ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovenskí zemania, ktorí študovali a dostali sa do úradov, sú už dosť dávno známi ako nedobrí gazdovia: nestačí im ani zdedený majetok, ani plat dostávaný z úradov; zadlžení „prídu na bubon“. Celkom iné nám predstavujú slovenské zemianske dediny, ktorých obyvatelia žijú na svojich malých majetkoch od verejného života odlúčení. Sú príkladom usilovnosti, skromnosti a sporivosti.

V Turci sa človek až začuduje, že v Jasenách, v Záborí, na Lipovci, vo Folkušovej a v iných čistejších, ešte nepomiešaných zemianskych dedinách advokáti nepoznajú ľudí. To znamená, že ich obyvatelia sa nepravotia, nepotrebujú súdy. Pri svojich skromných, až chudobných prostriedkoch majú usporiadaný život. V Sporiteľni v Martine zmenky napr. Jesenských, Záborských cenzúra prijíma bez skúmania: je každá dobrá. Sú to zmenôčky, na malú sumu, ale práve preto solídne, bezpečné. Zeman jasenský alebo záborský nebude si požičiavať, len v prípade potreby a sumu svojim silám primeranú. Že by sa dlh mohol i nezaplatiť, ten pojem on nepozná, a má povedomie, hľadí na svoju česť. Bude žiť chudobne, zo zemiakov a z kapusty, ale nedopustí sa ničoho, čo by viedlo k tomu, že by musel chodiť po súdoch a advokátoch.

Históriou by sa dalo veľmi dôkladne dokázať, že táto pekná vlastnosť drobného slovenského zemianstva sa vyvinula z tvrdých pomerov. V Uhorsku v 17. a 18. storočí sa žilo ťažko. Vojny uvaľovali obyvateľstvo do biedy. Pomôcť si vedeli len mocní. Drobný zeman sa mal lepšie ako poddaný len v tom, že nerobil na cestách (ktorých i tak bolo málo), bol oslobodený od vozby a podobných tiarch. Len pri reštauráciách bola hojnosť, bujnosť; inak všetky biedy neraz až dvojnásobne doliehali na neho. Poddaný bol z nejednej stránky zabezpečenejší. Roku 1708 benátsky poslanec písal z Viedne domov o Uhorsku, že rákóciovská vojna (začala sa roku 1703) zahubila krajinu tak, že sa z toho nezotaví ani za 50 rokov. Niektoré stolice, keď urgovali od nich na vojenské potreby, odpovedali, že ich obyvateľstvo sa už rozuteká po svete, po žobrote.

Tento stav trval, pravda, len do roku 1711, ale žilo sa i potom ťažko. Ľudia privykali prostému živobytiu. O Fraňovi Bossányim, ktorý asi v prvej tretine 18. storočia z Nitrianskej stolice prešiel do Zemplínskej, jeho vnuk po praslici, maďarský literát Fraňo Kazinczy, zaznačil, že mal čriedy stáda, vôbec všetkého v hojnosti, ale býval v dome postavenom zo surovej tehly a pokrytom trstinou; jeho dcére zo snemu roku 1751 mladoženích priniesol do daru kordovánové topánky; keď sa vydala a prišla do mužovho domu, „sama uvarila večeru — za misu šošovice“. V Turci ešte nedávno známy dlžník Vilmoš Lehotský, slúžny, snemový vyslanec, brat podžupana, potom vysokého sudcu, vedel rozprávať idylicky dojímavé veci o prostučkom živobytí svojej matky. No a to bolo na Bystričke a v postavení znatnejšom. Ako nemal byť život prostý pod horami, v chudobnejších Jasenách a v Záborí! Vo svojom životopise náš Jonáš Záborský poznamenal: „Výchova naša (detí), bolo materino dielo. Držala nás prísne, priúčala od detinstva ku práci. Napred nám bolo strovu oberať alebo piera párať, a tak pobehať. Pre mňa ani študentské prázdniny nebývali záhalkou. Musel som žať, hrabať, v najlepšej prípadnosti včely striezť.“

Také sú ako matky a gazdiné po dedinách naše zemanky i dnes. V tvrdých pomeroch vyvinul sa v drobnom slovenskom zemianstve veľký konzervativizmus. Mnohými okolnosťami svojho života obmedzované zostalo v tom, v čom bolo.

