ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vojenské udalosti majú u nás jednu dobrú stránku — ľudia nemôžu odchádzať do Ameriky.

Lebo čo by sme čo počuli o našich bratoch spoza oceána, my sa zakaždým len úzkostlivo obzeráme, o koľko nás je tu menej; čo by sa v akých vysokých sumách vyratúvali peniaze, tam zarobené a sem posielané, my sme len trpeli, že pre Ameriku tu ubúda nám ľudí.

Obyvateľstvo Uhorska vzrástlo najviac v 18. storočí. Stenčené v storočiach 16. a 17., vzmohlo sa v pokojnejších časoch 18. storočia. Na jeho konci napočítali v Uhorsku už temer 9 miliónov ľudí. O 50 rokov, v polovici 19. storočia, malo Uhorsko už 13 191 550 duší a do konca storočia rástlo jeho obyvateľstvo takto:

Možno povedať, že tento vzrast sa netýkal Horného Uhorska, čiže Slovákov. Rástli mestá pozdĺž Dunaja i za Dunajom, rástli bez rozdielu všetky obce na Dolnej zemi. Slovenské dediny Horného Uhorska v 17. a 18. storočí boli bezmála také ľudnaté, ako sú dnes, na počiatku 20. storočia, a naše mestečká sa prestali rozvíjať ešte vtedy, keď sa za Mária Terézie zmenili obchodné a priemyselné pomery v neprospech Horného Uhorska.

V našich slovenských dedinách sa už obyvateľstvo nebude môcť značnejšie rozrastať ani vtedy, keď sa v nich bude lepšie orať a vôbec vzdelanejšie gazdovať, my sa môžeme množiť už len v mestách, rozvojom a dvíhaním sa miest.

A čím rastú, čím sa rozvíjajú mestá?

Ľudia pod vplyvom kultúry vôbec ľahko nadobúdajú nároky na pohodlný život a dychtia za majetkom. Badať to najmä v Uhorsku. Ale majetky nadobúdať a na základe majetku viesť pohodlný život môže len ten, kto má chuť k práci a ducha podnikavého.

Bez podnikavého ducha a chuti do roboty dobre žiť môže len ten, kto troví hotové, kto míňa, ale nenadobúda, koho predkovia dobre zaopatrili. Rozumie sa, taký neprispeje k pokroku spoločnosti a národa, životom jeho nenapomáha sa vzrast miest, a jeho osobný blahobyt je tiež len dočasný.

My potrebujeme na národohospodárskom poli odborne vzdelaných, energických ľudí, ktorí by razili nové cesty. Potrebujeme teoreticky i prakticky vzdelaných hospodárov a pre priemysel ľudí zbehlých v modernej technike. Ich dielami stvorili by sa u nás nové pomery: ľud zo slovenských dedín by neutekal do dolnouhorských miest, netratil by sa po svete, našiel by robotu v domácich priemyselných závodoch a pomáhal by rozvíjať naše mestečká na mestá. Kraje môžu prospievať, len ak majú rozvinuté mestá. Len mestá môžu zachrániť zvyšné obyvateľstvo dedín, ktoré teraz sa tratí po svete…

Slovákom sa tak ťažko žije, že my sa trasieme za každého nášho človeka. Ustarostení sa počítame, kde nám kto pribudne a kto sa nám kde stratí. A neboli by sme hodni ani mena ľudí, keby sme nie takto cítili a zmýšľali! Veď i zver sa inštinktívne stará o svojich. My, starajúc sa o svoj rod, o svoj kmeň, tým samým staráme sa i o krajinu, o moc a lesk trónu. Dokazuje sa i v týchto svetohistorických chvíľach, že čím viac Slovákov, tým viac hrdinských vojakov.

Povedali sme, že vojenské udalosti hatia Slovákov tratiť sa za oceán; len žiaľ, že oni teraz, pre vojnu, nemôžu ani domov z Ameriky.

No vojna sa pominie. Treba nám spomínať úlohy, na riešení ktorých pracovať po vojne bude nám ešte väčšia potreba.

Vždycky pálčivá otázka. Národnie noviny, 5. 9. 1914, č. 104