ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[82]

Do konca 9. storočia, kým Maďari neprišli k Tise a neprešli Dunaj, Slováci žili v bezprostrednom susedstve s Juhoslovanmi. Bude potrebné, aby sa dôkladne preštudovala nomenklatúra na podnoží Karpát po Dunaj a od Dunaja po Sávu, potom z obidvoch strán Tisy a v niekdajšej Dácii a slovanskí filológovia zistia, že Slováci boli bezprostrednými susedmi i Srbo-Chorvátov, i Bulharov.

Ešte Šafárik správne tvrdil, že na počiatku 9. storočia hranicou medzi Slovanmi (neskoršími Bulharmi) a Slovákmi bola Pešť, Vác i Matra. Mená miest potvrdzujú Šafárikovo tvrdenie: toponýmia od Matry na severovýchod je aj dnes úplne bulharská, na severozápad slovenská. Ešte aj v blízkosti Miškovca z jednej strany rieky Šijavy je Kaza, z druhej Kazinec (Kazincz), a kde je Kazinec, tu niekde v blízkosti musel byť aj Kazin. Na gemersko-boršódskej hranici je dedina, ktorá sa dnes volá Dövény, ale zo zápisu z roku 1349 to je Duvin, z roku 1415 Deven, t. j. tiež Devín, to znamená taký Devín ako ten Rastislavov a Svätoplukov na Morave a Dunaji, o ktorom nemecký analista roku 863 hovorí, že v jazyku Rastislavovho národa značí puella. Keby A. Brückner pozrel na mapu, koľko je slovensko-bulharských mien odtiaľ na severovýchod až po Ondavu, Topľu, Ung a Mukačevo, potom by nehovoril, ako nedávno v jednom čísle pražskej „Slávie“, že Slováci nikdy neboli susedmi Bulharov.

V 9. storočí sa Slováci potisli vyššie na sever, tlačení zdola Maďarmi; potom v 13. st., keď Polovci prišli s Tatármi, ubytovali sa od Matry v polkruhu až po Nitru. Niekdajšie susedstvo Slovákov so Slovanmi-Bulharmi môže sa poznať aj dnes, tak na slovenskom, ako aj na bulharskom jazyku. Nebohý Conev, bulharský filológ, vo svojom diele „Dejepis bulharského jazyka“ (1919) dokazoval mnohými príkladmi zvláštnu podobnosť bulharského a slovenského jazyka.

Conev ide vo svojich vývodoch priďaleko (slovenský jazyk považuje za juhoslovanský), ale ináč z jeho výkladov história dostala drahocenné svedectvo, že dnešní gemerskí Slováci pred príchodom Maďarov žili v bezprostrednom susedstve so Slovanmi-Bulharmi. Šafárik hlavne dobre poukázal aj na vzťahy Slovákov so Slovincami hovoriac, že v 9. storočí hranica medzi nimi bola na západnom pobreží Blatenského jazera. Vytisnutý z Nitry Mojmírom, ťažko by vraj Pribina mohol vládnuť okolo Blatenského jazera, keby tam nebolo slovenského obyvateľstva. A o blízkosti Slovákov a Slovincov (Slovanov) v 9. stor. i skôr svedčí aj ich spoločné meno. Zachovala sa vlastne podoba mena „Slovák“, ale žena a dcéra Slovákova je aj dnes Slovenka. Slovák hovorí po slovensky (adverbium), jazyk je jeho slovenský („Slovenská Matica“ v Turčianskom Sv. Martine aj v Ľubľani). Do slovenského dejepisu prinesie mnoho svetla aj to, že Nemci meno „Wind“ (Vindi), „windisch“ na rozdiel od „Wend“, „wendisch“ používali i používajú pre Slovincov aj pre Slovákov. Slovenské Pravno v Turčianskej župe volajú Windisch-Proben a dedinku nad Banskou Štiavnicou Windschacht — ako v Štajerskú alebo v Kraňsku. A to bolo od starodávna aj v maďarskom jazyku. Maďar zo Slovanov menom thót nazýval len Slovincov a Slovákov. Slavónia, ktorá mala do 16. storočia — kým pred tureckými vpádmi národ neutiekol do horných krajov — slovinské, nie chorvátske obyvateľstvo, bola pre Maďara Tótország, ako mu Horné Uhorsko bolo Tótság. Pre dejepisca bude hodno uviesť aj mená miest pomenovaných podľa mien v týždni na území Slovákov a Slovincov.

Medzi Karpatmi popri Strede a Sobote máme Pondelok (v malom Honte), Štvrtok (na Spiši), Sobotište a Nedelište. Už u susedných Slovanov, Čechov a Poliakov, toho je málo.

Len v dejepise nenájdeme nijakú oporu, keby sme chceli pátrať, kde Slováci pred príchodom Maďarov susedili so Srbmi, Srbo-Chorvátmi! Doterajšia písaná história o ničom podobnom nemá správu.

Srbi a Slováci. Slovák, 16. 10. 1927, č. 232