ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od roku 1870 pri každom súpise obyvateľstva, v každom desaťročí, bola u našich krajanských susedov radosť veľká, že postupne rastie počet Maďarov. Rástol i odnárodňovaním Slovanov, Nemcov, Rumunov, a v štatistických tabuľkách menovite tým, že i celé nemaďarské dediny, hlavne slovenské, pripísali za Maďarov. Ale po tohoročnom súpise akosi nepočujeme ozvenu tejto radosti.

Jednotlivci zaoberajúci sa štatistickými štúdiami v Pešti sa už ozývajú, že výsledky posledného desaťročia vo veci množenia sa krajanského obyvateľstva, menovite maďarstva, nie sú priaznivé.

V 16. a 17. storočí obyvateľstvo Uhorska značne zredlo — v krajine panoval Turek. Po vyhnaní Turkov a utíšení domácich vojen celé 18. storočie bolo vekom vzrastu; pri pojme za panovania Jozefa II. ukázal sa taký počet, že na počiatku toho storočia mohla ho byť len asi tretina. Pravda, v značnej časti nebol to vzrast prirodzený, ale vznikol tak, že po vypudení Turkov pousádzalo sa v krajine mnoho cudzincov. V 19. storočí obyvateľstvo potom už nerástlo v takom pomere, ale Maďari boli spokojní, zakaždým potešení, že ich národ sa zveľaďuje. Tešili sa sumárnym výkazom štatistického úradu. Viac okolnosti neposudzovali.

Neposudzovali už v osemdesiatych rokoch, že napr. Slováci nemôžu náležite vzrastať, keď z východných stolíc, zo Spišskej, Šarišskej a Zemplínskej, pre neznesiteľné hospodárske i politické pomery masovo odchádzali do Ameriky. Čím len tešili sa, že Maďarov postupne pribúda. V poslednom desaťročí začalo sa síce ich bedákanie pre maďarské sťahovanie spoza Dunaja, tam i skutočne veľmi tratí sa ich ľud sťahovaním na juh, no pritom všetkom nie sú to ešte také ujmy ako u nás. Podľa úradných výkazov napr. roku 1899 vysťahovalo sa z Uhorska 37.193 osôb — z toho Maďarov len 25 %, Slovákov vyše 43 %.

Že tratí sa im ľud sťahovaním, o tom teda už vedeli. Najnovšia štatistika posvietila im ešte iným ponaučením. Počet Maďarov síce predstaví opäť vzrast, docielený i skutočnou maďarizáciou, i zapisovaním Slovanov, Rumunov a Nemcov za Maďarov, ale pritom sa ukáže, že v mnohých maďarských krajoch matky už menej rodia. O takom stave svedčia výkazy z celého minulého desaťročia, počnúc od roku 1890. „Nakoľko pomerné naše číslice sťahovaním z krajiny i domášnym sťahovaním podstatne nezmenili sa,“ čítame v jednej prednáške z maďarskej akadémie vied, „v poslednom desaťročí XIX. storočia stali sa neplodnými práve najpožehnanejšie strany krajiny, maďarské Zadunajsko, táto perla vlasti, a juhovýchodná časť Dolnej zeme (uhol, ktorý tvoria Tisa a Maruša)… Ozaj desné výsledky. Čanádska stolica, v osemdesiatych rokoch najplodnejšie územie celého štátu, teraz v pomere svojich narodených stratila 10,5 %. V Békešskej stolici skaza predstavuje sa 7 percentami, v Čongrádskej, ak počítame i mestá, nie je menšia. Demografia územia, na ktorom mali sme sociálne pohyby, teda zvláštne osvetľuje položenie obyvateľstva na maďarskej Dolnej zemi a ukazuje nám príčiny nespokojnosti i veľkého klesnutia plodnosti.“ Z tejto strany Tisy už v rokoch 1890 a 1891 čo do počtu narodených dietok najhorší bol pomer v dvoch maďarských okresoch Gemerskej stolice, v tornaľskom a rimavsko-sečskom. A roku 1898 v referáte o súbehu maďarskej akadémie vied bolo možné čítať: „Z nerestí, zmenšujúcich počet nášho ľudu a podkopávajúcich jeho mravné i telesné zdravie, ani jedna nie je taká nebezpečná, ako systém mať po jednom dieťati, zakorenený a z roka na rok sa šíriaci v značnej časti Zadunajska. Liečenie neresti je tým (!) súrnejšie, že nakazila práve maďarské plemeno a hubí korene našej národnej existencie.“

Rozmnožovanie obyvateľstva vykazuje sa v stoliciach Marmarošskej, Berežskej a Ugočskej, ale preto, že ta nahrnulo sa Židov z Haliče.

Prirodzene, mali by sme povedať Maďarom: „Nezháňajte sa za maďarizáciou, ale chráňte si, čo máte — svoj ľud!“ No oni sú slepí, s nimi nemožno sa zhovárať. Budeme radi, ak vtedy, keď budú brániť svoj ľud, aspoň bezprostredne urobia niečo i za náš. A či nedbá maďarská politika, keď Slováci tratia sa po svete?

Úpadok, Národnie noviny, 18. 4. 1901, č. 45