ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mnoho rečí o výročnom zhromaždení Matice slovenskej (Lidové noviny, Slovenská politika), a obecenstvo z toho nemôže vedieť, čo to bolo 12. mája v Martine — nemôže vedieť, čo je vlastne vo veci. Treba poznať príčinu aktu.

Povinný som ozvať sa.

V pravopisnej komisii Matice slovenskej nebolo jednotnej snahy. Keď ja, ktorý som od smrti Jaroslava Vlčka býval v komisii za matičnú správu, v marci 1931 som napísal v liste predsedovi komisie Dr. Václavovi Vážnemu, že Matica také pravidlá nemôže prijať, on mi spurne odpovedal, že ich vydá (Pravidlá totiž) pravopisná komisia. A bolo vidno, že taký koniec veci by zodpovedal jeho úmyslom. Vtedy som sa obrátil do Prahy. Vo veci slovenského pravopisu (jeho aprobácie) už 4. októbra 1930 sme boli na ministerstve školstva spolu s predstaviteľmi Českej akadémie. Ako je známe, Českú akadémiu ministerstvo už roku 1921 vyzvalo vypracovať slovenský pravopis, ale teraz (4. októbra 1930) v Prahe, u ministra školstva, som s uspokojením videl, že Akadémia nechce sa veľmi miešať do takej slovenskej veci. Preto, keď sa pán Vážný vyhrážal, že Pravidlá slovenského pravopisu vydá pravopisná komisia, ja — ako hovorím — s dôverou som sa obrátil do Prahy. Na ministerstve 4. októbra 1930 z Českej akadémie boli profesori Josef Zubatý, Emil Smetánka a Václav Flajšhans: keď medzitým Zubatý umrel, písal som v apríli 1931 profesorovi Smetánkovi. Ako správca Matice slovenskej som sa mu vyžaloval, aký nedobrý stav je v našej pravopisnej komisii. Namiesto toho, aby sa malo na zreteli, čo je dobre po slovensky, predseda komisie usiluje sa vnášať i do samých Pravidiel i do Slovníka, pridaného k Pravidlám, všemožné čechizmy. Dobré české slovo, kde je to potrebné, nech by sa aj uviedlo, ale ozajstný slovenský výraz by sa pán Vážný neštítil vytisnúť ani germanizmom alebo fabrikátom novinárskej českej reči. My sme presvedčení a pevne veríme, že nášmu vzťahu k bratom Čechom naša slovenčina nemôže byť na ujmu. Ak na nej, i ako na spisovnej reči, bude poznať jej zemepisnú centrálnosť medzi rečmi slovanskými, to znamenite poslúži i vede, slavistike. Alebo: my sme ešte nemohli zabudnúť na výrok profesora Zubatého z jeho rektorskej inauguračnej rečí na pražskej univerzite roku 1919, aké šťastie je pre spisovnú reč českú, kazmi napadnutú, že má nablízku slovenčinu, „pri ktorej môže omladnúť“: a predseda slovenskej pravopisnej komisie silou-mocou chcel uviesť, aby Slováci písali napr.: „na tom závisí“, nie „od toho závisí“ (ako hovoria a píšu i Rusi a Poliaci); nijako nechcel uznať, že do pravidiel spisovnej slovenčiny nemôže sa postaviť: „vy, otec môj, hovoril ste“ — „vy, mať moja, počula ste.“

Tak som sa žaloval v liste, písanom v apríli do Prahy profesorovi Smetánkovi, a — skoro potom pán Vážný stal sa zhovorčivejším. V krátkom čase jedno za druhým prijalo sa do Slovníka k Pravidlám vyše 400 zmien mnou žiadaných — a už mohla robiť kníhtlačiareň.

V jeseni potom, aby sa nebudila nedôvera k Pravidlám, v novinách som napísal, že ak by bolo treba naprávať niečo na vydaných, vládou aprobovaných Pravidlách slovenského pravopisu, vecou Matice bude nájsť si spôsob, aby sa náprava vykonala. „Spisovnej reči slovenskej na ujmu ony nebudú ani takto.“ Nejaké nalepené neslovenskosti poodpadujú a potratia sa samy od seba.

Najmä i preto, že s dohotovením sa už bolo treba ponáhľať (posledná revízia hárkov z tlačiarne sa mi už ani nedostala do rúk), ešte ostali v knižke chyby, nad ktorými sa netrpezliví ľudia mohli pozastaviť.^[108] Postupne vyvinula sa vo veci akási rozhorúčenosť, až zimničný stav. (Lebo v lete nezostalo utajené, k akým protivám to prišlo v pravopisnej komisii.) Posledný stupeň zimničného stavu nastal vtedy, keď sa pohli i v Spolku sv. Vojtecha.

Z obavy, že by nás mohlo byť primálo dať slovenskému citu náležitý výraz, predstavitelia trnavského spolku dohrnuli sa na výročné zhromaždenie Matice slovenskej. Tu rečou kanonika Budaya, po ňom i Hlinkovou, spôsobil sa slovenský akt, akých i v našom Martine bolo ešte len málo. Heslo „Moyses-Kuzmány!“ ešte sotva počuli sme tak významne povedať, ako tu v reči Dr. Budaya… Ukázalo sa, že Slováci v dôležitej národnej veci postavia sa plecom k plecu bez rozdielu konfesie a politických strán.

Nie, história nebude hovoriť, že 12. mája v Matici slovenskej diali sa „smutné veci“. Vo vzťahu k Čechom i v chvíľke toho rozhorúčenia bolo poznať len bratstvo. Andrej Hlinka krásne spomenul, ako on hlásal roku 1918: „Nie s Maďarmi — s Čechmi!“ A z voľby v zhromaždení nemôže robiť závery pre svoju osobu nespravodlivé ani pán Vážný. Pre práce v prinavrátenej Matici slovenskej jeho sme získali vtedy, keď v nedobrých našich pomeroch do roku 1918 nemali sme študovaných odborníkov, a on žil s nami v Martine (s nami i duchom!). Ale z toho prirodzene hneď vtedy nasledovalo, že jeho pomoc bude dočasná — kým totiž nevyučia sa Slováci za filológov. Áno, komu nezáleží na zvláštnosti slovenského zvuku, slovenského zvuku slovenského slova, ten nemôže dotazníky zostavovať tak, aby nimi mohli byť zistené tie zvláštnosti v slovenských nárečiach. Pán Vážný, bydlom už dávno odtrhnutý od Martina, chcel by tie zvláštnosti — ako dokazoval v pravopisnej komisii — práve priviesť do zabudnutia. Tak na tomto zhromaždení Matice slovenskej nevykonalo sa pre neho nič prekvapujúce.^[109] Čo viac, pred samým zhromaždením do Matice z Prahy čo najhodnovernejšie, na základe univerzitných protokolov, sa písalo, že „máme celú hŕbu mladých filológov“.

História nebude hovoriť, že v Matici slovenskej 12. mája diali sa „smutné veci“.

12. mája V Matici slovenskej. Národnie noviny, 18. 5. 1932, č. 58