ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Vámbéry — Slovenský denník)

Maďarský novinár podľa Vámbéryho slov napísal, že Maďari boli v dnešnom Uhorsku prv než Slováci. Všetko, čo o pôvode a príchode Maďarov Herman Vámbéry teraz hovorí, s malým rozdielom poznáme už z jeho knihy „A magyarság keletkezése és gyarapodása“ (Povstanie a vzrast Maďarov, Pešť 1895). Už tam obšírne vykladal, len asi miernejšie vyslovoval, že čo u nás v školách učia o príchode Maďarov do Uhorska, je nie história, ale výmysel; že Arpáda ani nebolo, lebo slovo arpad nie je osobné meno, ale apelatívum, značilo hodnosť, vodcu, a že klamár bol menovite Anonymus, na povymýšľanej kronike ktorého vybudovala sa „história“ o príchode Maďarov a vydobýjaní terajšieho Uhorska. (Str. 190 — 193.) Toľko Vámbéry už roku 1895. Ale o Slovákoch vtedy nehovoril, že ich pri príchode Maďarov tu nebolo, že by Maďari v terajšej našej spoločnej otčine boli bývali prv než Slováci. Naopak, v jeho knihe možno čítať (str. 192, 193), že značným protivníkom Maďarov bol Svätopluk so svojou krajinou, siahajúcou ďaleko do dnešného Uhorska. Že Maďari boli tu skôr než Slováci, nenapísal v novinách „Világ“ sám Vámbéry: bolo to len referovanie jeho slov z rozhovoru; možno referovanie práve v tomto bode neverné.

„Slovenský denník“ (číslo 168) sa jednako nezdržal oponovať Vámbérymu a brániť Slovákov. No vyšla z toho čudná obrana.

„Slovenský denník“ proti Vámbérymu a či „Világu“ tvrdí, že „Slováci, lepšie rečeno Slovania“ boli tu pred príchodom Maďarov. „Maďari, keď sem prišli, našli tu Slovanov…“ Hm, ale teda nenašli Slovákov! Takouto čudnou rečou potvrdzovala by sa hlúposť Vámbéryho či jeho referenta.

Slovenský denník hovorí, že ani najšovinistickejší maďarskí historici sa dosiaľ neopovážili tvrdiť, čo teraz tvrdí Vámbéry. Keby tak bolo. Ale skutočnosť je, že v druhej polovici predošlého storočia maďarskí historici na čele s Pavlom Hunfalvym učili, že naši predkovia prišli sem zo západoslovenských krajín až po Maďaroch, že i podkarpatskí Rusi sú tu dávnejší obyvatelia než my a Slováci sa utvorili len po 14. storočí. Hunfalvy to najurčitejšie povedal vo svojej známej Etnografii Uhorska (Magyarország Ethnographiája, 1876, str. 272) a toto tvrdenie podoprel autoritou slovanského jazykovedca Miklosicha. Učenia sa rukami-nohami chytila najmä maďarská politika a my sme trpko videli, ako ho používajú proti nám.

Miklosich, hoci jeho práce tvoria epochu v slavistike, pomýlený okolnosťami, ktoré za jeho času ešte neboli jasné, učil, že v 9. storočí Slovinci bývali i na ľavej strane Dunaja. (Vergleichende Grammatik der slav. Sprachen I,^[30] str. 33, 219, Altslovenische Formenlehre in Paradigmen, str. III.) Ako solídny vedec sa Miklosich nemeškal vyjadriť, že o tom, ako ďaleko siahali slovinské sídla na ľavej strane Dunaja, si netrúfa vysloviť ani domnienky; ale maďarská história potrebovala len toľko, že v 9. storočí Slovinci bývali i na ľavej strane Dunaja, toho sa chytila a doložila, že Slovákov teda nebolo.

Pravda, v slavistike Miklosichova náuka nenašla súhlas. Jagič, autorita už za života Miklosichovho, v rozbore knižky Altslovenische Formenlehre napísal: Jestli Slováci na niektorých punktoch ešte dnes siahajú temer k samému Dunaju, tak máme čo najväčšiu pravdepodobnosť, že pred maďarskou okupáciou, ktorou mohli byť ďalej do hôr vytisnutí, práve na celej čiare dosahovali Dunaja.“ (Archiv für slavische Philologie I, str. 451.)

