ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď hrobári nášho slovenského veľgymnázia víťazoslávne odložili čakany a spokojne poutierali pot zo svojich čiel: ustrnul národ, ustrnulo i zahraničie, najmä naši slovanskí bratia, ktorým, i keď nerojčia za panslavizmom, aký je mátohou pre svet, predsa nemôže byť ľahostajné utrpenie ich súkmeňovcov. — Krv nie je voda; a krv popohýňa citmi srdca.

Slovenský národ musel ustrnúť, keď rukou teraz mocných podkopané sú jeho najpálčivejšie záujmy; ustrnúť a zaraziť sa musel, keď jeho najšľachetnejšie snahy ničené sú ako najťažší zločin, no skúsenosťou naučený, že „čo Slovák more slz vyleje, nepriateľ sa z toho len vysmeje“, spamätal sa hneď nato a „dupnúc nohou, blysol okom“, aby ukázal neohrozenosť na smelom čele. I stratili sme svojou vytrvalou prácou a obetavosťou vystavaný ústav; drápy dravcov vyvrátili pokojné hniezdo, z ktorého lietať mala nevinná nádej národa: lež touto, možno na roky a roky nenahraditeľnou stratou, vykúpená nám je výhra. Samozrejme, že je to výhra drahá, i pri jej všestrannom uznaní dosť trpká; ale keď niet inej pomoci, my spokojní sme aj s ňou!

Preč s obavami! Neobzerajme sa na nepriateľa, zaznávaním previnili by sme sa na svojej veci. V záujme nej hovorme teda otvorene!

V prirodzenosti slovenského človeka spočíva, že on pretrpí i utláčanie, ak len nie je príliš nápadné. A tak to vždy bolo. Teraz však stalo sa niečo také, čo pootváralo oči. Doterajší tábor zaujal smelšie stanovisko — a noví priatelia, ktorí dosiaľ alebo ľahostajní boli, alebo opačnou cestou kráčali, vyriekli vo svojom precitnutí „dosť“! a ponáhľajú sa do kola slovenských národovcov; áno, dozvedela sa o nás i cudzina, že sme tu a chceme tu byť, a mala príležitosť presvedčiť sa, kto sme my a kto sú oni.

Takto posilnení vo svojom postavení v prospech prenasledovanej veci výdatnejšie budeme účinkovať, čo prenasledovanie za prenasledovaním, ťaženie za ťažením budú na nás hnať. Veď o priazeň nestojíme, ich hnevu sa nebojíme! Nech vedia, že priazeň želať by sme si mohli len pre celok; hnevu však, čo ako sú mohutní v prostriedkoch, podľahnúť sme už primocní. Lebo čo sú schopní, to temer všetko už vykonali, aby nás ubili; teraz môžu len jednotlivcov stíhať — a tým nech odoberajú tie oprávnené penzie, keď „Magyar Állam“^[1] znížiť chcú na macochu, vyčleňujúc Slováka zo všetkých synovských nárokov. Nech však vedia, že toto, ako ešte i horšie, znášať sa bude s neústupnosťou, akú len čisté povedomie plodiť môže; nech vedia, že keď by ešte o koľkokoľvek viac prekročili medze zákona, i vtedy stáť budeme; nech vedia, že keby niekoho preto, že ho slovenská matka splodila a on nechce zhanobiť pamiatku svojej matere, okovy žalára čakali, i vtedy ich snahy stroskotajú. A potom — tohto posledného sa už neobávame; lebo málo by už bolo pre nás tých žalárov, málo tých kastelánov.

My teda vytrváme, lebo pripravení sme na všetko; niet veci, ktorá by nás mýlilia. Veď „pevné vůli, toužbě ušlechtilé rádo dáva nebe dojít cíle!“ Že snáď nemáme pluky, kanóny a milióny… aké tu strachy! V storočiach osvety usilovnou prácou, z kroka na krok, i bez bodákov možno sa dostať k želanému cieľu; to však, že chudobným, na samých seba odkázaným ťažko pokroky robiť, tiež koho by mýlilo v povedomí tom, že čerstvý a zachovalý peň zvykol pučať — a z puku vyvíjajú sa i tie najvznešenejšie kvety. Veď i svetovládny Rím len Romulus založil!

A tak na stanovisko, ktoré sme zaujali, postavilo nás hlboké presvedčenie, presvedčenie, ktoré, len čo trochu uchýlil by sa niekto z tohto stanoviska, privolať by mu muselo: „Človeče, zle robíš!“ Teraz už, keď vidíme, že je všetko márne, nebudeme sa odvolávať ani na naše čisté vlastenectvo; namiesto toho však neprestaneme deklarovať svoju slovenskosť, nebudeme tajiť svoje snahy. Vyruš ty národovca i o polnoci z jeho pokojného spánku, opýtaj sa ho v čase núdze tak ako v čase dostatku, opýtaj sa pri podávaní mu svojej priazne, opýtaj sa ho len na jeho vyznanie: on ti kedykoľvek i svätou prísahou bude schopný tvrdiť, že inak nesmie, nemôže konať.

Či vari i vy tak? — Ah, jaj! Horkýže! Či azda Mariássy Ándor? Kto už v spoločenskom živote také každému protivné stanovisko zaujíma, na slabú česť bude ktorejkoľvek strane. A ešte opovážil sa dopytovať na zásluhy Daxnerove! Lepšie by bolo bývalo utiahnuť sa, mladý pánko. — Van szerencsém ismerni becses személyét, Ándor úr.

My vytrváme! Národnie noviny, 1874, č. 117