nahradiť Múzeum, spolu s Maticou slovenskou barbarsky nám zatvorené. Ním povzbudzovaná a súrená martinská spoločnosť vysúkala rukávy a roku 1890 bol už hotový Národný Dom, v ktorom bezpečne mohli byť uložené zbierky tvorené na prenčovskej fare. V auguste 1895 sa zriadila Muzeálna slovenská spoločnosť pod predsedníctvom Andreja Kmeťa. Od roku 1908 je Múzeum už vo vlastnej, osobitnej budove, zveľadené, rozhojnené. Jeho knižnica a archív sú dnes vzácnym, veľkým imaním slovenským; národopisné, archeologické, botanické, mineralogické, numizmatické atď. zbierky priťahujú rok čo rok viac návštevníkov. Budova Múzea je už primalá…

Vec slovenská, sláva Bohu!, rozvíja sa i uprostred nedobrých krajinských pomerov. Naše zhromaždenia sú každý rok väčšie; my, ktorí sme doma v Martine, musíme až tŕpnuť, či ešte môžeme prijať svojich vzácnych hostí tak, aby oni boli spokojní. V čom by prostriedky naše boli nedostatočné, to sa usilujeme nahradiť vďačnosťou, vrelým citom.

Účinok schôdzok, kde ľudia spoločnou myšlienkou zohrievaní vidia sa tvárou v tvár, môže byť len blahočinný. Keď si dobrý človek s dobrým človekom podá ruku, veď to je už samo v sebe zblíženie. Zo zblíženia rodí sa dôvera, a kde je dôvera, tam je menej nedorozumenia a výdatnejšie, požehnanejšie sa pracuje.

My sme radi svojim hosťom. Vitajte nám!

Vitajte! Národnie noviny, 6. augusta 1912, č. 91