ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo vlaňajšom ročníku Slovenských pohľadov (383 str.) som spomínal, že Slováci podľa viery sú nielen rímskokatolíci a protestanti augsburského vyznania, ale i protestanti vyznania helvétskeho a potom ešte v značnom počte gréckokatolíci, uniati.^[3] O uniatoch na moje poznámky odpovedal pán Štefan Mišík. (Slov. pohľady, 1895, 500, 566, 623.) Jeho námietky v konečnom dôsledku mali ten zmysel, že Slovákov uniatov nie je toľko, koľko by ich vychádzalo podľa môjho stanoviska.

Je to totiž starý spor o otázke: kde na severovýchode Uhorska prestávajú Slováci a kde sa začínajú Rusi?

Náš spor si všimol i prof. A. I. Sobolevský, tohto času, čo sa týka jazykovej a ruskej stránky otázky, asi hlavná autorita. Zreferujúc články Slovenských pohľadov v Živej starine prof. Lamanského (1895, II, 235 — 236) hovorí o nich, že sú chudobné na dáta. „Hlavné, čo dáva farbu národnosti, jej reč, určuje sa v článkoch slovenského časopisu len všeobecnými frázami. Nárečie uniatov, ktorí sú predmetom sporu, zovie sa silne poslovenčeným, majúcim rusizmy, a nič viac. Jestli ono je slovenské s rusizmami, tak ním hovoriaci sú, rozumie sa, Slováci; jestli je ruské so slovenizmami, tak ním hovoriaci sú Rusi. Rozdiel medzi maloruským nárečím (i namiesto e a o, plnohlasie, ž a č z d a t) a slovenským je taký veľký, že spor o prináležaní jazyka k tomu alebo druhému nárečiu možný je len vtedy, keď jazyk predstavuje pestrú zmes, ktorú ťažko určiť. Okrem toho, medzi rusizmami a rusizmami |je rozdiel: ak sú ony názvami kultúrnych predmetov (rastlín, nádob, odevu atď.), tak nemajú pre etnografa nijakej ceny, ukazujúc len toľko, že upotrebujúci ich alebo ich predkovia mali potyky s Rusmi; jestliže sú obyčajnými slovami reči (s významom hovoriť, videť, jesť atď.), tak môžu ukazovať na to, že upotrebujúci ich pochodia od predkov Rusov…

P. Mišík poukazuje na to, že sporní uniati nazývajú seba Rusmi, a preto nalieha, aby boli uznaní za Rusov. Ale sám rozpráva o Poliakoch spišských, hovoriacich po poľsky, no menujúcich sa Slovákmi. My môžeme ukázať na ruských katolíkov v Bielorusku, hovoriacich po rusky, ale nazývajúcich sa Poliakmi. Nazvanie nemá značenia a nerobí Rusov Slovákmi a naopak…^[4]

A tak otázka o hranici Rusov a Slovákov v Uhorsku zostáva otázkou a čaká riešiteľa, ktorý vážne zaujal by sa za ňu a zobral by dáta, môžuce priviesť k jej riešeniu.“

Prof. Sobolevský referoval len na základe 8. a 9. čísla Slovenských pohľadov; ešte nemal 10. číslo, v ktorom pán Mišík podával i jazykový maleriál (pravda, len z troch spišských obcí).

Že je otázka ťažká, vyslovil už i sám pán Sobolevský.^[5] Od pol storočia z Rusov zaoberali sa ňou Sreznievsky, Golovacký, Kočubinský, čiastočne i A. L. Petrov, a svetla v nej je predsa málo. Veľmi radi by sme boli, keby jej venoval svoju pozornosť pán Sobolevský, vyzbrojený pre ňu tak, ako pred ním nikto. Práve teraz, keď koná študijnú cestu, padlo by mu to po ruke.

Beseda. O hranici medzi Rusmi a Slovákmi v Uhorsku. SP, 1896, s. 125 — 126