Ale ani niet v tomto milom, čestnom drobnom zemianstve jednotlivcov, ktorí by vynikali, ktorí by boli svojou príčinlivosťou zbohatli, vyzdvihli sa? Ak áno, takí sa stratili, opustili svoje hniezdo; výnimky nedokazujú nič. Ako v Turci, tak je iste po celom Slovensku. Naše zemianske dediny sú dnes také, aké boli pred sto i dvesto rokmi. Mám pred očami zo šesťdesiatych rokov minulého storočia v Gemeri Kameňany, kde popri väčšine nezemianskeho obyvateľstva žil zlomok zemanov. Nuž čo? Už vtedy, nejakých 12 — 15 rokov po roku 1848, zemania okrem azda dvoch domov boli skromní, so všetkým spokojní remeselníčkovia, nezemani, čiže sedliaci, rozvíjajúci sa gazdovia, povestní vozári, ktorých už podľa pukania bičov zďaleka poznali po všetkých mestách Gemerskej stolice. Ako výmenu za gemerské výrobky dovážali rozličný tovar z Dolnej zeme, zďaleka spoza Tisy. (Z takej podnikavej rodiny kamenianskej vyšiel znamenitý Matej Nandrássy, stĺp slovenskej veci v Revúcej, keď sme tam mali slovenské gymnázium.) Na iných stranách slovenského Gemera kvitlo napr. voštinárstvo a pri ňom vynikli, zmohutneli jednotlivci, samí nezemani, sedliaci. Gubčo na Lipovci bol hotovým dynastom hornobalockého kraja (jeho vnuk je terajší predseda peštianskeho trestného súdu, s pomaďarčeným menom Baloghy); na Lukovištiach starší Kováč bol ako nejaký černohorský vojvodca, obdivovaný napriek neučenosti pre svoju urnovú rozvinutosť, inteligenciu; pravnukom „starej Palicky“, hlavy voštinárskeho domu v Hostišovciach, sa i dnes ľahko dýcha v Novom Meste nad Váhom (bratom Markovičovcom), sediacim na plodoch jej energie.

A keby sme prešli všetky slovenské kraje, našli by sme to isté: veľký konzervativizmus zemianskych dedín, nedovoľujúci hýbať sa, a pohyblivosť, podnikavosť mnohých jednotlivcov v nezemianskych, čiže sedliackych dedinách. Ani na šefraníctve, plátenníctve a všetkom podnikaní, pre ktoré štatistik Čaplovič nazval Slovákov Angličanmi Uhorska, zemania nemajú účasť. Poloňovci, Országhovci, Duchajovci a Kohútovci, Murínovci, Koválikovci vyšli z našich nezemianskych dedín a z mestečiek.

Pohyblivosť, smelosť a energia mnohých predstaviteľov slovenského sedliactva nás upomína vo svojom spôsobe na smelosť a energiu Karaďorďa, Miloša Obrenoviča a ich druhov, prostých synov srbského národa, ktorí na počiatku 19. storočia na svoju päsť podnikli oslobodenie Srbov.

No všetko toto nespomíname preto, aby sme azda nižšie postavili naše milé, čestné zemianske dediny. Len charakterizujeme. Rozdeľujeme tieň a svetlo, aby profil viditeľnejšie vystúpil. V národe vyžadujú sa rozmanité tváre. Konzervativizmus zemianskych dedín nám je milý, ctihodný. Keď mnohí synovia slovenského národa i bez všetkej príčiny odchádzajú do Ameriky, aby tam zanikli v cudzom elemente, my klaniame sa obyvateľstvu našich zemianskych dedín, ktoré i vo svojej chudobe za nič by neopustilo svoju starootcovskú hrudu.

Národ sa skladá z rozličných elementov. Podivuhodný konzervativizmus našich drobných zemanov a pohyblivosť ich nezemianskych bratov by sa krásne dopĺňali, keby u nás krajinské pomery boli dobré. Vyše 300 miliónov ide v Uhorsku ročne na účely vzdelania, a z toho Slováci — malí zemania rovnako ako nezemania — nemajú nič. Nie taký osud zasluhujú si slovenské zemianske dediny, aký im určujú z Pešti panujúci páni.

Slovenské zemianske dediny. Národnie noviny, 17. 7. 1913, č. 82