ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Pôvodná zvesť Národných novín)

Ťažké otázky na mierovej konferencii. Hranice Česko-slovenského štátu. Deputácia uhorských Rusov. Zabezpečenie živností.

Život v Paríži

Paríž, 20. februára. Z konferencie sa málo dostáva na verejnosť. Varí sa to, pripravuje, v komisiách i v plenárnych zasadaniach ide zápas zodpovedajúci tomu zápasu, ktorý sa bezmála štyri a pol roka viedol na tých strašných bojiskách; ale do sveta zo všetkého dostáva sa pomerne ešte málo. Paríž sám akoby ani nevedel, aká činnosť deje sa v jeho lone, žije už obyčajným životom. Akoby už dávno, dávno bolo bývalo, keď ho to načas už skoro dosahovali náboje nemeckých kanónov. Koľko výstrelov padlo na mesto, po každom je znak na budovách: stavať, obnoviť ešte nebolo kedy, zboreniny sú pozakrývané doskami, ako býva po ohni, zemetrasení a iných skazách; no ľudia chodia okolo toho už ľahostajne. To už prešlo a každý deň prináša nové úlohy, nové starosti. Čo na vojnu najviacej upomína, je zmena v samom vojsku: oficieri a vôbec vojaci chodia takí tichí, nenároční, akoby to ani nie pri ich účasti bola bývala riešená tá strašná svetová vojna. Keby to tak vypínavé, krikľavé, ostrohami a šabľami štrngajúce oficierstvo bývalej rakúsko-uhorskej armády bolo vyšlo ako víťaz z takej vojny!

Otázky na kongrese

Spomenul som borbu na kongrese. O zápase tých, ktorí vo vojne stáli jeden proti druhému, tu nemôže byť reči; veď Nemecko a jeho spojenci dosiaľ na kongrese nie sú zastúpení, oni prídu až potom, keď sa im pripravené, ustanovené bude predkladať. Na kongrese je zápas medzi víťazmi. Medzi rozličnými záujmami Spojených štátov amerických, Anglicka, Francúzska, Talianska i Belgicka a novovytvorených štátov, poľského, česko-slovenského, juhoslovanského atď. Vojnu rozhodli americké štáty Spojené, ktoré so svojimi čerstvými silami a strašnými technickými prostriedkami prišli vtedy, keď sa ostatným už vyčerpávali sily. Preto, ako pred sto rokmi, po prelomení Napoleona, na viedenskom kongrese najvážnejšie slovo mal cár Alexander I., ktorého Rusko najviac dokázalo v ťažkých bojoch s Napoleonom, tak teraz na parížskom kongrese prvé husle hrá a vedie Amerika, Wilson. To je prirodzené. A k tomu ešte i váha osobnosti, ktorú prezident Spojených štátov získal si zasahovaním do udalostí ešte za vojny. Pre Anglicko a Francúzsko je táto prevaha hodne nepríjemná. Odvolaný povinnosťami Wilson 15. februára načas odišiel z kongresu domov, pri jeho zástupcovi bude iste viac rovnováhy v koncerte mocností, Francúzsko a Anglicko dosiahnu v rozličných otázkach väčšiu platnosť.

Juhoslovania a Taliani

Pravda, ani pre tento stav veci nebolo badať medzi mocnosťami nijaké rozladenie, kongres pracuje svojmu veľkému povolaniu primerane, dôstojne. Horšie je vo veciach vznikajúcich, nových štátov. Južní Slovania majú ťažký zápas s Talianskom. Medzi nimi a Talianmi je dávny spor o niektoré body i na pobreží Adrie. Viedenská politika, preniknutá protislovanským duchom na juhu Rakúska, dôsledne podporovala Talianov, Slovania majú ujmu; teraz zas nešťastím južných Slovanov je, že vo vojne, od ktorej na dlhý čas, azda navždy očakávali riešenie svojej veci, sa ich protivník dostal medzi víťazov. Taliansko chce mať Terst,… a celú Istriu. Pre Juhoslovanov strašná vec, pre kongres ťažký problém!

Čecho-Slováci a Poliaci

Čecho-Slováci zas majú spor s Poliakmi. Česko-slovenskému štátu veľmi záleží na okolí Tešína, i pre Košicko-bohumínsku železnicu, i pre kamenné uhlie toho kraja, a Poliaci si tiež robia naň nároky, nechceli by nás ta vpustiť. Kongres vyslal na miesto komisiu; vec bude pravdepodobne vybavená tak, že jedna i druhá stránka bude musieť popustiť, jedna i druhá v niečom ustúpiť.

Srbi a Rumuni

Medzi Srbmi a Rumunmi je spor o Banát, dosiaľ sa šťastie na konferencii usmievalo Srbom. — Na svojom severe by Rumuni chceli susediť až s Poliakmi a tvoriť tak s nimi spojenie proti Rusku.

