ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na začiatku 18. storočia hornouhorské stolice a dve západné, Šopronská a Železná, znášali väčšinu krajinskej ťarchy. Napríklad daň Peštianskej stolice roku 1723 činila najviac ak tretinu toho, čo platila stolica Prešporská; Báčsko-Bodrocká roku 1733 platila šestinu toho, čo Nitrianska. Tolnianska roku 1724, keď jej ju už značne zvýšili, mala o polovicu menej dane ako Liptovská.^[37] Slovenské kraje boli nielen ľudnatejšie, ale mali na tie časy rozvinutý priemysel a z nich bol pomerne ľahký export. Z Prešporskej alebo Nitrianskej stolice vyvážali do Rakúska obilie, dobytok, krmivo, víno aj vtedy, keď v južnejších krajoch i pšenicu museli dávať sviniam. Na konci toho istého osemnásteho storočia v Hornom Uhorsku už bol úpadok: obyvateľstvo už utekalo dolu na juh. Sťahovalo sa, lebo doma už začínal byť nedostatok.

I na základe toho, čo sme pripomenuli v prvom článku o našich krajoch, by niekto mohol povedať, že hospodársky úpadok Horného Uhorska sa začal od toho času, ako Slováci získali prevahu nad Nemcami. Ani pomyslieť! Kto nie je životaschopný a hoden budúcnosti, v takom životnom boji, akým v slovenských krajoch bolo premoženie nemeckého elementu, nemôže sa dostať navrch! Slováci už v 17. storočí začali premáhať Nemcov a Horné Uhorsko hospodársky ešte mocnelo a rozvíjalo sa; v takých krajoch, kde Nemcov nikdy ani nebolo, kvitol priemysel. Nastupujúci úpadok mal krajinské príčiny. Spiš, v ktorom vtedy, v druhej polovici 18. storočia, Nemci boli ešte i početne mocní, hospodársky upadal rovnako ako jeho susedné, slovenskejšie kraje, nemecká Mošonská a Šopronská stolica práve tak ako naša Nitrianska alebo Trenčianska.

Mária Terézia a Jozef II. začali chrániť rakúske krajiny menovite novými colnými ustanoveniami a naše severozápadné stolice hneď prestali ťažiť i z produktov svojho poľnohospodárstva. Orava, Spiš, Šariš mali ujmu i z toho, že sa obchod obrátil inými cestami.

V 19. storočí zas, ako vieme, nasledovali samé zmeny, politické, sociálne, technické. V nových pomeroch, kým sa v nich nerozhľadíme, vôbec mávame ujmu. Keď by sa potom bolo pýtalo, aby sa vzchopili i slovenské kraje, vtedy im na neprospech v nových pomeroch už zmocnelo stredné a dolné Uhorsko. V predošlom článku sme ako príklad pripomenuli, ako vyrástol Miškovec po roku 1867 z čižmárskeho mesta na obchodné i priemyselné impérium. Horným krajom dostal sa macošský osud.

Priemysel upadol, poľnohospodárstvo sa nerozvíjalo. V Spiši ešte roku 1858 na každý štvorcový kilometer mali po 4,43 koní, 23,63 rožného dobytka a 11,44 svíň; roku 1884 koní už len 3,32, rožného dobytka 15,07 a svíň 6,62. Zvláštnym produktom spišského poľnohospodárstva odnepamäti bol napr. hrach, ale už na konci 80. rokov pestovali ho len v malom, pretože vo väčšom množstve ho už nemohli speňažiť. A — tiež na Spiši — od roku 1883 len za päť rokov cena väčších pozemných majetkov a mestských rolí klesla najmenej o 25 percent. Užitočným odvetvím poľnohospodárstva je ovocinárstvo a včelárstvo. Starší uhorskí spisovatelia, ako Schwartner, barón Medňanský, Čaplovič, o ovocí v slovenských krajoch rozprávajú samé pamätihodné veci; meno našej bystrickej slivky sa rozšírilo a ujalo temer po celej krajine. Mnohé druhy jabĺk v Uhorsku sú pod naším podnebím a z našej pôdy najchutnejšie, najzdravšie, ale zato zo všetkých škôlok, povolaných šíriť štepárstvo a pozakladaných po krajine za posledných asi 40 rokov zo štátnych prostriedkov ľudmi na to ustanovenými, na slovenskom území poznáme len jedinú, i to chatrnú. A ak sa poobzeráme po včelárstve, ukážu sa nám tiež tie isté macošské pomery…

V knižke, ktorú vydala maďarská akadémia, Mikuláš Kubínyi, právnik Oravského panstva, načrtol takýto obraz zo života oravského ľudu: „Ledva skončili sa jarné roboty, začne sa ,sťahovanie národa‘. Tu v menších, tam vo väčších kŕdľoch vídame vtedy deň čo deň tých krotkých, bledých šuhajov i s dievčatami, áno, neraz i 12 — 14-ročné deti, ako ich vedie nejaký ,skúsený‘, starší, od vojenskej povinnosti oslobodený chlap a tiež skúsenejšia, vážnejšia ženská, s ľahkými batôžkami na chrbtoch, bystrým krokom, veselo, so spevom ponáhľajúcich sa do Ružomberka, odkiaľ ich potom, chudákov, po horkej odobierke železnica zavezie do ,zasľúbenej zeme‘, ak práve nemusia peši putovať až k samému cieľu! To idú na roboty, dolu na juh. Na jeseň potom v kŕdľoch hodne menších, zohnutých pod ťarchou svojich batohov, s doráňanými nohami vídame ich vracať sa a v opálených postavách, s usužovanými tvárami, ledva sa priznávame oným milým, veselým deťom. Koľko z nich padlo za obeť svojmu povolaniu, koľkí ostali po špitáloch? Nik nepovie! Štatistika sa na nich nevzťahuje… Ktorí sa šťastlivo vrátia, donesú si po 20 — 50 zlatých, i to len pri svojom sporivom a nenáročnom živobytí…“

Povie sa nám, že Orava je chudobná. Ale či by na Orave, na 2.077 štvorcových kilometroch, nevyžilo 80.000 ľudí?! A či sa len oravskí Slováci takto potĺkajú po svete? Veď v mnohých krajoch Prešporskej a Nitrianskej stolice to nie je o nič lepšie. A Viedeň, do ktorej sa odchádza, je tomuto ľudu azda na prospech? Alebo prečo by gemerskí Slováci mali žať na Dolnej zemi?… No a pritom si ešte pomyslime na Ameriku.

Jednotlivci pôjdu vždy, budú sa tratiť po svete — ale nechže by to ostávalo pri jednotlivcoch… U nás je situácia hrozná.

Treba utvoriť také pomery, aby si každý našiel chlieb tam, kde sa narodil — ak nie v samom rodisku, tak v jeho okolí. Taká národohospodárska zásada je iste i patriotická.

Naše kraje II. Národnie noviny, 21. apríla 1917, č 46