Nejdem sa odvolávať na Šafárika, v jeho Slovanských starožitnostiach na kapitolu O Moravanech a Slovácích, na ktorej pri veľkých štúdiách poznať temer i krv srdca. Nebudem citovať ani domácich slovenských historikov: zostanem v rokoch po Miklosichovi a z veľkej literatúry slavistickej, týkajúcej sa nášho predmetu, popri inom uvediem len filológa Jagiča a archeológa a historika Niederleho.

Že Veľká Morava bola pred Maďarmi, o tom, nazdávam sa, sa ešte nepochybovalo. Jej panovníci Rastislav a Svätopluk sú vynikajúce historické osobnosti; z iniciatívy Rastislava u nich vykonané dielo slovanských apoštolov Cyrila a Metoda má svetový význam. O Svätoplukovi maďarský historik Marczali hovorí: „Svätopluk zostal nemeckému kráľovi (Arnulfovi) v rangu rovným, nebezpečným protivníkom až do svojej smrti roku 894. Je prvým svetohistorickým predstaviteľom slovenského národa, prvý, ktorý zjednotil mnohé jeho kmene a urobil ich obávanými pred ich nemeckými potlačiteľmi… Len po jeho smrti dostala sa Panónia Maďarom do rúk.“ (Magyarország a királyság megalapitásáig, str. 111.) A v úvodnej časti svojho vynikajúceho diela „Zur Enstehungsgeschichte der kirchenslavischen Sprache“ (1900, v „Deukschriften“ viedenskej akadémie) Jagič kladie otázku: „Aká krajina bola vtedy Morava etnicky?“ Odpovedá na ňu: „Morava ešte i dnes jazykom je len vo svojej západnej polovici česká, ale jej východná polovica opiera sa na Slovákov, a títo Slováci bývajú i teraz v severozápadnom Uhorsku.“ Potom, akoby myslel na Miklosicha a jeho maďarských učeníkov, Jagič pokračuje. „Odkiaľže prišli títo Slováci? Pokladať ich za čechizovaných Slovincov filológ veru nebude… Slovenčina tvorí skupinu dialektov nemajúcich na sebe ničoho, čo by čechizovanú slovinčinu ukazovalo. Čo by sa vec ako prekrúcala, v starej Morave, hoci jej hranice siahali po Dunaj, v 9. století museli hovoriť jazykom, ktorý s dnešným slovenským v podstate totožný bol.“ (I, str. 11. Preto v podstate, lebo za tisíc rokov foneticky a tvaroslovne podstúpili zmeny i konzervatívne slovanské jazyky.)

Slovanská jazykoveda často musí rozoberať písomné pamiatky cyrilo-metodského staroslovenského jazyka, pochádzajúce z 9. a 10. storočia, a v týchto rozboroch nachádzame termín slovacizmus. To znamená, že slovenskí jazykovedci v najstarších písomných pamiatkach slovanského jazyka vykazujú slová slovenské. A kde by sa boli vzali v nich slovenské slová, hoci by tie pamiatky boli písané na území medzi Moravou, Dunajom a Karpatmi, keby tu Slovákov nebolo bývalo, keby tu neboli žili už pred Maďarmi?! V najnovších dialektologických štúdiách poľských, všeobecne uznávaných, nejednu otázku staršieho poľského jazyka zisťujú medziiným i odvolávaním sa na svedectvá nášho slovenského jazyka (Rozprawy Akademii umiejetnosci. Wydzial filologiczny, serya III, tom I, str. 350), čo by nebolo možné, keby Slováci už vtedy, keď sa diferencovali západoslovanské jazyky, neboli tak susedili s Poliakmi, ako susedia dnes; a tá jazyková diferenciácia stala sa iste v čase, keď tu o Maďaroch ešte ani chýru nebolo. V Slovenských pohľadoch (1902, str. 761, 1903, str. 713) i v Národných novinách (1903, číslo 95) príležitostne ja uvádzam slová i formy gemerskej slovenčiny, aké zo slovanských jazykov má len bulharčina. Slov a foriem takých zas, spojujúcich slovenčinu s bulharskym jazykom, by v Gemeri nemohlo byť, keby gemerskí Slováci neboli susedili s predkami dnešných Bulharov pred príchodom Maďarov. To znamená, že gemerskí Slováci existovali už vtedy, keď Maďari ešte nevtisli sa medzi nich a Bulharov. „Česi,“ hovorí Lubor Niederle, „patria k západnej slovanskej vetve, a nielen vlastne Česi, ale i Slováci… Obe vetvy vyšli zo spoločného pracentra, ktoré, spolu s poľským a polabským, bolo niekde na severe Sudetských hôr… Prejdúc Sudety a Karpaty, osadili sa sprvu na severe Čiech, Moravy a Uhorska… a odtiaľ po odchode inorodcov rozšírili sa nielen po celom území, na ktorom bývajú teraz, ale i omnoho ďalej na juh. To možno povedať o Čechoch v Čechách a o Slovákoch v Uhorsku, ktorých veľké a mnohočíselné ostrovy v stoliciach Ostrihomskej a Peštianskej, na juhu Tekovskej a Novohradskej nevývratne dokazujú, že pôvodné obyvateľstvo sa rozprestieralo omnoho ďalej na juh, kde sa s ním miešalo obyvateľstvo juhoslovanského pôvodu, Slovinci, Bulhari.“ (Encyklopedia slavanskoj filologii, 2, str. 69.)