Naša vec je perfektná. Ruské kraje pripadnú k nám. Ich deputácia v Paríži

Vo veciach česko-slovenského štátu na konferencii, okrem jedinej otázky o tešínskom kraji, pôjde všetko hladko. Od ústia rieky Moravy na juhovýchod hranice bude tvoriť všade Dunaj; ďalej v tom smere obídeme tiež dobre a na východe budú k nám pridelené podkarpatské ruské kraje. Už viac dní je v Paríži deputácia v Amerike žijúcich podkarpatských Rusov, tiež podporujúca toto pripojenie. Naša emigrácia za vojny veľmi umne pracovala v Paríži i v Londýne. Podarilo sa jej presvedčiť Francúzov i Angličanov, akým nedobrým elementom sú Maďari pre západnú Európu, ohrozovanú nemeckou mocou, a vôbec, že zmariť plány o „Mittel Europe“ je možné len rozmetaním habsburskej monarchie. Keď sa jej to podarilo (hoci to išlo dlho veľmi ťažko) a anglickí i francúzski činitelia sa uzniesli zotrieť Rakúsko-Uhorsko, naša emigrácia ich nepotrebovala poučovať o svojom národe, budiť u nich zaujatosť za Čecho-Slovákov: v očiach Francúzov a Angličanov, v ich kalkuláciách sme dostali váhu prirodzene. Videli vôbec v rakúsko-uhorských Slovanoch element, ktorý treba postaviť na miesto tamtoho, škodného. Tak prišlo uznanie česko-slovenského štátu, keď rozhodnutie vojny bolo ešte ďaleko. Za tým skoro nasledovali i dohody i uznanie juhoslovanského štátu. No nikto nemohol byť v dohode dosť múdrym, aby postavil túto vec tak, že by v nej nebolo rozporu. Taliansko už prv, od roku 1915, malo služby, urobené na ujmu južným Slovanom, a prirodzenosť tejto veci je taká, že uspokojiť obe stránky nemožno. Z toho vyplýva, čo ste už čítali a ešte budete čítať o neúspechu našich južných bratov na parížskej konferencii.

Slovania…

Vec česko-slovenského štátu je tu pevne postavená, Rakúsko-Uhorska viac nebude, ale ináč, ako už od druhej polovice svetovej vojny, ozajstným Slovanom príde prežiť mnoho bolestí. Na konferencii, ktorou sa likviduje svetová vojna, niet Slovanov ako veľmoci. Z toho poznať, aké je položenie. Už sto rokov pri všetkých vojnách, ktoré sa týkali európskeho juhovýchodu, južní Slovania mali mocného orodovníka v Rusku: akože im obísť na parížskej konferencii bez ujmy, keď tam Ruska ani nieto! A záujmy samého ruského národa? Nemecko svojej biedy ešte vždy nemá toľko, že by nestačilo rozrývať a tráviť Rusko. Konferencia bude musieť riešiť nejednu vec, vzbudenú a postavenú tak, aby škodila veľkosti ruského národa, a kto tu vystrie ruku odkloniť to? Ani jednému nejde o to, aby Rusko bolo veľké, mocné. (V nedeľu sa v Paríži zjavila talianska kráľovná Elena s dvoma dcérami a na druhý deň vyšlo najavo, že staršiu princeznú, Jolandu, vydajú za prvorodeného syna anglického kráľa. Talianskej dynastii sa černohorská kňažná stala požehnaním: jej dcéra iste tiež donesie prospech dynastii anglickej. Slovanstvo v týchto časoch len sebe nemôže poslúžiť.)…

Otázka teritória a náhrady

Na druhý týždeň, po 24. februári, bude zasadať teritoriálna komisia a začne od toho, komu čo dať z územia Nemecka.

Mnoho prípravnej práce si vyžaduje otázka náhrady za vojnové škody. Anglicko chcelo, aby Nemecko zaplatilo nielen všetky škody, ale i trovy štyri a polročnej vojny. Konferencia prijala americký návrh, že Nemecko je povinné nahradiť len škody. No spísať tie škody, to je ohromná práca!

Z Ameriky pre československý štát príde toľko obživy, že do nového bude stačiť. Najťažšia je doprava z Terstu.

Povedal som, že Paríž žije už obyčajným životom, akoby to už dávno, dávno bývalo, čo bol tiež vystavený nemeckým kanónom. Ale zato veľmi poznať, ako sa ho vojna veľmi dotkla. Žien v smútku na parížskych uliciach je dojímavo mnoho.

Z mierovej konferencie. Národnie noviny, 5. 3. 1919, č. 53