ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V samej reči, v jazyku, sú svedectvá, ako sa v národe šírila osveta, akými žľabmi. Máme v slovenčine celú zásobu slov, z ktorých sa môže akoby vylúskať, aký bol duchovný život našich predkov ešte za pohanstva. S kresťanstvom zmenilo sa potom všetko a jazyk nám zachoval svedectvá, akými cestami prišlo k nám kresťanstvo, ako sa šírilo. Našich slovenských predkov krstili apoštolovia z východu Cyril a Metod — o tom rozpráva história, nájdeme to v latinských i v iných starých písmach a potvrdí sa to slovami nášho jazyka, vzťahujúcimi sa na prvotný kresťansko-náboženský život. Medzi názvami, ktoré sa do nášho jazyka dostali s kresťanstvom, sú i také, ktoré nám hovoria, že kresťanstvu už pred svätými apoštolmi Cyrilom a Metodom čiastočne učili u nás nemeckí misionári, a tí zas mali tieto názvy z latinského jazyka. Vzdelanie vôbec ide od národa k národu, ako slnko po východe z kraja do kraja, z hory na horu. Učiteľmi Nemcov (Germánov) v kresťanstve i mimo kresťanstva boli Rimania.

Ako sa zo slov našej reči, súvisiacich s kresťanstvom, dá bezpečne vystopovať, akými cestami sa šírilo u nás kresťanstvo, práve tak jazyk poučí, ako sa ujímalo u našich predkov i ďalšie vzdelanie. V celom stredoveku ohniskami, z ktorých vychádzali a šírili sa užitočné vedomosti, boli kláštory. V kláštoroch sa nachádzali nielen školy, ale z nich vychádzali do krajov i vedomosti potrebné pre hospodársky život. Menovite zo záhradníckych názvov, ako sú ruža, ľalia, reďkev, mrkva, chren, kapusta (composita), cibuľa, petruška (petržlen), šalát, cvikla, uhorky atď. je ľahké dokázať, že tieto kvety a kuchynské zeleniny sa pestovali najprv v kláštoroch a odtiaľ vyšli k okolitému obyvateľstvu s bylinami aj ich mená.

Pri stopovaní ďalšej histórie slovenskej vzdelanosti nás naša reč už temer prestane vodiť. Ale tu máme už iné svedectvá, iné pramene. Na konci 15. storočia už vzniknú kníh tlačiarne; po reformácii v 16. storočí pribudlo škôl, ktorých história je dosť známa. A tieto školy sa množili i rozvíjali. V Hlohovci, v Senici, v Trenčíne, v Ilave, v Mošovciach, v Necpaloch, v Prievidzi, v Brezne, vo Zvolene, v Jelšave a iných mestách asi do polovice 17. storočia kvitli školy, také isté, aké mali aj iné krajiny, v ktorých sa zakorenila latinská vzdelanosť a reformácia. Z učených ľudí, odchovancov týchto škôl, bol poctený menom ovenčeného básnika (poeta laureatus) jeden od snemu, druhý od panovníka. I magister Daniel Jesenský, rodák z Dolného Jasena, bol slávený za svoje latinské a slovenské verše ako poeta laureatus; druhý z Jesenských, Pavel, na konci 17. storočia bol jedným z prekladateľov Kralickej biblie. Matej Bel, syn chudobných rodičov z Očovej, v 18. storočí na základe svojich znamenitých písomných prác bol nazvaný „veľkou okrasou Uhorska“ (magnum decus Hungarise). Turčania Daniel Horčička a Eliáš Láni môžu byť menovaní medzi prvými našimi slovenskými buditeľmi.

Ale bude treba preskúmať, preštudovať z nášho stanoviska to, čo sa od prvej štvrtiny 17. storočia kultúrne dialo v Trnave. Keď po moháčskej pohrome roku 1526 Turci postupne zaberali Uhorsko a roku 1543 padol im do moci i Ostrihom, cirkevné sídlo sa odtiaľ prenieslo do Trnavy. V dobe potom nasledujúcej, najmä od čias kardinála-arcibiskupa Pázmánya, nadobudla Trnava takú dôležitosť, že bola nazvaná i uhorským Rímom. Za Pázmánya konala sa s veľkým úspechom rekatolizácia a jeho vlastné maďarské spisy takpovediac založili maďarskú literatúru. Pázmányova osobnosť musela byť neobyčajne silná, príťažlivá. „U neho,“ hovorí maďarský historik, „po asketických výjavoch Veľkého piatku nasledovali bohaté, veselé hostiny veľkonočné. Často bývala u neho veľká spoločnosť, a našla dobré jedlá, dobré vína, neraz sa pri obede i pri večeri ozývala i hudba. Ale najviac dobrej vôle dodával sám domáci pán, ktorý vedel byť veľmi veselý a milý… Tieto obedy mali veľký vplyv na udalosti našej otčiny. Je pravdepodobné, že Pázmány svojím konverzovaním pri stole obrátil väčšinu magnátov na katolícku vieru. Pri nenútených, priateľských, ale vážnych rozhovoroch obed trval niekedy 5-6 hodín.“ Pázmány nebol menší Maďar, ako bol katolík, ale zato iste už za jeho čias ujímala sa v Trnave i slovenčina. Nielen okolie, ale i mesto vo svojom pôvodnom, stálom obyvateľstve bolo slovenské: preto jezuiti iste kázali tak po slovensky, ako aj po maďarsky. V Rituále ostrihomskom už z roku 1625 je taká čistá slovenčina (stredného nárečia), akú len v 19. storočí Ľudovít Štúr uviedol do našej slovesnosti, a temer všetky hlavnejšie spisy trnavskej protireformačnej literatúry vyšli i po slovensky. Trnavská doba trvala až do prvej štvrtiny 19. storočia. Na Antona Bernoláka, keď svoju spisovnú slovenčinu prispôsobil západoslovenskému nárečiu, iste účinkovalo najmä toto postavenie Trnavy; Bernolák k Trnave chcel priviazať slovenský duchovný život. Primaciálnu rezidenciu až arcibiskup Rudnay preniesol naspäť do Ostrihomu. Škola za celý ten čas bola, pravda, latinská, ale keď by sme sa mali vysloviť o jej duchu, o duchu tejto latinskej školy, nesmeli by sme zabudnúť, že z nej vyšli takí Slováci, ako boli kanonik Palkovič, Fándly, Bernolák, Ján Hollý a mnohí iní.

Premena, veľká premena, prišla u nás po rokoch 1790 — 1791.

Škola u nás v minulosti. Národnie noviny, 24. 10. 1914, č. 125