ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najmä od posledného tlačového procesu slovenských Národných novín časopisectvo bratov Čechov sa živšie začalo zaujímať o Slovákov. K procesu do Pešti (9. marca) Národní listy poslali jedného zo svojich redaktorov, Dr. V. Rybu, ktorý veľmi dobre pochopil, čo videl, a napísal ozaj informatívne správy a články. Hneď potom začal sa zjavovať v Národních listoch nápis „Věci slovenské“, spomínal sa pomer Čechov k Slovákom, boli prednášané praktické rady, akú pomoc mohli a mali by nám poskytnúť. Univerzitný profesor Fr. Pastrnek, pripútaný k nám svojou viacročnou vedeckou prácou, 14. marca mal v Prahe verejnú prednášku o terajšom stave Slovenska. Otázka prešla i do iných českých novín a časopisov.

Nám je milé už púhe slovo súcitu odkiaľkoľvek. Ako by nám nebolo milé, keď sa o nás začínajú zaujímať takí blízki, ako sú nám bratia Česi! No ako predtým častejšie, tak i teraz z dobre mienených článkov a noticiek Nár. listov nám Slovákom vzniká i trápny dojem. Ide o také články N. listov, v ktorých pisatelia zdajú sa nevedieť ani to, kde to Slováci žijú, napravo či naľavo, na sever či na juh od Čechov? A práve takíto, neznajúci vlastne ničoho o našom položení, dôsledne začínajú i končia svoju reč otázkou jazyka, nášho literárneho odtrhnutia. Keď je reč o bratskom podopretí Slovákov, vtedy otázka jazyka, ak by to i potreba bola, mohla by sa spomenúť len na samom konci. Kto má dobrý cit a chce nás podopierať, musí nás brať takých, akí sme. Predávať sa alebo iných zmätkov narobiť my nemôžeme. V sedemdesiatych rokoch nebohý J. M. Hurban z akejsi rozhorčenosti vydal dva ročníky almanachu Nitry po česky; literárny historik o tomto pokuse napísal: „Obecenstvo slovenské nevedelo pochopiť, ako by ř, ě a ou ubránili nateraz Slovákov od úplnej skazy, tým viac, keďže čeština i doma, vo svojom, má primálo práv, aby mohla účinkovať až za hranice: jej osud v Budejoviciach, v Brne, v Opave není o nič lepší, než položenie slovenčiny v B. Bystrici, Trenčíne lebo Nitre.“ Sláva Bohu, pomer tento každým dňom mení sa k prospechu češtiny; ale prvá časť tvrdenia, o ř, ě a ou, platná je i dnes, najmä proti tým, ktorí hovoria, že Slováci si sami zavinili svoje terajšie položenie.

V samých Národních listoch čítali sme teraz napr. i takéto praktické rady: „Budeme vždy se zájmem čísti, jak se vede našim milým bratřím na Slovensku, píšte nám o nich, posílejte tam své zpravodaje, pozvete tamní intelligenty, ať nám o sobě dají zprávu, třebas ve slovenčine, my jí dobre porozumíme, ať si postesknou, ať vědí, že mají bratry, kteří s nimi cítí…“ No ten istý pisateľ, len čo chcel v praktických radách ďalej pokročiť, ochladil nás akýmsi úzkym chápaním veci.^[6] S vďakou prichodí nám prijať návrhy, aby slovenskí chlapci boli prijímaní od českých majstrov do učenia a Česi aby zakladali knižnice na Slovensku. Ale i od týchto o koľko vážnejší je náš návrh, s ktorým pred desiatimi rokmi boli sme temer u všetkých znamenitostí českého politického i obchodného života. Mali sme totiž veľkú potrebu slovenského kníhkupectva. Lebo skúsili sme, že spísať a vydať knihu ešte skôr vieme, ale nevieme ju predávať. Tak roku 1886 založili sme v Turčianskom Sv. Martine Kníhkupecko-nakladateľský účastinársky spolok, ktorého cieľom bolo čím najskôr zriadiť kníhkupectvo a potom podľa možnosti vydávať knihy. Kapitál nášho spolku pre taký cieľ bol však primalý (600 účastín po 10 zlatých) a nemali sme ani odbornú silu, vyučeného kníhkupca. No s uspokojením sme si mysleli, že bratia Česi radi prijmú náš návrh: oni majú dosť ľudí, dajú nám kníhkupca a rozmnožia (asociáciou) i náš nedostatočný kapitál, t. j. vstúpia s nami do spolku. Na takýchto základoch postavené kníhkupectvo na Slovensku slúžilo by tak českej, ako aj slovenskej literatúre. Českú knihu predávať Slovákom je z Turčianskeho Sv. Martina predsa primeranejšie než z Prahy alebo trebárs z Brna. A pretože po slovensky tlačí sa málo, výhoda českej reči bola by o to väčšia. K jednote česko-slovenskej nám núdza ukázala takú cestu, od ktorej lepšiu nikto nevymyslel ani do času Bernoláka a Štúra, ani od tejto doby. Ale — ako sme povedali — za desať rokov bez výsledku klopali sme s tým u bratov Čechov. Rozmnožil sa nám len archív.

Ďalšie hovorenie o veciach slovenských malo by vychádzať z otázky tohto kníhkupca.

Beseda. Veci slovenské. Slovenské pohľady, 1896, s. 252 — 254