Najnovšie, v diele „Die osteuropäischen Literaturen und die slawischen Sprachen" (Die Kultur der Gegenwart, IX, Berlin und Leipzig 1908), Jagič vykladá, že stará Morava mala asi celá jednotný jazyk, slovenský: dnešné slovenské dialekty vyhlasuje za ozajstných descendentov (potomkov) jazyka, ktorým hovorila Morava Rasticova a Svätoplukova.^[31] Vôbec nikto, kto sa či už ako archeológ, či ako jazykovedec, či ako historik dotýka územia medzi riekou Moravou, Dunajom a Karpatmi z 9. storočia, nemôže nenájsť Slovákov. Z maďarských historikov túto dobu najdôkladnejšie spracoval Július Pauler; v našej otázke sa na neho nemôžeme odvolať, lebo používa mena „szláv“. Ale napr. hovorí: „Bojnice a Prievidza, miesta slovenského mena (tót nevü helyek) boli už za sv. Štefana.“ (A magyar nemzet története az arpádházi királyok alatt, I, str. 53.) I vo štvrtom zväzku dejín všeobecnej literatúry (Egyetemes Irodatomtörténet), vydávaných v Pešti s podporou ministerstva kultu a výučby, v úvode do krátkych dejín slovenskej literatúry možno čítať: Slováci bývajúci v Uhorsku medzi Karpatmi a Dunajom, od Prešporka po Ungvár (Užhorod), patria k západným Slovanom. Jagič (Archiv für slav. Philologie XX, 40) považuje slovenský jazyk za jedno krídlo vedľa českého ako druhého krídla a spolu tieto dva ako jednotu v skupine slovanských jazykov. Šafárik vo svojom prvom diele (1826) pokladal Slovákov za „pozostatok karpatských a dunajských Praslovanov“; dnes, keď je už temer všeobecne prijaté, že prvá otčina Slovanov bola za Karpatmi, od Visly na východ, Niederle učí, že Slováci v prvých storočiach kresťanskej éry začali prechádzať do dolín na túto stranu Karpát. V 9. storočí kraje obývané Slovákmi boli jadrom Veľkej Moravy; u ich predkov založili apoštolovia Cyril a Metod slovanskú cirkev a slovanskú písomnosť; v dnešnom slovenskom jazyku slovanská filológia vidí pravého descendenta jazyka starej Moravy. (Str. 619.) Písal som to síce ja, ale keby to neobstálo, neboli by to prijali redaktori, jeden (G. Heinrich) germanista, drahý (O. Asbóth) slavista.

Od 90. rokov minulého storočia najmä pokroky slavistiky ukázali absurdnosť Hunfalvyho učenia; ono i zamĺklo vo vážnejších spisoch maďarských. A nám neprichodí podporovať ho. Slovenský denník hovorí, že „jeden fakt nikto nevyvráti: že sme tu, a pretože sme už raz tu, chceme žiť a máme právo žiť aj my Slováci životom národa slobodného, vzdelaného…“ To je iste tak. Ale ani odobrať, odtajiť si nedáme, čo je naše. A neboli by sme hodni nazývať sa Slovákmi, keby nám nebola drahá pamiatka predkov.

Pre hlúpu bájku o bielom koňovi sa Slovenský denník vrhol na Anonyma; ale mal vyšticovať Kezu, lebo to je Kezov výmysel. Anonymus hovorí o výboji, nie o vykupčení krajiny za bieleho koňa.

Aspoň toľkoto povedať azda nebolo zbytočné. Aby o Slovákoch pred príchodom Maďarov nebolo posledné slovenské slovo to, čo napísal Slovenský denník.

Čudná obrana. Národnie noviny, 24. 9. 1912, č. 112